Na jar to bude 10 rokov, čo mi priatelia darovali knižku. Celkom presne si na to pamätám, lebo som mala okrúhle narodeniny, malé dieťa, menej vrások a trochu chudší bankový účet ako dnes.
Pútnika – Mágov denník od Coelha. Nemala som potuchy ako, kedy a za čo, ale vedela som, že túto Cestu si prejdem raz aj ja.
Medzitým mám pomaly o krížik a pár vrások viac, dieťa akosi vyrástlo a študuje v zahraničí a aj peňaženka pustí trochu viac ako pár rokov dozadu. Takže teraz, alebo potom ktoviekedy! Takto sa to celé začalo…
Nebudem vám vysvetlovať, čo je Camino. Kto sem zablúdil a číta tieto riadky, ostal preto, lebo vie. Nemám rada úvody, predpokladám, že rovnako ako ja, ani vy ich nečítate. Chcela som len objasniť okolnosti, ako nasledujúce riadky vznikli: jeden pekný deň, som sa na väčšie-menšie pobúrenie – prekvapenie – nespokojnosť – obdiv – obavy mojej rodiny, priateľov a kolegýň vybrala sama samučičká na Svätojakubskú cestu. A keďže ich je viac a ja sa len tak neuspokojím s hocičím, vybrala som si to najnáročnejšie sústo: Camino del Norte. Severnú, po pobreží Atlantiku.
Nikdy som nemala v pláne odstrihnúť sa od sveta a nekomunikovať, ako to robia mnohí iní pútnici. Chcela som byť so svojimi najbližšími v kontakte. Čiže na rovnaké a opakujúce sa otázky zo všetkých strán bolo najjednoduchšie odpovedať denne jedným mailom: zdieľala som svoje zápisky, ktoré som si beztak denne viedla. Oni boli spokojní, že som v poriadku a ja som bola spokojná, že sú spokojní.
Ako som sa neskôr dozvedela, pre moju rodinu a priateľov sa z toho stal rituál čítania pri rannej káve a niektorí nie menej ako ja ľutovali, že sa Camino, a s tým aj moje pravidelné príbehy, skončilo.
Nech sa páči. Moje Camino deň po dni.
PIATOK, 11. SEPTEMBRA 2015
Budapešť – Bilbao
Let do Stuttgardu bol kľudný, príjemný a ničím nerušený. Stihla som si v duchu, aj verejne pochvaľovať nemeckú presnosť, jemnosť pilota, aj služby nemeckého letiska. Prestup v Stuttgarde bol hladký, i keď sme mali trochu meškanie, lietadlo do Bilbaa bezo mňa neodišlo. Aj tento let bol uspávajúci, napriek tomu, že bol hlučný, lebo sme leteli malým dvojmotorovým a dvoj- a dvoj-sedadlovým lietadlom.
Aký bol príjemný let, také bolo nepríjemné precitnutie. Stratili mi batožinu. Ach. No nič. Všetko musí byť prvýkrát. Chvíľu som ešte dúfala, že na štyroch kontinuálne sa pohybujúcich prázdnych pásoch nakoniec predsa len niečo nové pribudne, ale márne.
Z letiska som šla navštíviť mojich priateľov v Bilbau, s pôvodným plánom u nich prespať a vyraziť na druhý deň doobeda. Všetko sa zmenilo, keďže som nemala ničovaté nič. Môj španielsky kamarát sa pokúšal celé poobedie dovolať na letisko. Žiaľ, bez najmenšieho úspechu. Bolo to dosť frustrujúce, keďže sa nedalo na istotu vedieť, či moja batožina dorazí dnes, zajtra, alebo o týždeň. Či je v Budapešti, Stuttgarde alebo Honolulu. Pre istotu sme sa vybrali do mesta a nakúpili najnutnejšie na prežitie. Bilbao som navštívila už niekoľkokrát (o ňom možno v nejakom inom blogu), no vždy ma poteší svojou organizovanosťou, čistotou, logikou dopravy a výbornými pinchos a tapas.
Večer o 9 sa nad nami Pánboh a letiskový zriadenec zľutovali, a ten prekliaty telefón niekto zdvihol so správou, že moja batožina je momentálne vo Frankfurte, ale s veľkou pravdepodobnosťou ju nočným letom pošlú do Bilbaa a doručia domov, na adresu mojich priateľov. Do postele som padla mŕtva zo skorého vstávania, cestovania a stresu zo stratenej batožiny. No s dobrým pocitom, že zajtra sa k svojim veciam hádam dostanem.
