Fascinácia netopiermi, záhrobím, duchmi a drakulovinami sprevádza moju dcéru niekoľko rokov. Urobili sme obligátny bartel: Za dve opravené dvojky na vysvedčení ideme na výlet.
V Rumunsku som bola niekoľkokrát hlavne pracovne a hlavne v prihraničných oblastiach s Maďarskom. Neudivovalo ma, keď moji známi reagovali na nápad navštíviť Transylvániu s pretiahnutými tvárami. Pred niekoľkými rokmi to bola pre mňa sivá krajina s rozbitými cestami, skorumpovanými colníkmi a policajtmi, žobrajúcimi cigánčatami, so svorkami túlavých psov, pochybným jedlom a neochotnými čašníkmi. Dnes je všetko inak 🙂 Teda, skoro všetko.
Cestovali sme autom. Z Budapešti sme sa vybrali na Nyíregyházu a odtiaľ dole na Carei a Kluž Napocu. Nebol to dobrý výber. Cesty sú na oboch stranách v týchto končinách biedne, navyše prechádzate množstvom dedín, ktoré nevyzerajú vôbec lákavo. Lepšie je pustiť sa na Oradeu a potom Kluž Napocu. Aspoň neminiete Huedin, originálnu usadlosť s palácmi pripomínajúcimi farebné narodeninové tortičky štvorročných dievčatiek. Akurát kvetinová a farebná výzdoba je prekladaná automobilovými znakmi cez celé priečelia domu, „torty“ sú dozdobené vežami a vežičkami všetkých tvarov a veľkostí. To všetko pekne natreté zlatou farbou.
Za týmito výstavnými stavbami a drahými autami vo dvore sú typické, polorozpadnuté, pozbíjané, vyčmudené drevené chatrče, ako ich poznáme z Letanoviec, ktoré obývajú tučné cigánky a ich večne nahé deti 🙂
Kluž Napoca
Do Klužu sme dorazili v noci. Apartmán pre 5 osôb stál 88 eur, prehliadka mesta nám ostala na ráno. Kluž je malé (300 tis. obyvateľov), mladé (6 univerzít), na pamiatky bohaté hlavné mesto Transylvánie. Narodil sa tu Matej Korvín, nie však len vďaka tomu má mesto už veľa storočí vo vienku mnoho výsad a predpokladov k ďalšiemu rozvoju. Cítiť to aj v súčasnosti. Nezamestnanosť je tu skoro nulová, mesto je zrekonštruované, kaviarne sú obsadené turistami, káva je vynikajúca a ľudia usmiati. Mesto má letisko a výbornú sieť mestskej dopravy.
Salina Turda
Z Klužu sme mali namierené do prvej ozajstnej Draculovskej zastávky, do Sighisoary a rodného domu Vlada Tepesa. Príjemný majiteľ „Bistro Viena“ v Kluži nás však upozornil na bývalú soľnú baňu – dnes múzeum, Salina Turda. Vraj ju nesmieme vynechať. Nevynechali sme. Do ozajstného zázraku v podzemí je to z Klužu 30 km. Nájdete tu niekoľko podzemných siení, tá najväčšia má hĺbku 112 m a šírku takú, že si v nej pokojne zahráte pin-pong na 5-6 stoloch. Koho to nebude baviť, môže si vyskúšať minigolf, či bowling. Je tu dokonca malé futbalové, ihrisko. Absolútne bezvetrie sa tu využíva na bedminton a neskutočná akustika (sieň má kónický tvar) na občasné predstavenia v malom amfiteátri. V priestore sú roztrúsené rafinovane nasvietené oddychové pavilóny nevšedných tvarov a všetkému dáva korunu podzemné jazero, ktoré tvorí 80% plochy siene. Také je to tam dole široké! V skutočnosti je čerešničkou na torte svetlo. Ako môj dobrý kamarát a výborný fotograf vravieva: Svetlo je všetko. V priestore sa vznášajú desiatky svetiel, ktorých starostlivo vybraná chladná farba dáva pocit, že ste pri natáčaní Star Treku.
