Včera ráno som už nabehol na staré známe miesto. Odletovú halu ‘podpultovej’ firmy Transportes Caballero (úplne kľudne by som aj povedal, že ilegálnej, ale to už sú silne slová). Pán v rokoch, s otázkou či Donald Trump je moj bratranec, mi predal lístok za super podpultovú cenu, ktorá nemá v meste a ani v celom regióne konkurenciu – jeden z dôvodov, prečo som verný týmto chlapcom. S odpoveďou, že ja niesom gringo, ale že som z Česko-Slovenska, som ho úplne zmiatol. Bolo vidno ako sa mu zahmleli oči, ako zmizol šibalský úsmev z tváre a ako mozog stiahol všetkú krv z obehu, aby dešifroval slovo Česko-Slovensko. Pár sekúnd na to som mu pomohol, ‘Stredno-východná Európa’. Veľká úľava v mimických svaloch prezradila, že recepčný Transporte Caballero sa chytil slova Európa. Úsmev na tvári prezradil, že všetko je fajn, že chlapci z Transporte Caballero majú prehľad o kontinentoch a tak podobne.
Druhý zamestnanec autobusovej spoločnosti, velmi zaujímavy pán, sa motal okolo nášho oceľového tátoša. Vbehol do autobusu len aby vybehol s kľúčom v ruke. Ľahol si pred zadné koleso a začal niečo v podvozku šrubovať, no neviem či dobrý začiatok cesty. Starý pán sa len bez emocií prizeral, asi to nebolo po prvýkrát, čo sa liezlo pod azúrovo-biely šíp. Druhý pán bol dlhý ako týždeň pred výplatou a chudý ako špageta. Na nohách šlapky, vrch tela zakrývalo tu a tam roztrhané tričko, na tvári fúze ako z dobrého westernu. Jedno rameno vyššie ako druhé spôsobovalo, že keď vysoký pán chodil, tak bol trošku naklonený na jednu stranu, akoby v jednej ruke držal vedro vody. Ak by sa vysoký pán obliekol do košele, kozačiek, klobúku a opasku s koltom, tak aj Escobar by sa ho bál osloviť a Clint Eastwood by mu bol odovzdal svojho Oscara za Unforgiven.
Desať minút pred plánovaným odletom zánovný azúrovo-biely Mercedes-Benz naštartoval na prvýkrát a oceľové kone začali hmkat dialkársku hymnu – v dieslovej tónine. Autobus, ktorý pamätá možno aj Emiliána Zapatu a jeho revolucionársku bandu, otvoril svoje brány a cestujúci netrpezlivo naskákali dnu. Ako som nastupoval, tak som jedným okom mrkol na tachometer, mal cez milión. Takže motor je zabehnutý a to je dobré znamenie.
A už je to tu, prvé metre za nami a my opúšťame hangár Transporte Caballero. Vysoký pán drží volant pevne v rukách, manévruje a krúti ním akoby krútil kormidlom na Titanicu. Ked bočí, tak sa celý nahýňa a neustále niečo dudre popod nos. Mám to šťastie, že recepčný mi pridelil sedadlo č.5, čo je vlastne hneď za vodičom, a tak počujem a vidím všetko, čo sa v ‘kuchyni’ varí. Tak koľko to bude? 15, 17 alebo viac hodín? Pýtam sa rečnícky sám seba a bojím sa odpovedať si. Pozerám sa okolo seba a zisťujem, že som jediný biely človek na palube. Niežeby som bol rasista alebo mal strach, len som chcel predstaviť našu posádku. Všetci majú asi meter a pol, takže po vysokom pánovi, ktorý má minimálne tri metre, som suverénne druhý najvyšší na súpiske. Malé bezvýznamné plus.
Oceľové tátoše pod taktovkou vysokého pána sa nezadržatelne ženú vpred, kolesá sa neúnavne točia. Z rádia hrajú mexické ľudové evergreeny. Karibik je za rohom, ale stále máme ešte čo robiť, aby sme zazreli jeho azúrové pobrežie. Asi po ôsmich hodinách krútenia sa v kopcoch ako Soroška či Donovaly, sme dobili Palenque, strategické mesto. Odtiaľ je to totižto samá rovinka a kvalita vozovky je taká, že vozovka sa dá nazvať vozovkou. Pár hodín pred týmto strategickým víťaztvom sme v Ocosingo nabrali ďalšieho člena posádky. Ešte starší pán ako starý pán na recepcii sa od začiatku javil, že má vysokú pozíciu, aj napriek tomu, že mal ako ostatní, meter a pol. Biela brada, biela košela, biela šiltovka a biele ponožky naznačovali, že to bude nejaký vyšší káder. A veru bol. Bol to náš druhý šofér, ktorý si neustále kusal do protézy, a tak vyzeral ako tréner Ferguson, keď Manchester United kráľoval futbalovému svetu. Druhý šofér budil dojem, že šoférovanie by už mal zavesiť na klinec, ale opak je pravdou. Bol to dokonca náš nočný šofér. Fakt, že nemal okuliare bol povzbudzujúci a zastrašujúci zároveň. Čo ak nepotrebuje okuliare lebo vidí ako orol alebo čo ak potrebuje, len ich niekde zabudol? Ale tak snáď vysoký management Transporte Caballero by nezamestnal nejakého amatéra. Tak už sme kompletní, pomyslel som si a na pár hodín som sa zahĺbil do knihy. Zo šoférovho sedadla bolo počuť mexickú ľudovú tvorbu, ktorá bola sem-tam prerušovaná výkrikmi ako ‘puta madre’, ‘hijo de puta’ a tak podobne.