SOBOTA, 12. SEPTEMBRA 2015
Bilbao – Santander
Dopoludnie sme strávili čakaním na donášku a márnym vyvolávaním na letisko. Nakoniec na moje naliehavé prosby sme sadli do auta a vybehli na letisko. Moja neoddeliteľná súčasť, moja najdrahšia, nenahraditeľná ale neverná kamarátka v krikľavej zelenej fólii ležala opustená, zahodená, nikým nechcená na studenej, špinavej zemi a kričala o pomoc.
Hopsajúc pod váhou 10 kíl som vtancovala do auta a šli sme v ústrety skvelým zajtrajškom a vynikajúcemu obedu.
Z Bilbaa mi šiel bus o 15:30 do Santanderu, takže som všetko stíhala. Hostel por pelegrinos (alberge) som našla celkom ľahko, je neďaleko autobusovej stanice. Na mojej prvej zastávke som vyplnila Credenciál – pas pútnikov, ktorý oprávňuje pútnika v takomto alberge prespať na jednu noc, dostala doňho prvú pečiatku a zároveň prvú posteľ v spoločnej 12 miestnej spálni po 30 rokoch a hybaj do mesta. Tá posteľ je poschodová a spím hore. Nedobrovoľne, to mi verte. Pečiatky: tie budem zbierať po celej ceste. Minimálne raz za deň v mieste nocľahu, aby som v Santiagu vedela preukázať, odkiaľ som šla, kade a koľko mi to trvalo.
Busom som sa vyviezla na Isla de Magdalena, na poloostrov, kde trávili svoje prázdniny členovia kráľovskej rodiny. Je tam minizoo s morskými živočíchmi, krásny zámok, park, ihriská a nádherné výhľady na more, mesto, pláže. Dnes je obľúbeným letoviskom Madridskej smotánky.
Na čo som sa mimoriadne tešila: večer som si dala pár skvelých tapas s rybou bacalao, ančovičky s olivami a papričkami, k tomu lahodné biele víno z okolia Santanderu.
Použitie toalety a sprchy v alberge bola veľká výzva, tak som vykonala iba to najnutnejšie. Sprchu si nechám na zajtra. 🙂 Vlhčené utierky to istia. 🙂 Ľudia sú tu rôzni. Pani okolo 60, dievčatá kamarátky tesne po 20, páry v mojom veku, ľudia rôznych národností. Jeden hlučný Francúz mi stihol vynadať, že hovorím iba anglicky a že moja španielčina je mizerná. Tak som to skúsila s mojou chabou nemčinou. Nechytal sa. 🙂 Už sa to tu zaplňuje, idem sa natiahnuť, zajtra ma čakajú nové miesta a 25 km k tomu.
NEDEĽA, 13. SEPTEMBRA 2015
Santander – Viveda
Deň 1.
Kde začať. Jaj, už viem. Ten hlučný Francúz. V noci som mu udelila 4 trestné body a 2 poľahčujúce:
Prvý trestný: myslela som si, že sa mi to sníva, ale on fakt a úplne vážne dostal posteľ podo mnou. Furt kvákal a bol strašne nešťastný z toho, že si ho nevšímam. Bol naozaj otravný.
Prvý poľahčujúci: akonáhle zhasli svetlo, tak okolo 22:15, začal každého šepkajúceho, rozprávajúceho, vydávajúceho akékoľvek zvuky napomínať, že toto sa po večierke nerobí.
Druhý trestný: zazvonil mu telefón. Do telefónu šepkal nejaké neslušné intímne somariny, ktoré podľa mňa rozumel každý okrem mňa.
Tretí trestný: zavolal niekomu ďalšiemu a kvákal obdobné somariny nejakej ďalšej osobe.
