…a k tomu Pompeje, Vezuv, Capri a Azúrové pobrežie.
Je jedno, či vystúpite z vlaku, autobusu, či lietadla. Zakaždým vás to ovalí… V Afrike na kolená zrážajúca horúčava, na severe dážď, v Anglicku nechutná, pod kožu lezúca hmla. Východná Európa sa zasa vyznačuje paletou pachov, ktoré mi môj útlocit nedovoľuje ani opísať a juh Európy – tak to je bordel nad bordel.
Je tu však jedna kráľovná, mesto miest a miesto miest, ktoré vám to dá rovno na solár a ktorému odpustíte všetko: bordel, špinu, celé dni neodpratané odpadky, rozbité fľaše, nepríjemný štipľavý močový zápach, vraky mopedov, doškriabané autá, dotieravé žobrajúce cigánky, šialene vysoké, vzápätí prekvapujúco nízke ceny tovarov i služieb. Neskutočný ľudský virvar, rozkopané cesty, nefungujúce križovatky, životunebezpečnú dopravu, čudnú a neakceptovateľnú zmes starého a nového, moderného a konzervatívneho, hluk, stres a paniku. Prosto – Neapol.
Všetky filmy sa v lietadlových scénach zameriavajú práve na moment výstupu z lietadla: hlavný hrdina, vystupujúc z trupu lietadla sa jemným úklonom hlavy pozrie na okolitú krajinu, akoby niečo zvažoval. Postojí, rozhliadne sa kam to vlastne, v súlade s dobrenapísaným scenárom, v priebehu ďalšej minúty vykročí. Akokoľvek si to naplánujem ja, mojich päť minút slávy sa zvyčajne scvrkne na stotinu sekundy, ktorú si obyčajne ani nestihnem uvedomiť. Dav ma nekompromisne tlačí von, v jednej ruke príručná batožina, v druhej kabela, v tretej mobil, ktorý treba mať okamžite zapnutý, vo štvrtej obaly od žuvačiek a cukríkov, ktoré mi ratolesti stihli vtlačiť, v piatej prečítané noviny, v šiestej… Prosto chvíľa “a la tramtadadá” mi vždy, ale, že skutočne vždy unikne.
No, vždy… Môj sentiment je už dávno za zenitom, aj čakať viem trpezlivo, aj tváriť sa že “však čo” viem profesionálne. No tu ma až prehlo. Keď som vystúpila z lietadla v Neapole, tak stačila aj tá stotina a uvedomila som si to “tramtadadá”… Do tváre som dostala zmes spaľujúcej horúčavy, do brucha predtuchu čistého chaosu a endorfínov z plniaceho sa dávneho sna vidieť toto šialené mesto.
Neapol
Tvrdenie, že Neapol je súčasťou Talianska, je medzi múrmi Neapola nielenže trúfalé, ba dokonca drzé. Odpustia vám iba z dôvodu, že ste turista a zo Slovenska. S rodinou sme sa zhodli, že tak, ako je v Londýne kľúčové slovo : “nie sme rusi”, tak v Neapole je to “Hamšík”. Nedá sa opísať ako sa vedia rozžiariť, rozosmiať, otvoriť, rozhovoriť tváre starých, mladých, mužov, žien i detí, keď začujú meno Hamšík. Marekovo meno je kľúčom k vynikajúcemu stolu s výborným výhľadom, k sladkostiam grátis pre deti, k lepšiemu vino di casa, k serenádam od spievajúcich čašníkov a k ochutnávkam domácich špecialít – za stálych protestov – opäť grátis.
