Ako to zhrnúť a kde začať? Tel Aviv má nespočetné množstvo nádherných pláží. Sú najlepšie vybudované, aké som doteraz videla. Upravené, udržiavané, s ihriskami, open air posilkami, cyklotrasami, barmi, reštikami, kreslami a lavičkami.
Ošarpané tisícročné budovy a hneď vedľa výkladná skriňa moderného high tech hyper super sklo – kov – betón architektonického umenia… V jednej uličke blší trh z minulého tisícročia, v druhej sklenený mrakodrap izraelskej banky alebo hotela zvučného mena…
Ako keď na niekoľkotisícročný kabát, ktorý zažil svoju slávu, úpadok, zemetrasenie, dobytie, vypálenie, rozpínanie sa i útlm, ktorý má tisíc dier a tisíc ošarpaných záplat, prišijete záplaty nové, z 21. storočia. Úplne moderné, žiarivé, sklenené, také čo majú touchový displej. 🙂 Toto je Tel Aviv.
Tel Aviv a jeho význam pre Izrael
Je síce diplomaticky hlavným mestom Izraela – sídli tu väčšina veľvyslanectiev, ale okrem Ministerstva vnútornej bezpečnosti, tu nesídli žiadne iné ministerstvo. Vláda, parlament, štátne návštevy, všetko sa koná a existuje v Jeruzaleme. Tel Aviv je však finančným, ekonomickým, kultúrnym a technologickým centrom krajiny. Má do 400 tis. obyvateľov, ale ráta sa, že každé ráno dochádza do práce ďalší milión ľudí. Je to pomerne mladé mesto, bolo založené v roku 1909, spojilo – alebo zrástlo sa však s priľahlými usadlosťami, ktoré sú dnes jeho súčasťou.
Letenky, víza a letisko
Výborne sa letí z Budapešti lowcostovým Wizzairom. Krížový výsluch pri checkine nie je taký otrasný ako vo Viedni. Dajú vám nejaké dve obligátne otázky tuším ohľadom obsahu výbušnín v batožine a to je tak všetko.
Letisko v Tel Avive je nové, moderné, vkusné, čisté. Vynikajúci prvý dojem z krajiny. Ten vás neskôr aj tak prejde, ale na začiatok to nebolo zlé. 🙂 Pasová kontrola v Tel Avive je však výzva. S kamennou tvárou mi vojačka položila milión otázok…. Prečo cestujem sama? Prečo sa pridám k mojej skupine neskôr? Prečo cestujem o 2 dni skôr? Kam chcem ísť? S kým sa tu idem stretnúť? Kde budem bývať? Ako pôjdem z letiska? … neverím, že by som ju v niečom vedela oklamať, ešte aj hovoriac pravdu som bola taká vystresovaná, že mi tiekli potoky potu po dlaniach a chrbte. Asi je to o tom, že na toto nie sme zvyknutí, veľmi skoro sme zabudli na pasové kontroly a buzeráciu na hraniciach s Maďarskou ľudovou republikou, kam nám bolo láskavo umožnené vstúpiť ročne 2x. 🙂 Alebo je to tými samopalmi okolo?
Skoro som tam zabudla ten lístok, čo mi pani vytlačila. Vízum sa to volá. 🙂 Sú dosť prezieraví, čo sa tohto týka. Keby som chcela v najbližšom čase cestovať s pasom, kde by boli izraelské víza do arabských krajín, s ktorými Izraelci nemajú uzavretý mier, vrátili by ma rovnou cestou odkiaľ som prišla. Platí to aj vica versa. Pred cestou som si napr. overovala politickú situáciu s Ruskom, keďže mám v pase ruské víza, ale to bolo OK.
Je dosť dôležité víza nestratiť, lebo ich neskôr treba strčiť do takého turniketu, ktorý vás už potom s konečnou platnosťou pustí do krajiny. Aj na toto som prišla iba tak, že to robili ostatní vedľa mňa. Všetko bolo napísané iba tým ich hakom-bakom hebrejsky, čiže som odkukávala a robila to čo ostatní. Okrem iného víza treba predložiť aj v hoteloch a samozrejme cestou späť na letisku. Platia 90 dní.