Štvrtý trestný: od štvrtej rána som nespala, lebo chrápal, ako by ho za to platili. Poviem vám, tieto spoločné spálne o 12-tich ľuďoch, to veru nie je pre mňa…
O pol siedmej som to už psychicky nevydržala a chcela som v tichosti vykĺznuť na chodbu, prezliecť sa, spraviť si nejakú základnú očistu. Pri najsamlepšej opatrnosti kovový rebrík vykĺzol z miesta a s rachotom spolu so mnou padol niekde medzi 2 ruksaky, 4 páry šľapiek, 2 poschodové postele, jednu skriňu pochybného pôvodu a smradľavé ponožky hlučného Francúza. Toto prinieslo so sebou jedno veľké plus a jedno malé mínus: on prestal chrápať, no miesto neho teraz celá spálňa začala nenávidieť mňa. Neviete si predstaviť tú kozmickú rýchlosť, akou som sa pratala ťahajúc so sebou, ruksak, spacák, bundu, počítač, karimatku, šľapky a tuším aj jeho smradľavé ponožky k tomu…
Myslela som si, že vypadnem na cestu čo najskôr, hlavne aby som nikoho nestretla. No tu v Španielsku je s tým skorým vypadnutím trochu problém: slnko vstáva o 7:30, čiže vonku tma ako v rohu. Chtiac nechtiac som musela aspoň polhodinku prešľapovať na chodbe, vyhýbajúc sa ľuďom z ostatných izieb a aj vyčítavým pohľadom vlastných spolubývajúcich.
Oplatilo sa čakať, aj dážď ustal a Francúz si vybojoval druhý poľahčujúci bod: na chodbe sa teperil s bicyklom! Moja nočná mora totiž bola, že ho stretnem na ďalšej zastávke a v ďalšej ubytovni alebo nedajbože budeme vedno kráčať k lepším zajtrajškom.
Ako som sa chvíľu premotávala pred ubytovňou, prifarila sa ku mne dievčina. Diana. Nielen že sa ku mne prifarila, ostali sme jedna druhej na krku celý deň. Diana má 24 a šialené tempo. Kilometre nám ubiehali ako voda, okrem toho, že sme stretli iba zopár pútnikov (troch) – neskôr poviem prečo, to bolo celkom príjemné, aj keď som s pribúdajúcimi kilometrami cítila každý gram mojej nadváhy i ruksaku. Od začiatku bolo jasné, že sa naše cesty skôr či neskôr rozdelia, jednak preto, lebo ja som túto cestu poňala ako dovolenku, kým Diana ako maratón, potom preto, že jej naplánované etapy boli 1,5 až 2x dlhšie ako moje.
Vyľudnená krajina, zem nikoho nás však nejako prikvačila a prinútila byť spolu. Ja som teda trocha pridala, ona trochu spomalila a cesta nám šla ako po masle. Mojich dnešných 25 km sme dali vo veľmi skoré popoludnie. Na tomto mieste, nebolo zhola nič, tak som si povedala že pár kilometrov navyše, v príjemnej spoločnosti ešte dám. No, pár. Ako sme minuli poslednú zastávku, kde by sa dalo prespať a došli k ďalšej možnej ubytovni… prešlo, no… 30, 35, 38 kilometrov! Skutočne. Ubytovne boli buď plné, alebo zatvorené kvôli dezinfekcii od bĺch a vší. Bŕŕŕŕ.
Poviem vám, bola som ochotná zaplatiť 100 euro za posteľ, len nech nemusím spraviť ďalší krok so stokilovým batohom už pri tridsiatom kilometri! No nocľah nie a nie nájsť. Strašne sme sa čudovali, kde sú všetci tí pútnici, čo sme s nimi spali v ubytovni. Nikto nás nemíňal, nikto nás nedobiehal, až… až raz sme my dobehli troch, vo veku mojich rodičov. Nemohli sme sa vynačudovať, čo robíme zle, alebo oni robia niečo lepšie ako my, keďže sme mali šialené tempo, prvé sme odišli z ubytovne a šli sme presne po značkách, žiadne blúdenie, či vybočenie z cesty… Až sme napokon v jednej krčme stretli nejakých chalanov, ako sami tvrdili, tiež vyrazivších zo Santanderu, veľmi zachovalých, v dobrej nálade, málo opotrebovaných, čo sa o nás dvoch poobede o 4 povedať zďaleka nedalo. Oni sa nám so smiechom priznali, že časť cesty šli vlakom! Vraj je to dovolené. 🙂
Tak preto sme nikoho živého nestretli! Všetci sa do ďalšej stanice trepkali vlakom! 🙂 Pozbierajú pečiatky a idú ďalej. 🙂 Rozosmialo ma to viac, ako spomienka na ranný rebrík… To je jedno. Je to ich cesta.
