Výstup na Kjerag

V brožúrach z miestnej vlakovej stanice sa dozvedám, že ide o veľmi náročnú túru. Trvať by mala cca 3 hodiny jedným smerom. 3 hodiny? A náročná? Sa museli zblázniť, né? Dievča z pod Tatier predsa slovo náročná nemôže zastrašiť, ehm.

Deň D –  prichystaná, rezne zbalené, turistické topánky obuté, pršiplášť zbalený, keďže v Nórsku človek nikdy nevie. Foťák nabitý, ipod plný.

Cestu autom z Egersundu, kde bol môj “base camp”, si užívam naplno. Pred očami sa mi mihajú vodopády neskutočných rozmerov. Nad krásou fjordou len nechápavo krútim hlavou, v ktorej sa mi nonstop prehráva pesnička  Honza Nedvěda Banská – Bystrica. V duchu rozmýšľam, či aj Nórske fjordy majú svoju ódu na krásu. A ak náhodou nie, niekto by sa toho mohol chopiť 🙂

Úzke, ale naozaj úzke cesty mi napovedajú, že sa blížim k Øygardstøl, panoramatickej reštaurácii, kde sa výstup na Kjerag začína. Lúčim sa s pohodlím auta, v informáciách zaplatím parkovné, nahodím ruksak a začínam svoju púť za skalou…

Po pár minútach sa dostávam k miestu, kde začína tá spomínaná “sranda” a miesto, na ktoré ma  známi upozorňovali – strmák. Wau. Fakt toto je dosť veľký strmák . V duchu ďakujem za reťaze, ktorých je tam hodne a ktoré silne napomáhajú k tomu, aby sa človek behom sekundy neskotúľal tam, odkiaľ prišiel. Na počasie som mala šťastie. Slniečko svieti, ale skaly, po ktorých sa štverám ešte nestihli vyschnúť od rannej rosy…

Ofučaná, ale s úsmevom na tvári vybehujem na vrchol tohto strmáka, kde mi padne sánka pri pohľade na miniatúry ľudí, ktorí pravdepodobne idú tam, kde ja. Vtedy mi došlo, prečo náročná. Takýchto strmákov bude viac. Dúfam, že táto námaha bude stáť zato.

Mokré klzké kamene strieda zablatená lúka a vzápätí hrozne strmý kopec. Takto sa to opakuje trikrát.

Počas svojej túry počujem Španielov mrmlať si popod nos … tiež Američanov, ktorí preklínajú nie práve najvhodnejšími slovíčkami svojho kolegu ktorý na nich z hora kričí HURRY UP. Frajer, radšej si im mal pomôcť z ruksakom. Veľkú skupinku Nórov, ktorí mi znejú tak, akoby po sebe doslova bľačali. Pohľad na dámu, ktorá si robí selfie, ma ubezpečil o jej národnosti ešte pred tým, ako stačila zvolať na svojho štvornohého miláčika niečo ako tinktonktu.

Šliapem ďalej už niečo vyše 2  hodín, preklínam rezne, že sú také ťažké, vodou sa dopujem nonstop, len aby nebola taká ťažká a v duchu prosím, nech je tým kopcom už koniec. Po vyše 2,5 hodinách zdolávam posledný kopec, na ktorom sa rozprestiera obrovská pláň, po ktorej sa bude kráčať ako po nebíčku.

Tri hodiny za mnou a ja sa dostávam k tabuli, odkiaľ je to vraj už iba pár minút k magickému miestu  s názvom Kjerag. Posledný úsek zvládam ako špičkový horolezec a v diaľke zbadám onú SKALU.

Vau, pecka, normálne, že zaseknutá  SKALA medzi dvoma skalami a pod ňou obrovská priepasť? Sila.

Skladám ruksak, pozerám sa dookola, zjem posledný kúsok obeda, vypijem posledný dúšok vody a idem nato. Moje dobrodružstvo ešte nekončí, teraz ma čaká najväčšie. Vyjsť na skalu. Z diaľky vidím, ako sa slečna pri pohľade na uzučký chodník vedúci k skale vracia a záporne kýve hlavou. Ďalší chalan sa snaží prehovárať svojho kamaráta, že ak sa nepozrie dole, je to celkom v pohode. Ok, vravím si. Idem sa pozrieť, ako to tam vlastne vyzerá. Čím bližšie som k skale, tým viac sa mi trasú kolená a pociťujem veľmi podobný pocit tomu pred skúškami na výške. Uf… Nenápadne vyťahujem foťák, akože som si to tu prišla vlastne iba z bližšia odfotiť a hneď sa zvrtnem o 180 stupňov –  smer bezpečie. Okolo skaly si urobím ešte ďalších asi 188 fotiek z každej strany a v hlave sa snažím rôznymi argumentmi o bezpečí presvedčiť moje odvážnejšie JA, aby som na tu skalu išla. IDEM, nejdem, idem, NEJDEEEM, idem?, Nie nejdem…

Budem tam stáť na skale, ktorá si ktovie kedy zmyslí, že tam už stáť nechce, a podo mnou roklina hlboká 984 metrov. Ani mastný fľak by po mne neostal. Treba mi toto? NIE, nejdem, skúsim Photoshop, dnes sa dá už všeličo, nik to ani len nezbadá.

Nahadzujem ruksak na plece a pomaly sa poberám s výčitkami dole. Sakra, veď nie som srab. Či? Dám to? Či? Neviem. Míňam tlieskajúcu rodinku, ktorej člen práve s úsmevom na tvári pózuje zo skaly. ČO? Keď on, tak aj ja… Posledná šanca.

Svoj foťák dávam Nemcovi a pre istotu pri ňom nechávam aj svoj ruksak, ak by náaaahodou, tak vo vnútri nájde adresu, kde ho v prípade potreby môže ehm … No NIČ. IDEM.

Pomaličky, s nôžkami ako želatína a privrenými očami kladiem jednu nohu za druhou a robím mini krôčiky bližšie a bližšie na skalu.

STOJÍM. Ja tu fakt stojím? Áno, ja tam naozaj stojím. Škerím sa na Nemca z každej strany, akoby mi práve niekto oznámil, že som vyhrala bilión eur. Ten mi síce nik nedal, ale pocit, že som prekonala svoj obrovský strach z výšok, je na nezaplatenie.

A keďže toto teraz čítaš, vieš, že skala si to nerozmyslela, stále tam stojí a dlho bude. Ak sa aj ty rozhodneš raz na ňu vyjsť, CHOĎ. Rozhodne to stojí zato. A ak vyjdeš pošli foto.