Vstupné je 20 lei pre dospelého a 10 lei pre dieťa, plus sa platí za každé športové vyžitie a člnkovanie na jazere zvlášť. Ak v okolí chcete stráviť dlhší čas, odporúča sa navštíviť wellness alebo plaváreň, v letnom čase hlavne kúpacie jazerá so slanou, minerálnou vodou – Durgau strand za 10 a 5 lei. Vyše sto rokov navštevujú tieto miesta nielen turisti, ale aj pacienti s reumatickými, cievnymi a gynekologickými ochoreniami. Ak sa sem vyberiete, nenechajte si ujsť skvelé možnosti na turistiku v okolí, hlavne priepasť Cheile Turzii a Cheile Turenilor.
Sighisoara
Zo soľnej bane sme ďalej pokračovali do Brašova. Cez spomínanú Sighisoaru sme žiaľ iba prebehli. O tomto skvoste Transylvánie, 128 km južne od Turdy, sa už zmienilo mnoho autorov, no za opätovnú zmienku stojí hlavne jeho historické centrum, ktoré je dnes súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO spolu s hradbami a citadelami. Navštívte hodinovú vežu a ak cestujete s ratolesťami, tak aj rodný dom Vlada Tepesa, neskôr nazývaného Dracula. Ak na to nebudete pripravení, nechoďte tam hladní, lebo v tomto dome je dnes jedna z najdrahších reštaurácií v okolí 🙂 Ak nemáte doma drakulovský fanklub, z tohto domu vás pobaví iba ak malé múzeum zbraní na poschodí reštaurácie.
Do Brašova sme dorazili po ďalších 120 km. Tu musím podotknúť, že sa moje predchádzajúce skúsenosti a pocity z Rumunska pomaly ale isto menili k lepšiemu. Hoci majú stále problém s platbami kartou, s cudzími jazykmi a s kvalitou jedla, veľa sa tu stavia, rekonštruuje, rozbité komunikácie sa menia na cesty a cesty na diaľnice.
Ubytovanie sme si našli ako vždy na poslednú chvíľu cez booking.com v centre mesta (79 eur za dve izby). Večer sme strávili v historickom centre Brašova, pizza na hlavnom námestí Piaţa Sfatului nesklamala ani naše nekonečne vyberavé decká, a miestne víno bolo ľahké a lahodné ako len víno môže byť po únavnom dni.
Bran
Transylvánia je posiata nádhernými hradmi. Jedným z nich je aj hrad Bran, do ktorého Bram Stoker umiestnil príbeh o Draculovi. V skutočnosti tento hrad Tepes nikdy neobýval, nanajvýš ho navštívil. Bran je vzdialený od Brašova 30 km na juhozápad. Naše deti by samozrejme neprežili, keby sme si tú pseudodrakulovinu nechali ujsť, no som presvedčená, že si aj tak najväčší zážitok zobrali z miestneho trhu, kde sme im zaplatili vstup do strašidelného domu 🙂 Vedenie hradu sa samozrejme snaží skomercionalizovať a zmarketingovať tento turistický potenciál, ktorý im spadol do náručia a ani sami nevedia ako, vystavením faktov o Tepesovi, o jeho rodokmeni a údajmi o filmových spracovaniach príbehu.
K väčšine domorodcov sa totiž príbeh írskeho autora, i napriek tomu, že bol pred tým natočený niekoľkokrát, dostal až po komerčne úspešnom Coppolovom filme o krvilačnom upírovi – Dracula (1992). Dovtedy bol pre nich Vlad Tepes jedným z najnemilosrdnejších vládcov ich histórie, ktorý bol preslávený hlavne svojou krutosťou, akou sa zbavoval svojich nepriateľov (Tepes = narážač) a na ktorého právom nie sú hrdí. Tu však treba podotknúť, že sa Stoker inšpiroval nie len postavou Vlada Tepesa – krutého vládcu Valašského kniežatstva, ale aj bohatou mytológiou a rozprávkami transylvánskeho vidieku. Vstupné 30 a 15 lei.