Apropó, cesta. My sme ešte stále riešili náš nocľah. Vyzeralo to dosť biedne. Nieže hostel, ani hotel, apartmán, nič. Široko, ďaleko nič.
Ja som celkom vážne vyhlásila, že ostávam spať vonku, pri krčme pod prístreškom, za psou búdou, medzi chlievom pre prasatá a maštaľou. Diana ma prehlasovala. Doteraz nechápem ako, všetkého má menej ako ja: aj kíl aj rokov a aj ruksak má tuším o kilo – dve ľahší. Tak sme sa (som sa) vliekli (a) ďalej, modliac sa a dúfajúc, že aspoň jeden domorodec bude mať konečne pravdu a nejaké to ubytovanie tuto kúsok za rohom tento rok konečne stretneme…
Prifaril sa k nám taký málo sympatický, tiež celý nešťastný zo zavretých ubytovní, po anglicky zle hovoriaci Nemec. Kúsok sme spolu šliapali chodník, až kým sa nám do cesty nepritrafil sympatický hotel. Jemu sa svetielka na priečelí nepáčili, tak sa od nás s hundraním oddelil. Prežili sme to.
Dostala som druhý dych, “vbehla” som do dvora, no otvárajúc dvere hlučného baru ma dobehla Diana, že tu sa veru neubytujeme. A ja že: tu sa veru ubytujeme. Chvíľu sme sa naťahovali, nechápem prečo. Takto nás pristihol pred dverami na majiteľa vyzerajúci chlapík, oblečený a vyfešákovaný ako z obálky posledného čísla Vogue. Že čo by sme radi. Ja, že posteľ. Hocikde. Keď nemajú, tak prístrešok (stále poprchávalo), alebo kút v kuchyni, v sklade alebo hocikde. S úškrnom si to nechával asi 5 minút vysvetľovať, len si pohmkával, zrejme zvažoval možnosti, kam nás šupnúť za dobré peniaze, a hoci sme vyzerali fakt úboho, naše sľuby, že mu dáme koľkokoľvek ho asi posunuli k mozgovej činnosti.
Nakoniec povedal: “It is not possible. This hotel is not for sleeping. This hotel is for f*cking.”
Diana najprv onemela, nato zbledla, potom sa jej začalo čkať, no mňa to nijako zvlášť nevykoľajilo, povedala som mu, že mne je to fakt jedno, nech nám dá izbu a nech si v ostatných robia čo im hrdlo ráči… Ale on tvrdošijne že nie nie nie. Tak sa ho pýtam: dobre, koľko stojí izba s dievčaťom? 🙂
OK, nejdem to ďalej rozpitvávať, nechali sme “hotel” hotelom a vliekli sme sa ďalej. Po 3 kilometroch sme našli 3 hviezdičkový raj na zemi za 45 euro. Za 10 bola večera pre dve aj s vínom a pivom. Či som tento deň prežila bez ujmy, to vám budem vedieť zreferovať až zajtra. Ak sa mi podarí načiahnuť sa za počítačom.
PS: 38,698 km za 10 hodím šliapania. Fuj. Zajtra skapem istotne.
PONDELOK, 14. SEPTEMBRA 2015
Viveda – Comillas
Deň 2.
Spala som ako zabitá, zobudil ma až Dianin budík o pol deviatej. Do kelu. O pol deviatej som už mala mať za sebou prvé 3 kilometre. No nič. Vlastná posteľ, s ktorou nikto podchvíľou nelomcuje, iba jedna osoba komunikovania chtivá, skoro vlastná kúpeľňa, bolo ako raj na zemi, takže som si povedala, že si kľudnú rannú očistu, raňajky posediačky a 5 metrov štvorcových súkromného priestoru predsa musím vychutnať bez výčitiek.
Zanedlho sme dorazili do Santillany. Nebudem rozoberať, že ako sme vytiahli päty z hotela, stretli sme 3 apartmány, 2 ubytovne pre pútnikov a 2 ubytovania v súkromí. Super. Hlavne, že včera posledných 20 kilometrov ani len maštaľ, kde by nás prichýlili (bordel sa nepočíta).