Marek je tu poloboh, milovaný, najlepší, prosto Maradona. Je smutnosmiešne ako stále nevedia, kde presne sa na mape sveta nachádza nejaké Slovensko. Preto ma teší nastokrát, že sme aspoň tým pár čašníkom, recepčným, predavačom, náhodným komunikovaniachtivým neapolčanom vysvetlili, kde sa ten Hamšík vlastne narodil. I keď jedným dychom hneď podotknú, že srdcom je aj tak Neapolčan. Isteže. Kto by na jeho mieste nebol. 🙂
Ale poďme prakticky. Z Viedne letí skvelý nízkonákladový spoj priamo do Neapola. Letenka vás v závislosti od sezóny a dňa v týždni vyjde okolo 150 až 220 eur. Na letisku sú k dispozícii shutlebusy do centra za nejaké 4 eurá. Zastanú na hlavnej stanici Garibaldi alebo v osobnom prístave Molo Beverello. V Neapole funguje metro, zatiaľ 2 linky, ostatné sú vo výstavbe. Práve preto je celé mesto rozkopané, a aj inak šialená južanská doprava, je priam nezvládnuteľná. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli, že prenájom auta necháme tentokrát tak a presúvať sa budeme hromadne. Nakoniec to bol viac ako vynikajúci nápad, lebo k dopravnému chaosu sa pridala neexistencia parkovísk a úzke uličky centra, kde sme sa (ako inak) ubytovali. Skvelé B&B v centre nesklamalo. 27 eur/na osobu a noc.
Výber neapolského programu nechám na každého indivindi. Musím však spomenúť, že Neapol je mesto pizze, opery a futbalu. Nemali by chýbať potulky v labyrinte starého mesta, romantické prechádzky po nábreží, ale aj skvelá hustá káva a donedávna ešte nedocenené víno z okolitých regiónov, či návšteva široko-ďaleko najlepšieho archeologického múzea. Na druhej strane, toto mesto je mestom zločinu, krádeží, vreckárov a tak je jeho kúzlo krehké i zradné zároveň. Neapol budete milovať alebo nenávidieť.
Za návštevu stojí Duomo, nádherná katedrála so základmi z roku 324. Ak máte viac času, nevynechajte Národné archeologické múzeum s neoceniteľnou zbierkou vykopávok, artefaktov, mozaík z nálezísk z Herculanea a Pompejí. Najpikantnejší je istotne Tajný kabinet, zbierka erotického umenia z menovaných a Vezuvom pochovaných rímskych miest. Srdcom Neapola a zároveň dôležitou dopravnou tepnou je Piazza del Plebiscito s palácmi Palazzo Reale (fasáda teraz v rekonštrukcii), neďalekým Castel Nuovo a bazilikou Basilica di San Francesco di Paola. Oproti je dopravný prístav Molo Beverello, autobusová stanica a rozostavaná stanica metra. Čistý chaos.
Väčší kľud si užijete na promenáde smerom ku Castel dell’Ovo s pokľudnými reštauráciami, kaviarňami, stánkami so zmrzlinou a pečenou kukuricou. Za výstup určite stojí Castel Sant’ Elmo, kam sa môžete vyviezť lanovkou priamo z centra mesta alebo pešo. Otvorí sa vám prenádherný výhľad na celý Neapol, azúrovú zátoku a samozrejme majestátny Vezuv.
Ak si chcete vychutnať storočia sa nemeniacu atmosféru starého mesta, typické šnúry na prádlo nad hlavami, na uliciach hrajúce sa deti, typ domov “z ulice do obývačky”, potom nech sa páči- Quartieri Spagnoli – chudobná, špinavá štvrť Neapola, ktorá vo vás nechá originálny odtlačok. A či budete chcieť, či nie, ak si neskôr spomeniete na Neapol, tak potom to budú práve tieto uličky, najchudobnejšie slumy mesta.