Doprava a ubytovanie
Vlak z letiska do centra som si overila ešte doma na nete, mala som síce rezerváciu, ale lístok som si musela kúpiť na mieste. Moderný národ je toto. Iba automaty tam boli. Výborne. Keď maturujem s lístkami v Londýne, tak potom tu čo budem…? Napokon som si poradila, našťastie tam bolo okrem brailovho písma aj anglické menu. Stanica je rovno pod letiskom, nájsť ju je pomerne ľahko.
Vlak bol krásny, čistý, dvojpodlažný a presný. Na svetelných tabuľkách zase všetko hebrejsky, začala som chytať tik, veď ako zistím, kde mám vystúpiť? Po chvíli cesty sa to našťastie zmenilo a striedala sa tam latinka s ich paličkami. Cesta do mesta trvala 15 min – 20 min. K dispozícii sú samozrejme aj taxíky, cesta stojí cca 160 šekelov. Vlakom cca 13.
Na booking.com nájdete hotely všetkých cenových kategórií. Ako ináč, rezervovala som si izbu v centre a pri pláži. Piesok je tu náááádherný. Jemný a mäkký ako múka, bledučký, skoro biely a prehriaty slniečkom. Stretla som príjemnú reštiku rozloženú rovno na pláži, takže som si práve zatopené topánky a seba vyložila na slnko a čakala obsluhu. Všetky plány navštíviť to a hento a potom zas oné a toto, šli bokom. Užívala som si slniečko, ktoré som posledné 3 mesiace videla tak 4x, čítala som si bedeker, zobkala som skvelé jedlo a to všetko zalievala domácim pivom. Výborný program na utorkové poobedie, nie?
Staré mesto
Keďže sa slnko pomaly púšťalo do mora, pobrala som sa pešo to do prístavu. Mapy v mojom najsamsuper smartfóne ma zradili aleže úplne! Normálne sa prepli na hebrejčinu. Našťastie je voda aj po hebrejsky modrá a sever ukazuje hore, takže som sa nejakým zázrakom vymotala. Prístav bol fajn. Nie je úplne ten najstarší, lebo ten je v Jaffe. Kotvia tam lodičky a plachetnice a staré doky sú prerobené na nákupné centrum so samými zvučnými značkami. Popri móle sa usadili útulné reštiky pozývajúce na skvelú večeru pri neopakovateľnom západe slnka… Ozaj príjemné miesto.
Ráno som sa veľmi tešila na miestny trh. Skutočne skvelý zážitok. Granátové jabĺčka ako hlava, tony pomarančov, voňavých korenín, zelených vecí, z ktorých som spoznala akurát tak avokádo a artičoky, listy, cesnak, olivy nakladané na sto spôsobov, syry, ovocné šťavy, pečivo, sladkosti, v mede nakladané datle, sušené figy, ovocie, nad ktorým som chvíľu udivene stála, až mi predavač kúsok z tej fialovej hmoty odkrojil. Manna!
Škoda že som bola čerstvo po raňajkách. Oči by mi jedli všetko rad radom od začiatku do konca a potom od konca späť na začiatok. Dala som si aspoň vytlačiť čerstvý džús z granátových jabĺk a pomarančov. Aby som mala dušu na mieste. Turista tu zatiaľ nebol ani jeden, len miestni kupujúci.
Pohla som na radšej ďalej na Rothschild blv. Táto ulica je výkladnou skriňou nemeckej modernistickej architektúry, ktorú sem doviezli nemeckí židia utekajúci pred rozpínajúcim sa nacizmom v 30. rokoch min. storočia. V severnej časti mesta postavili ulice v Bauhaus štýle. Tieto biele domy sa čoskoro stali poznávacím znakom mesta. Na svoju dobu boli elegantné a účelné, no dnes sú zbytočne zanedbané, z veľkej časti schátrané. Ale prechádzka po bulváre bola mimoriadne príjemná. Tel avivčania majú vášeň pre všetky typy približovadiel. Závidela som im mopedy, bicykle, elektrobicykle, kolobežky a aj tie s motorčekom. Chodníky sú rozdelené pre peších a cyklistov, takže majú všade prístup a vo väčšine prípadov sú obe skupiny od seba v bezpečí.