Santillana je skutočne nádherné, prenádherné staroveké mestečko. Dominuje mu staručký, zato rozľahlý kamenný kostol, kamenná hlavná ulica s obchodíkmi, barmi, kaviarňami. Tá vyúsťuje do malebného námestíčka v rovnakých “farbách”. Ak sa tu nechcete príliš rozkukávať, iba si vypýtať pečiatku do vášho credenciálu (pas pre pútnikov), sledujúc svätojakubské mušle a žlté šípky, ste po pár minútach z mesta von. Je tu však veľa ubytovacích kapacít a okrem pútnikov sme stretli aj “normálnych” turistov.
Apropó, stretli… Ako sme si tak vykračovali po predošlom úmornom stupáku dole do Santillany, konečne! sme na naše veľké prekvapenie uvideli v diaľke pútnika. To sa nedá nerozoznať. Všetci máme batohy jak hora, turistické topánky a väčšina palicu (e) k tomu. Oficiálny poznávací znak: veľka biela mušľa pripevnená na batohu je pre tento prípad úplne zbytočná.
Spomínam to preto, lebo sme napriek tomu, že bola ubytovňa v Santanderi nabitá do posledného miesta a všetci sme mali teoreticky jeden cieľ, sme ledva stretli živú dušu.
Ako vysvitlo neskôr, bola to 63 ročná pani. Veľmi sme sa potešili, slušne pozdravili, opýtali sa ako sa má. Po španielsky, po anglicky, po nemecky. Nič. Chúďatko bola zjavne rovnako potešená, ibaže tieto jazyky neovládajúca. Mixovala niečo zo španielčiny, nemčiny, angličtiny, nič sme nechápali, okrem vrtenia hlavou. Až som zachytila slovo Budapešť. Mali ste vidieť ako poskočila, keď som na ňu prehovorila po maďarsky. Vysvitlo, že 13 dní nepočula svoju materinskú reč. Neskôr mi to dala pocítiť, lebo každú otázku, ktorú mi položila si v podstate aj sama zodpovedala. Bola milá.
Zbehla s nami do Santillany, dali sme si dole kávu, potom sme sa rozlúčili, ona sa vraj chcela viac rozkukať. Podľa mňa ju odradilo naše tempo, čo jej absolútne nezazlievam, ja som sa za Dianou vliekla s vyplazeným jazykom, a tiež nie som z cukru…. 🙂
Míňali sme malé usadlosti a veľké farmy, široké pastviny, krásne kopce a údolia. Na to všetko sme sa museli najprv vyštverať a potom samozrejme “zoštverať”, čo je v prípade, ak práve nemáte sandále, ešte horšie, lebo po piatom kilometri cítite každú cvernu na ponožke.
Obed sme si dali v malej usadlosti, v Oreňa. Pred tým sme minuli ďalších dvoch pútnikov, čo nás veľmi potešilo, pretože sa nám zdalo, že sa to už začne zahusťovať.
Akurát nás rozosmialo, že mali podozrivo malé batohy. Vlastne iba chlapík vliekol jeden, pani šla naľahko. Ako sme zase neskôr pochopili, toto boli pútnici na spôsob a’la America: ráno im naložia batožinu na auto, na dohodnutom mieste ich poobede vyzdvihnú, zavezú na ubytovanie, kde ich čaká jedlo a batožina, samozrejme istý nocľah a na ďalší deň ich zavezú späť tam, kde prestali. Milé. 🙂
Ako sme si po obede oddychovali, dohonila nás Magdaléna z Budapešti. Na pár minút, lebo my sme akurát zvažovali, či sa zdvihnúť zo zadku teraz alebo o 2 minúty. 🙂 Tak sme šli o 2 minúty.
Ďalšie kilometre boli čoraz krutejšie a krutejšie. Vyrazili sme neskoro, takže hodiny ubiehali prirýchlo, zasa sme sa pristihli pri tom, že skapeme, ak nenatrafíme na nejaké ubytko v okruhu 2 kilometrov. Nenatrafili sme. Či sme chceli, či nie (Diana chcela, ja som nechcela), museli sme sa doplaziť do Comillas, čo bolo na tento deň krutých 28 km stupákov a padákov. Svaly na stehnách mi išli prasknúť pri každom kroku zostupu, a lýtka ma zrádzali, keď sa bolo treba štverať hore. Nie kilometre, ale metre sme počítali do Comillas, lebo podľa všetkých dostupných informácií, toto bolo jediné miesto, kde by sme mohli nájsť ubytovanie pre pútnikov.
Počas cesty sa nám v diaľke sem tam ukázal oceán a kdesi ozaj ďaleko na západ, najvyššie časti majestátneho Kantaberského pohoria.