Ste na poriadnom omyle, ak si myslíte, že fast food vymysleli američania, že take away je výplodom dnešného uháňajúceho sveta. Nie, nie, nie. Je isté, že ako sa z Nového sveta doviezli na kontinent paradajky, neapolskí vynaliezaví predavači začali predávať v pouličných stánkoch kúsky kysnutého cesta obložené paradajkami. Esposito, najväčší z pizzových kráľov, vymyslel Margheritu, pizzu s tradičným byvolým syrom (mozzarella) a bazalkou. Iná verzia, vylepšená oreganom a cesnakom – Marinara, sa stala najobľúbenejším take away všetkých čias. Aj keď to zlé jazyky spochybňujú, je to takmer isté: pizza vznikla v Neapole. 🙂
Pizzerie, ako ich poznáme dnes, vznikli pomerne nedávno. Predtým sa pizza predávala tradične “pizza taglio” (porcovaná) a ako bolo spomenuté, do ruky. Jedna z najstarších pizzérií je v Chiaia, Pizzeria Brandi, ktorej predošlý majiteľ bol práve Esposito. Víno aj spôsoby tu majú vyberané, čašníci sú Adonisovia a čašníčky Sophie Lorenové. Repertoár spievajúceho čašníka by potreboval síce nejaký update, ale náladu vám nepokazí. Ceny prijateľné, tradičný šalát Caprese božský, pizza kráľovská.
Vezuv
Po zničujúcom výbuchu v roku 79 je krásavica pekne rozoklaná vo dvoje. Tá masa, ktorá uprostred a z predchádzajúceho 2300 m vysokého vrcholu chýba (aktuálny stav 1281 m), je dnes rozsypaná v niekoľkokilometrovom okruhu, pochovajúc mestá a dediny pod vulkanickým bahnom, kamením a popolom. Keďže sa veky vekov pred týmto dátumom nezobudila, nezachovali sa žiadne zápisy. Dokonca neexistujú ani legendy či mýty, že niečo nie je v poriadku. Mohlo by sa zdať, že až do toho strašného dňa, 24. augusta 79, si nič netušiaci obyvatelia mysleli, že ich hora Monte Somma, je hora ako každá iná.
Že to tak nebolo, ich mohla upozorniť séria zemetrasení, ktoré okolie zasiahli v roku 63. Pred samotnou katastrofou dostali okolité usadlosti od sopky ešte aj dymové varovanie. Zobrali ho však na ľahkú váhu. Jediné, čo sa zmenilo bolo, že horu začali nazývať Vesubius (neuhasiteľný). Neskôr, v roku 79 sa čadičová zátka uvoľnila. Na okolitú planinu sa zbesilou silou vyvalilo kamenie, rozžeravený popol a 400 stupňové otravné plyny takými vlnami, že všetko živé sa v okolí sopky v momente premenilo na prach a popol. Pompeje boli pod popolom a rozžeravenými uhlíkmi pochované v priebehu niekoľkých hodín. Keď sa neskôr vnútorné steny kráteru zvalili, na Herculanenum sa vyliali tony vulkanického bahna. Ercolano bolo zničené vlastne okamžite.
Od toho času sa sopka zobudila s väčšími – menšími prestávkami niekoľko krát. Naposledy v roku 1944, keď sa zátka celkom uzatvorila a sopka stratila typický dymový stĺp.
I keď štatistiky tvrdia, že ďalšia erupcia je blízko, výlet na Vezuv by ste mali v každom prípade absolvovať. Na Vezuv vedie niekoľko turistických cestičiek z úpätia je to od 4 do 7 hodín pešo. My sme vybrali vzhľadom na horúčavu a mladšie ročníky v rodine, komerčne – turistickú variantu: z Neapola vlakom (Circumvesuviana) zo stanice Garribaldi do Ercolana (musíte ísť smer Sorrento). Lístok stál okolo 3,80 eur. Hneď pri východe zo stanice vľavo je agentúra, ktorá zabezpečuje kyvadlovú autobusovú dopravu na Vezuv. Ak by ste sa rozhodli ísť pešo, vyrazte dostatočne včas, odtiaľto je to podľa informácií obyvateľov cca 4 hodiny. Vzali sme autobus, za 10 eur na osobu. Tu si rovno môžte kúpiť aj vstupenku na výstup na hrebeň krátera. Stojí 10 eur. Tento lístok budete potrebovať aj keď sa hore vyberiete pešo, kúpiť sa dá aj hore, samozrejme. Kráter môže vidieť iba ten, kto si za to zaplatí. Autobus nás vzal na záchytné parkovisko, kde nás cca o 2 hodiny aj vyzdvihol. Je veľmi dôležité, aby ste si vzali pevné topánky, hlavne nie biele. Rátajte s čiernym, tufovým, všadeprítomným prachom, ktorý na konci cesty budete mať úplne všade. Cesta je navyše plná kamenia, výmoľov, šmykľavého sypkého tufového štrku.