Azúrovo-biely zánovný Mercedes-Benz nesklamal, po pár hodinách mu odišla klimatizácia, ale to vôbec nevadí, pretože pri najbližšej pauze duo šoférov doplnilo vodu do obehu a klíma opäť naskočila… až dokiaľ nespotrebovala všetku vodu (alebo až dokiaľ všetka voda nevytiekla). Potom to chlapci doplnili ešte raz, ale to bolo poslednýkrát, čo sme mali tú česť pocítiť výhody chladiarenskej technológie na vlastnej koži. Chlapci vymysleli plán B a pootvárali okná. Vlasy nám viali ako v kabriolete alebo ako v starých Ikarusoch, ktoré donedávna boli vlajkovými loďami DPMK. Ale všetko je fajn a my odkusujeme z veľkého a dlhého koláča cesty do Cancúnu. Dvakrát sme boli zastavení imigračnou políciou a dvakrát policajti vyniesli z autobusu pár členov posádky. Rovno do omrežovanej dodávky. Smutné chlapčenské oči sa zpoza mreží dívali ako azúrovovo-biely šíp zdvihol kotvy a zmizol v rozvírenom kúdoli prachu do tmy, v tom čase zahaľujúcej juh Mexika.
Noc nás prepadla pripravených. Taktovku prevzal starší, možno aj skúsenejší z dvojice pilotov a rezal to nocou ako nôž maslom. Z telefónu mi hral Michael Kiwanuka, oči sa pomaly zatvárali a po pár momentoch ma prepadol spánok. Podľahol som a poriadne, k vedomiu som sa dostal až niekde pri Tulume. Dlhé hodiny sedenia si vybrali svoju daň. Dolámaný krk, dobitý hrudný kôš a zaspaté oči. Ale aspoň som trochu pospal, čo je veľký posun vpred, kedže predtým som ani oka nezažmúril. Už sme v Karibiku, už som doma. To sú moje cesty, tu som strávil nejaký čas, mám tu niečo odválčené. Vysoký pán sa opäť zmocnil volantu a mestá a mestečká dobíjame ako keď Rusi oslobodzovali Európu. Cancun padne do dvoch hodín, ozvalo sa z najprominentnejšej sedačky nezničitelného stroja nemeckej výroby. V Playa del Carmen som poprosil nočného šoféra, či by ma mohli ‘vyhodit’ v jednom nákupnom centre po ceste, aby som sa zbytočne nemusel vracať mestskou dopravou.
Starý pán sa na mňa pozrel a nekompromisne, bez emócií a bez dôvodu povedal ‘No’. Že si mám zobrať autobus zo stanice, že je to len osem pesos. S takou autoritou sa predsa nemôžem hádať. Rozmýšlal som, že by som sa ešte opýtal vysokého pána, ale nakoniec som to nechal tak, asi ma premohol strach. Nevadí, skúsil som, nevyšlo. Zoberiem si teda autobus za osem pesos. Okolo 9 ráno sme zakotvili na stanici v Cancune, čo znamená, že cesta trvala, až mám strach to vysloviť, 21 hodín! Ale stálo to zato.
Transporte Caballero sú síce najlacnejší široko-ďaleko, ale zato ponúkajú celú škálu zaujímavých, výnimočných a neopakovateľných momentov, pre ktoré sa oplatí vybrať si ich služby. A či s nimi pôjdem ešte raz? Niet pochýb, pretože Transporte Caballero sa riadia mottom ‚Cesta je Ciel‘ !
Robert
Cestovanie nie je len o neznámych ďalekých krajoch a ich obyvateľoch, rozdieľnych kultúrach či zvykoch. Je to predovšetkým spoznávanie seba samého a denno-denne vzdelávanie sa. Každý človek, ktorého som na mojich cestách stretol, ma niečo naučil a drvivá väčšina neboli učitelia. Nie je to o check liste či Instagrame, nie je to hra, ani pretek. Je to o posúvaní limitov, o znižovaní ega, je to o učení sa byť lepším človekom 🙂