Jaffa
Cestu do starej Jaffy som si skrátila cez tichučký, akoby až z iného sveta Neve Tzedek. Kľudná štvrť s úzkymi zelenými, kvetinovými uličkami. Normálne som si tam oddýchla od toho ich večného trúbenia. Sú horší ako neapolčania. Prisahám. Stále trúbia. Ešte má človek červenú, už preventívne za ním trúbia, aby sa pohol. Hrozné.
Tvrdí sa, že Jaffa bola obývaná už v staroveku. Každopádne som kdesi čítala, že jaffský prístav je spomínaný už v Biblii a patrí k najstarším známym prístavom na svete. Každý kameň, na ktorý tu vstúpite, dýcha históriou starou tisícky rokov. Už len výpočet dobyvateľov, ktorí sa ulakomili na túto vychytenú vstupnú bránu do Zasľúbenej zeme by bol na tri strany. Tak teda iba tí najzaujímavejší: faraón Thutmos III, Alexander Veľký, Richard Levie srdce, Napoleon,… a mnohí ďalší. Neuveriteľné, čo všetko sa tu cez posledné tisícročia premlelo. A teraz po tom kráčam, narážam na Ramsesovu bránu, zbytky osmanských budov, katolícky kostol sv. Petra, vežové hodiny postavené v období osmanskej nadvlády v roku 1900. Najkrajšia časť Jaffy je hore na námestí Kdumim, záhrady HaPiska. Odtiaľ je najnádhernejší výhľad dole na mesto a nový Tel Aviv.
Vyhladla som, pustila som sa smerom nadol, pod hodinovú vežu. Uličky sa zahusťovali, budovy boli stále arabskejšie, káble sa začali ťahať všetkými smermi bez ladu a skladu – neklamný znak, že som blízko blšieho trhu starej Jaffy. Božinku čo tam bola haraburdia! Izmailovský trh v Moskve bol proti tomuto Hilton, prisahám. Polorozpadnuté budovy s provizórnymi markízami ponúkali storočné zaprášené koberce všetkých národností. Vzor sa vybrať nedal, ani som sa o to nepokúšala, lebo čo i len malý náznak záujmu či zablúdený pohľad na vystavený “tovar” znamenal pokriky, obťažovanie a otrepanú otázku Where are you from? Predstavu, že si užijem malebný miestny trh so starožitnosťami, handrami, korením, streetfoodom som po chvíli vzdala a pratala som sa do prvej ako tak normálne vyzerajúcej reštaurácie – ehm, bufetu vypýtať si niečo pod zub. Hlad ma premohol. Všetka nevôľa ma v okamihu prešla, keď mi majiteľ vysvetlil, že všetko čo si tu viem objednať je vegetariánske. Hneď mi bolo ako v raji, miestne jedlo a dánske pivo boli skvelé. Nie nebola to vegetariánska reštika. Obyčajná židovská. No na takom malom mieste sa zrejme nedá dodržať, aby bolo jedlo kóšer, preto aby neprišli o židovských zákazníkov, podávajú iba jeden druh dovoleného jedla. Nemieša sa mäsové a mliečne jedlo, takže reštiky sú buď basari (mäsové) alebo chalavi (vega plus ryba). Výborné miesto toto. Páči sa mi. 🙂
Do cesty mi ešte padla mešita Hasana Beja. Obzrela som si ju iba zvonka. Milión vyzutých topánok a škaredý ujo sediaci pri vchode ma odradili priblížiť sa na dostrel. Navyše, do mešity môžete ísť iba ak dokážete, že ste moslim. Pri tejto mešite je zaujímavé, že je postavená na hranici starej arabskej Jaffy a nového prevažne židovského mesta Tel Aviv. Nie je obzvlášť stará, skôr ide o posledný výstrel končiacej Osmanskej ríše, z roku 1916.