Brašov
Do Brašova sme sa vracali popoludní, takže sme stihli Strada Sforii – najužšiu uličku v širokom okolí. Jje široká 1 meter a jej meno znamená Ulička šnúrka. Absolvovali sme aj prehliadku opevnenia, obranných veží, čierneho kostola, no najmä skvelý koncert brašovského symfonického orchestra s nezvyčajným repertoárom zloženým zo známych muzikálov a amerických evergreenov na spôsob Sinatru. Veľmi príjemné.
Na ďalší deň sme si vybrali obhliadku mesta z vtáčej perspektívy. Lanovku nájdete pomerne ľahko, premáva v pravidelných intervaloch k povestným Brašovským písmenkám. Ako v Hollywoode – a aj tieto majú svoju históriu. Písmenkami BRAŠOV vlastne nahradili písmenká iné, také rýdzo komunistické – STALIN. Nedostatok trpezlivosti mi nedal dokončiť pátranie, ako to s tými písmenkami vlastne bolo. Viem iba toľko, že na kopec, čo sa týči nad mestom, dali kedysi mestskí komunistickí súdruhovia osadiť meno sovietskeho vodcu Stalina. Po páde komunizmu bolo toto samozrejme odstránené a ktosi prišiel so skvelou myšlienkou osadiť na vyholené miesto názov mesta. Pekné.
Cesta sa dá vyšľapať aj peši po červenej trojuholníkovej značke. Keď sa vyveziete lanovkou, dajte sa vpravo po cestičke pod nástupom/výstupom z lanovky. Nie je to tam nejako zvlášť značené, no zablúdiť isto nezablúdite. Cesta sa končí pri veľmi peknom výhľade za spomínanými písmenami, kde budete mať mesto ako na dlani. Spravili sme si niekoľko megafotogenických záberov, dali si nie práve najsamlepšiu kávu, ale zato servírovanú veľmi príjemným personálom.
Pitesti
Najviac sme sa všetci tešili na pôvodný skutočný Tepesov hrad v horách nad mestom Pitesti. Do Pitesti sme cestovali 140 km. Veľa ciest bolo v rekonštrukcii, takže nám to chvíľu trvalo. Ubytovanie sme našli v centre, 2 izby za skvelých 47 eur pre 5 osôb. Dodnes neviem, prečo to bolo také lacné, izby boli čisté, priestranné, kúpeľňa veľkorysá, wifi k všeobecnej spokojnosti našich detí fungovalo výborne. Centrum Pitesti tvorí jedna promenáda, krásne zrekonštruovaná, nádherne široká, s reštauráciami, kaviarňami, naháňajúcimi sa deťmi a povestnou spievajúcou fontánou. Fontána spieva hlavne počas sviatkov a významných udalostí. Ale aj mimo nich si užijete mimoriadnu vodno – svetelnú show, ktorá má pri pohári vínka nezabudnuteľnú atmosféru.
Poenari
Ráno sme sa vybrali na Poenari, na hrad Vlada Tepesa. Až tu som pochopila, že som mohla vybrať ubytko trochu bližšie k Poenari a ubytovať sa niekde v okolí Cimpulungu. Znamenalo by to však vynechať prehliadku Pitesti. Dobre, o veľa by sme neprišli, no tá spievajúca fontána by mi nedala pokoj 🙂
Z Pitesti je trasa na hrad Poenari 83 km severne, na ceste 7C. Je to mimoriadne malebná, kľukatá cesta plná roklín, horských zákutí, rázovitých dediniek. V Rumunsku je rozdiel medzi dedinou a mestom ešte priepastný. Kým mestá sú moderné, dynamické, rýchle a živé, v dedinách ľudia pasú ovce a kravy, babky sa uberajú do kostola v širokých stovrstvových sukniach, deti hrajú slepú babu naživo, tablety poznajú akurát tak z televízie a internet a wifi im v skutku nič nehovorí. Dobre, možno preháňam, ale vyzerá to tam tak, ako u nás v päťdesiatych rokoch 🙂
Nájsť Tepesov hrad bolo trochu namáhavé, keďže naša navigácia Poenari nepozná, nanajvýš nájde Stradu Poenari, ktorá je však vzdialená od cieľa desiatky kilometrov. Zadajte si radšej Lacul Vidradu. Ako som už bola spomínala, drakulovským kultom Rumunsko nežije ani za mak. Väčšinou naše nadšenie ani nechápu, nie aby ho zdieľali. Preto nečakajte informačné tabule alebo nával nejakej komercie západného charakteru. Veľmi príjemné.