Občerstvenie počas výstupu dostať na viacerých miestach, ale fľaša vody do ruksaku nič nepokazí. Z parkoviska nás ešte čakal asi 1,5 km peší výstup v prachu a v spaľujúcej horúčave. No výhľad na zakvitnuté úbočia, krásnu neapolskú zátoku a zelené úpätie hory, nám všetko vynahradil. Samozrejme najzaujímavejší je samotný kráter. Ostré kraje sa pyšne vyvyšujú nad prachom a štrkom zasypaným dnom. Nad pekelnou bránou držia nezmyselnú stráž ako papieroví vojaci okolo oceána. Stačí závan, vlna, malý pohyb a prestanú existovať. Napriek tomu sú po stáročia majestátnymi súputnikmi žeravej krásavice. Ktovie dokedy.
Pompeje
Keby nebolo toho strašlivého výbuchu v roku 79 n.l., postupne by sa dostali do zabudnutia. Možno by sa stali základom pre väčšie a nádhernejšie mestá ako sa nimi stali aj ostatné rímske usadlosti rozsypané po celej Európe. Ale práve toto desivé nešťastie navždy pochovalo a potom zapísalo Pompeje do európskych a svetových dejín. Prví usadlíci ocenili blízkosť rieky a mora a postupne po stáročia vybudovali osadu o 35 tis. obyvateľoch. Odhaduje sa, že územie bolo obývané už v 7. stor. p.n.l., neskôr, okolo roku 80 p.n.l. sa vďaka vynikajúcej polohe stalo obchodným centrom rimanov. Vďaka tragickej udalosti sa nám zachovali paláce, domy, obchody, kúpele, celé ulice, divadlá a amfiteátre z dôb, ktoré si nielen ľudská pamäť, ale ani pero kronikára nevie pripomenúť.
Aj keď zemetrasenie, ktoré výbuch sopky sprevádzalo, zničilo značnú časť mesta, sopečný popol toto všetko spoľahlivo prikryl na 15 storočí. Vďaka nemu sa unikátne Pompeje nestali iba lacným stavebným materiálom nasledujúcich generácií. Svoje tajomstvo našťastie odkryli v čase, keď mali byť ľudia na takej úrovni, že objav mohol byť docenený v celom svojom šokujúcom rozsahu. Žiaľ i takto vraj došlo k poškodeniu mnohých artefaktov, ku krádežiam a mnohým amatérskym archeologickým chybám. Pompeje sú napriek tomu najucelenejším obrazom a najzachovalejším miestom každodenného života rímskeho mešťana zo začiatku našich letopočtov.