Konečne sme “stretli”vytúženú” tabuľu Comillas a ako šibnutím čarovného prútika (aké otrepané slovné spojenie – mali by to zakázať), sa pred nami zrazu otvoril oceán. Posledné stovky metrov som cítila v kostiach, vo vlasoch, v nose ten známy závan, no ten pohľad ma aj tak ohúril. Toto vie len oceán. Príboj je taký silný, že sa triešti o priepastné skaly silou … silou… ach… silou oceánu? Voda trieska do výšky desiatok metrov, rozplýva sa do vzduchu a zrazu ju máte všade, ani vás nemuselo ofŕkať. Výrečnosť mi teda nechýba, toto ale opísať ozaj neviem. Nechám to na väčších majstrov…
Jedno je isté. Toto ma vždy chytí. Ledva som stála na nohách, ale nechcelo sa mi ďalej. Onemela som z toho pohľadu ozajstného nekonečna, ohluchla z rachotu príboja, nos sa mi zaplnil slanotou, a v očiach sa zaleskli slzy. Isto mi tam niečo vletelo alebo také niečo.
Boli sme šťastné, trošičku nabudené a vliekli sme sa do mesta rýchlosťou trochu prevyšujúcou slimačie tempo. Ozajstná úľava prišla, keď sme našli naše vytúžené alberge. Bolo veľa hodín, pomaly sa stmievalo, bolo zamračené, poprchávalo. Mŕtve sme vpadli do ubytovne. Privítala nás pretiahnutá až vydesená tvár majiteľky. Udivene sme na seba kukali, či sme nejaké ufúľané alebo čo. Vyzerali sme vzhľadom na podmienky celkom zachovalo (dobre, keby ste ma takto stretli doma, vskutku by ste mi dali buď 5 euro, alebo ma poslali k psychológovi). Nakoniec z nej vypadlo, že má iba jednu posteľ, všetko je obsadené.
Ó, výborne. 🙂
… no nejdem vás ďalej nudiť, pokračovanie nabudúce. 🙂
Doooooobre.
Uprosili sme ich, aby jedna z nás mohla spať na zemi niekde medzi posteľami, smradľavými topánkami, šľapkami, batohmi, taškami, balíkmi, káblami z nabíjačiek a ja neviemčohoešte…
Diana nechcela ani počuť, aby som to bola ja, lebo ako sama tvrdí, má rešpekt pred mojím vekom. Podozrievam ju, že má iba strach, aby som zajtra nebola nevyspatá a dolámaná, lebo potom by som sa vliekla ešte pomalšie. 🙂 Inak, toto alberge bolo luxusné. Chlapci a dievčatá mali oddelené sprchy. Aj vecká sme mali iba my, dievčatá a k tomu dokonca 2 vlastné umývadlá! Paráda.
Pred večierkou sme zbehli do mesta niečo prehryznúť a kúpiť niečo, čo zjeme cestou na raňajky. Stretli sme “vlakových” chalanov. Pozdravili sme sa obligátnym Buenas! s otázkou, aká bolo cesta… vlakom? 🙂
UTOROK, 15. SEPTEMBRA 2015
Comillas – San Vincente de la Barquera
Deň 3.
Takže napokon sviňucha mladá mala zase šťastie (Diana).
Mám pocit, že som dnes nespala ani minútu. Dve poschodové postele boli prirazené k sebe – vlastne za sebou. “Spali” sme nohami k sebe. Našťastie, lebo som mala neklamný pocit, že niekto v tejto izbe (6 ľudí) nutne potrebuje mydlo a vodu a ja som to teda nebola.
Na hodiny som pozerala každú chvíľu, o druhej som si chcela spraviť čaj, potom ma napadlo, že žiaden nemám. O tretej som si chcela čítať knižku, ktorú som ale v návale zoštíhľovania svojej batožiny neprezieravo doma vyhodila. O štvrtej ma už nič nenapadalo. O piatej som sa chcela ísť prejsť, no spomenula som si, že to budem robiť celý deň, tak som upustila aj od tohto nápadu.