Čiže ak sa pustíte vyhľadať Poenari, choďte cestou 7C, na nej hľadajte elektráreň a nástup na výstup na Tepesov hrad je pár metrov od nej. Tesne pri úpätí vrchu, na ktorom sa hrad rozprestiera, je už aj nejaká tabuľa 🙂 Pripravte sa na namáhavý 1480 schodov trvajúci výstup na dnes už zrúcaninu bývalého hradu Vlada Tepesa, zvaného Dracula, čo v rumunčine znamená čert. Musím sa priznať, že až tu mi vyrazilo poistky. Atmosféru ruín podtrhuje dych vyrážajúci výhľad do okolitých roklín a priepastí. Príroda je tu nedotknutá, divoká a neskrotená, stromy sú vysoké a priepasti hlboké. Vzduch presiaknutý pýchou, krutosťou a hrdosťou a zem pravdepodobne stovkami litrov krvi. Vraví sa, že Tepes bol schopný pohodlne stolovať v príjemnom tieni lesa a v spoločnosti na kôl nastoknutých ľudí. Bŕŕŕ.
Vidraru
Z Poenari sme pokračovali do Sibiu najkrajšou cestou, akú si môžete želať. Motorkári ju prezývajú Transfagarská magistrála a označujú ju za najkrajšiu z ciest v Európe. Nebola som na všetkých cestách ani nášho okresu, nieto Európy, ale mám taký tušák, že niečo na tom bude. Po prehliadke Poenari sa pustite po 7C vyššie- na priehradu Vidraru.
Priehrada Vidraru je jedno z miest, kde zažijete pocit bezvýznamnosti, ba až ničoty. Je obrovská! Neopísateľná megalomanská komunistická stavba a zároveň začiatok cesty snov každého nielen motorkára. Transfagarská magistrála. Dobre, v skutočnosti sa začína v Pitesti. Nebudem vás napínať – počas tých necelých 100 kilometroch sme videli strmé výšiny, priepastné rokliny, zakvitnuté lúky, snehové údolia, ľadové vodopády, ničotu a život silnejší ako hocičo, čo ste doteraz zažili. Kľukatili sme sa desiatky kilometrov hore a potom zas dole míňajúc piknikujúce rodinky, stáda oviec bez pastiera, potom zase pastierov tentokrát so stádom kráv, ľadopády, potoky, skaly, priepasti. Boli sme presvedčení, že dnes nás už nič neprekvapí. Ale potom sme došli do Sibiu – poslednej zastávky okruhom Sedmohradska.
Sibiu
Prvotný plán prespať a stráviť v Sibiu ďalší deň nám uťahané decká zrušili, no strávili sme tu nádherné popoludnie prechádzkou po zrenovovanom centre s kaviarňami, reštauráciami, Mostom klamárov, s večne bdejúcimi “očami” na strechách domov, nádherným kostolom sv. Márie, pravoslávnou katedrálou, výborným kapučínkom, nákupom čokolád, suvenírov a nevynechateľných magnetiek.
Zo Sibiu je to už len na skok do Aradu, Szegedu a hore na Budapešť. Domov celkom 640 km. Ak dobre počítam, prešli sme spolu krkolomný 1700-kilometrový okruh, videli sme starobylé mestá, dedinky s domami ozdobenými vežičkami všetkých veľkostí a tvarov, panenskú i krutú prírodu, rad nezmyselných nedokončených stavieb, túlavých psov, zanedbané štvrte, moderné cesty, jin a jang chutí, vôní, farieb nádherného Sedmohradska. To všetko za dve opravené dvojky 😀
Na ďalšie rozprávanie sa s vami teší