Naplánovať si Vezuv a Pompeje na jeden deň si síce môžete, ale budete uťahaní ako kone. Z tepla, ľudí, prachu. Ak máte čas, pekne si tieto unikátne zážitky rozdeľte, lebo hlavne Pompeje sú v letných mesiacoch tak preplnené, že sa neviete vyhýbať ani na širokých triedach, nieto v úzkych uličkách a priechodoch. Z Neapola sa do Pompejí dá pohodlne prepraviť opäť Circumvesuvianou, rozheganým a špinavým vláčikom smer Sorrento. Pozor, sú dve Pompejské zastávky, vystúpte na Pompei Scavi. Pri výstupe z vlakovej stanice si vás hneď odchytia súkromné sprievodcovské spoločnosti. Môžete sa rozhodnúť pre potulky na vlastnú päsť, alebo využiť cca 2 hodinový výklad a doprovod po najdôležitejších miestach mesta. Vyjde vás to cca 12 eur, plus vstupné 13 eur. Deti do 18 rokov majú vstup zdarma – s legitimáciou samozrejme. Ak pôjdete s komerčným sprievodcom, o lístky sa vám postarajú. Inak si vystojíte rad, ale ani ten sa mi nezdal nejako dramatický, vybavujú to rýchlo.
V letných mesiacoch, v utorky a stredy, pristávajú v Neapole veľké výletné lode. Samozrejme, že sa väčšina cestujúcich vyhrnie na okolité fakultatívne výlety, vrátane Pompejí. Ak môžete, tieto dni a víkendy radšej vynechajte. Pompeje sa dajú pozrieť aj vo večerných hodinách. Sú takisto celkom rušné, lebo táto návšteva stojí iba 2 eurá a využívajú ju hlavne domáci.
Akokoľvek sa budete snažiť naplánovať si nejaký efektívny okruh, nedá sa. Nachodíte sa ako kone. Šľapky a podpätky by som určite vynechala, aj biele konversky utŕžia svoje – čierny prach je všade. Cesty a chodníky sú síce spevnené, ako to už vo vyspelých rímskych mestách bývalo, no vtedajšia technológia, zub času, ľudská noha a príroda z toho spravili jeden zaujímavý tankodrom.
Čo by ste určite nemali v Pompejách obísť, sú amfiteáter a divadlo, ktoré dodnes slúžia svojmu účelu, kúpele, Forum, zbytky Venušinho, Apollónovho a Jupiterovho chrámu. Nielen tieto miesta, ale celé Pompeje, zdobia prenádherné, mohumentálne bronzové sochy skvelého poľského umelca Igora Mitoraja.
Nedá sa vynechať ulica vykričaných domov. Hlavne preto, že cestou pod nohami stretnete niekoľko šípok vo forme falusu, ukazujúce ten správny smer. 🙂 Jeden dom s nádherne zachovalými erotickými maľbami na stenách je otvorený návštevám. Turistickým. Prostitúcia bola v tom čase samozrejmou súčasťou života a predpokladá sa, že rôzne polohy vymaľované pri jednotlivých milostných komôrkach, slúžili pre zjednodušenie objednávky. 🙂
Nádherný, najzachovalejší rímsky amfiteáter na svete – Anfiteatro s kapacitou cca 20 tis. miest, bol v čase našej návštevy uzatvorený kvôli prípravám na koncert Eltona Johna. Predpokladám, že lístky boli beznádejne vypredané ešte v minulom storočí. 🙂
Paláce ako napríklad Casa dei Vettini sú pre návštevníkov väčšinou uzavreté, inak by drahocenné mozaiky a výzdoba vydržala sotva ďalšiu generáciu… Nápor turistov je v skutku nesmierny.
V Pompejách je niekoľko fungujúcich studní s vynikajúcou vodou. Smädom teda nemusíte trpieť a fľaše si môžte doplniť kedykoľvek. Niektoré domy majú miestnosti otočené do ulice, bezpochyby ako dnešné moderné obchody s výkladmi. V predajných pultoch malých obchodíkov sú dodnes zachované zabudované amfory, v ktorých vedci našli zvyšky jedla. Veľkosť miestnosti, umiestnenie pultu do ulice, neexistencia sedacích kapacít dala vedcom myšlienku, že tieto miesta boli starovekými predchodcami fastfoodov.