Medzitým som vždy stihla upadnúť do plytkého spánku. Do plytkého preto ma vždy predbehla slonica (áno, som zlá a protivná a ona má sto kíl) na vedľajšej posteli. Robila také saltá okolo svojej osi, akoby sa jej snívalo o nedosiahnutej kariére cirkusovej akrobatky. Žiaľ, postele boli prirazené tak natesno, že tsunami, ktoré mnou a podľa všetkého aj človekom podo mnou a človekom pod slonicou zatriaslo, ma zakaždým prebudilo do takej miery, že som bola pripravená variť si čaj, čítať knižku alebo ísť na prechádzku. Raz som si od zúfalstva sadla a čakala na ešte väčšiu únavu. Nepomáhalo. Prišli iba ďalšie otrasy.
Viem! No v tom polodelíriu ma proste nenapadlo odkopať ten bordel na zemi a zložiť sa tam….!
Konečne niekto o siedmej zapol svetlo.
Diana spala na hornom poschodí (a vraj výýýýborne), tak sme sa chvíľu míňali. No, aké nemilé prekvapenie ma čakalo: k 10 pľuzgierom, ktoré už má za prvé 2 dni, jej pribudol opuch pri palci a vonkajšej hrane chodidla. Pekne.
V pase má uvedené, že je dospelá. Navyše vraj spravila francúzsku cestu minulý rok a tak som jej do toho nejako nechcela kecať (sama neznášam, ak ma stále niekto buzeruje). Iba som raz – dva krát poznamenala niečo v zmysle pritenkých ponožiek a že moje náplasti s aloe sú jej dispozícii a že tempo a množstvo km by sme mali zvyšovať postupne a nie naskočiť na rýchlik bez zahrievania….
Nie. Dobre. Tak nie.
Obviazala som jej opuch (slonica ma stihla 6x zle obísť, takže som aj dokopaná), ona si pľuzgiere poprepichovala, omotala obväzom, zalepila páskou a tvrdila, že môžme pokračovať v ceste. Tak OK. Ja som bola okrem nevyspatosti celkom v poriadku. Navyše som na dnes naplánovala oddychový deň – menej kilometrov, trochu sa dať dokopy, oprať si veci, obzrieť krásne mestečko, vyspať sa a tak. Takže vo svetle tejto príjemnej budúcnosti, ma čakal iba poldeň pochodu, na rozdiel od Diany, ktorá sa nastavila na ďalších 30 km.
Diana ozaj trpela. Krivila tvár pri každom kroku, no nechcela si dať pomôcť. Odmietla ku mne niečo preložiť, aby som jej odľahčila batoh, nechcela ani do lekárne. Nahovorila som ju aspoň na rannú kávu, asi po hodine cesty. S malým klamstvom som jej dala Novalgin, nech aspoň nič necíti, keď už oddychovať nechce.
Po chvíli ďalšieho pochodu mi vraví s lepšou náladou: “Ja asi fakt potrebujem iba svoju kávičku a cigaretku a hneď mi je lepšie.” 🙂
A Novalgin k tomu. 😀
Do San Vincente to bolo iba nejakých 12,5 km. Postretávali sme ďalších pútnikov, s radosťou som si “precvičila” svoju španielčinu. Poklábosili sme s kadekým, vždy sme sa preskupovali iným spôsobom a inak, takže to ubehlo príjemne a rýchlo.
Prišiel čas obeda a rozlúčky. Ja si tu vyberám poldeň voľna, Diana beží ďalej svoj maratón. Bolo nám spolu fajn. Dva a pol dňa a akoby sme spolu strávili týždeň. Už teraz mi chýba. 🙁
San Vincente je prenááádherné rybárske mestečko v náručí utešeného zálivu, s lodičkami všetkých veľkostí v ňom. Hlavné slovo tu má hrad a kostol na úpätí kopca. Prvé zmienky o meste sú z rímskych čias, ale ozajstný rozkvet mesto zažilo v 15-16. storočí – čo som sa dozvedela z krátkeho filmu v múzeu na hrade. Tomuto však morové epidémie spravili krátky koniec. Dnes mesto počíta okolo 4000 hláv a žije hlavne z turizmu a rybolovu. V okolí sa tu pretláčajú skalné útesy, lúky, močiare, piesočnaté pláže, rieky. Táto nekonečná biodiverzita poskytuje domov množstvu vzácnych vtákov, morských živočíchov a rastlinám (ako z national geografic, 🙂 dobrá som, čo??? :)).
A nesmiem zabudnúť na hory! Tie hrozivo krásne čnejú niekde v diaľke za mestom. Pekné to tu je, naozaj.