Z nejakého čudného dôvodu nikto z nás nechcel vynechať prehliadku nájdených mŕtvych tiel. Tieto artefakty sa “zrodili” celkom neobyčajne. Hlavný archeológ Fiorelli pri odkývaní zistil, že stuhnutý sopečný popol je v niektorých miestach krehko dutý, navyše v čudných tvaroch. Rozhodol sa do dutín naliať zmes tuhnúceho materiálu, akúsi sádru. Po zatuhnutí tieto (vlastne) odliatky očistil od popola a svetu ukázal nemých svedkov hrôzostrašného výbuchu… Tehotnú matku s ďalším malým dieťaťom, muža, zakrývajúceho si ústa, zrejme takto sa chrániac pred jedovatými plynmi a popolom, zvieratá v čudnej poskrúcanej polohe, dieťa v poloplaze… hrozné. Išlo vlastne o to, že ako telá prikryl popol, ten zatuhol, telá sa pod ním postupne menili na prach a ničotu, no dutina a zopár kostí ostalo neporušených. V odliatkoch môžte jasne vidieť lebečné kosti, inde trčí časť píšťale, stehna…
Capri
Vidieť Neapol a nenavštíviť ostrov Capri, to je v prvom rade šanca na ušetrenie vreca peňazí. 🙂 Lebo na Capri je skutočne čo pozerať a skutočne to stojí strašne veľa. Loď na Capri z Neapola vyjde do okolo 30 – 40 eur (obojsmerne). Hovorím o bežnej linke, organizované výlety sú samozrejme niekoľkonásobne drahšie. Ale nemusíte ich brať, na maličkom Capri si poradíte aj bez nich.
Čo sa na Capri oplatí absolvovať, je okruh okolo ostrova loďou. Stojí cca 18 eur, to je pravda, ale stojí za to. Nádherný, dramatický pohľad na rozoklané sklaliská, šírošíre nekonečné azúrové more, vietor a slaná voda vo vlasoch, jasnočervené koraly, Capri a Anacapri z “rybej” perspektívy. Všetko nezabudnuteľný zážitok.
Ak ste na okružnej lodi, istotne sa zastaví pri Modrej jaskyni – Grotta Azzura. Je to najznámejší prírodný úkaz v celom Taliansku. Húfy turistov ho navštevujú od nepamäti, poverčiví domáci sa mu radšej vyhýbajú. Ak ste na vážkach, či sa pozrieť, možno vám pomôže toľko, že pár minút v nepohodlnom polosede na vlhkej drevenej podlahe malého člna stojí hrozných 13 eur. Jaskyňa je veľká okolo 60 krát 25 metrov, lodivod s vami v strede spraví 2 kolečká, falošne zaspieva, ak má práve náladu (akustika je úžasná), za hrozného kriku sa vyhne iným člnom, ktoré sa s vami vo vnútri tiesnia a rozhodným pohybom vás zasa vyhodí na svetlo Božie. Ani si nestihnete uvedomiť ako, už ste zase pri vašej lodi. A keď práve nie je spokojný so sprepitným, s ktorým vás celú dobu otravuje, späť na loď sa vyštveráte bez jeho pomocnej ruky, prípadne vás vytiahne váš plavčík, ak sa mu práve bude chcieť.
No dobre, dajme aj tú druhú stranu, lebo horeuvedené si uvedomíte až sediac zase na palube vašej výletnej lode… 🙂 Na vašu návštevu sú riadne nachystaní, člny pristavia hneď k vašej lodi. Naskladáte sa na dno a potom vás odvezú k pokladni, zaradíte sa do radu iných člnov a postupujete až ku vchodu jaskyne. Ten je široký tak 1 meter, výška závisí od výšky hladiny mora, samozrejme. Najlepší čas na návštevu je ráno prípadne doobeda kvôli davom, no úkaz je najsilneší medzi 12 a 14 hodinou. V ústí jaskyne sa prikrčíte, stiahnete lakte a kolená ako sa len dá, a šup, rozhodným pohybom vás lodivod vženie do rozprávky…
Dýchať prestanete od prvého momentu, lebo v tomto živote ste rozhodne nič podobné vidieť nemohli. Slnko preniká otvorom jaskyne cez vodnú hladinu. Tá červenú farbu spektra vyfiltruje a ostáva neopísateľná modrá vodná masa. Modrá ako tá kráľovská. No jemnejšia, azúrovejšia, nádherne žiariaca v tme jaskyne. Po prvom úžase podvedome hľadáte reflektory alebo nejaké iné ľudské zásahy, no potom to rýchlo vzdáte, keďže času je málo a treba sa kochať a – fotiť. 🙂
Do modrej jaskyne sa viete dostať aj z mestečka Anacapri, pešo je to cca 3,5 km po Via Grotta Azzurra alebo linkou z Piazza della Pace.
Na Capri sa viete celkom ľahko presúvať mestskou dopravou, autobusy sú síce v sezóne preplnené, ale chodia často a do každého kúta ostrova. Trajektom pristanete pravdepodobne v Marina Grande, odtiaľ sa viete do mesta vyviezť lanovkou, autobusom alebo taxíkmi. Výstup pešo trvá asi 10 – 15 minút. Centrom mesta je Piazetta, rušná “obývačka sveta”, ako to tu volajú. Námestie ako aj okolité uličky sú plné kaviarní a turistov, štýlových butikov a reštaurácií. Terasy všade naokolo poskytujú nádherné výhľady na ostrov, prístav a samotné mesto.
Anacapri je druhé a zároveň posledné mesto ostrova, podľa mňa o čosi pokojnejšie, keďže davy sú akosi viac roztrúsené. Z Capri do Anacapri sa dostanete autobusom po serpentínach, pri ktorých mi tuhla krv. Pod nami strmé útesy, nad nami 360 stupňové zákruty. Potom je tu ten zázrak ala Harry Potter: na jednoprúdovej ceste sa spoľahlivo obídu rovno 2 autobusy. Všetko je to skombinované menovanými zákrutami a nekonečnou strminou pod vami. Hrozné. Konečná na Piazza della Vittoria nesmierne poteší.
Čo je na Anacapri zaujímavé okrem bielych domčekov a arabskej atmosféry je možnosť výstupu na Monte Solaro. Pešo alebo jednosedačkovou lanovkou. Veľmi pekný výlet. Lanovka stojí 11 eur, cesta hore trvá cca 15 minút. Užijete si pompézny výhľad na Anacapri, slnko, more, lodičky…
Vskutku pôsobivé. Hore sa môžte rozkukať, občerstviť sa, spraviť neopakovateľné fotky. Terasy sú vybudované okolo celého vrcholu hory, takže sa v kľudne môžete zložiť niekam do tieňa a užívať si dych vyrážajúci výhľad na azúrové more.
Keď sa zveziete späť, nesmiete obísť kostol San Michele Archangelo a jeho slávnu podlahu z 2500 ručne maľovaných kachličiek. Výjav na zemi zobrazuje vyhnanie Adama a Evy z raja a je majstrovským barokovým dielom z roku 1719. Kvôli zachovaniu podlahy je okolo stien vybudovaný chodník, ktorý vás prevedie dookola. Barokový oltár je nespravodlivo zatieňovaný slávnou podlahou, preto mu treba venovať zvláštnu pozornosť. Vstupné 2 eurá.
Ak vám vyjde čas, výlet do Neapola sa dá príjemne spojiť s niekoľkodňovou dovolenkou na pobreží Amalfi. Od Neapola po Sorrento, alebo nižšie po Faro, či na druhej strane cípika smerom na Positano a Amalfi nájdete množstvo malebných hotelov, či iných ubytovacích možností všetkých cenových kategórií. More je čisté, teplé, služby talianske. Ak prepáčite jazykovú negramotnosť, ceny, neporiadok a nekonečný ruch na uliciach, strávite tu skvelú dovolenku.