Boli ste už niekedy v útulnom kostole?? Ja teda nie. Až dnes ma toto slovo napadlo, keď som si sadla do lavice trochu rozjímať. Kostol typujem tak z románskych čias, pretože je rozľahlý, strop má nízky, je taký “ťarbavo široký”. No s prestavbou, lebo vo vnútri sú gotické lomené oblúky. Ale musím niekde kuk, toto sú tak moje domnienky. 🙂
Večera bola skvelá. Pretože som bola v typickom rybárskom mestečku, chcela som si dať mariscos, teda nejaké morské dobroty. Po troch dňoch sendvičov a omeliet som potrebovala niečo dobré a teplé. 🙂 Prešla som 3 reštiky, kým som niečo dostala. Všade rovnaká odpoveď: rybárske lode s čerstvými potvorami ešte nedorazili. Fúka vraj silný vietor. Fajn. V tej štvrtej proti mojej požiadavke nič nenamietali, a ani ja som nenamietala, že jem, predpokladám, včerajšie potvory a schuti som sa natlačila všakovakými dobrotami. Furt lepšie ako z Kauflandu… 🙂
Majiteľ miestneho alberge vravel, že neďaleko sa cesta rozdeľuje na cestu po pobreží a cez vnútrozemie. Dúfam, že nájdem tú správnu.
Idem sa uložiť. Zajtra to bude zase raz zaujímavé.
STREDA, 16. SEPTEMBRA 2015
San Vincente – Pendueles
Deň 4.
Vyrazila som pomerne neskoro, o pol deviatej. Všetko kvôli sprostým raňajkám, ktoré som si dokúpila. Boli až od 8, čo som sa pri kúpe neprezieravo neopýtala. Vo všeobecnosti, sa tu život začína o 9. Spala som v apartmáne, nie v alberge, takže som sa fajne dala dokopy. Nikto ma nekopal, nikto (okrem mňa) nechrápal, žiadne otrasy, ani na sprchu som nestála v rade. Takže 6:30 som bola čulá ako rybička. Teta mi doniesla usušené vecičky, čo som si včera bola oprala, takže full servis, čo mi ešte treba?
Na dnešný pochod som sa veľmi tešila, zas nás to malo zobrať k Atlantiku, takže som vykročila s radosťou a pravou nohou.
Most v San Vinceze už otváral svoje oblúky – voda už začala pomaly ustupovať.
Keď sme cez tento most včera na obed vchádzali s Dianou do mesta, naskytol sa nám zaujímavý, … nie, až komický obraz: lodičky “kotvili” v žlto-hnedo-sivom morskom bahne v zálive. Akoby tam boli veky. Lode, lodičky a žiadna voda. Nestíhali sme sa čudovať. Piliere mosta boli odkryté až po bahenné dno a mušle, slávky a iné morské živočíchy či rastliny smutne ovísali z pilierov. Po dne ako splašené behali kraby. Neviem to celkom dobre odhadnúť, ale piliere mohli mať tak cca 10-15 metrov. Takže pod nami nebola voda, ale mokrý piesok. Preto sme nechápali, čo robia mokré riasy na chodníku na moste… Kto to sem doniesol a prečo??
Neskôr, keď som sa podvečer dostala dole do mesta, som všetko pochopila. Voda už bola tak vysoko, že oblúky, do ktorých sa piliere zbiehali, boli takmer pod vodou. Lodičky sa pekne pohojdávali na vlnách, akoby nikdy nič iné nebolo… Keby som tú púšť na obed nevidela a nenafotila, neuverím, že tu pred pár hodinami bolo niečo úplne iné.
A keď prišla zaujímavejšia vlna, voda sa dostala až hore na most. Zrejme spolu s riasami. Ešte som nikdy v živote nevidela taký veľký rozdiel v prílive a odlive. Pekné to bolo.
Takže ráno, keď som sa vydala na cestu, sa už piliere znova odkrývali a voda pomaly klesala. Bolo jasné, že lode, ktoré doteraz zo zálivu nevyplávali, to už dnes urobiť nechcú…
Kúsok za mestom som dohonila “pelotón” dvoch pútnikov. Jednu vyfešákovanú staršiu dámu a potom dlhonosého Španiela. Zrejme futbalista. Je smiešne, ako funguje “davová psychóza”. Keď som vybočila z cesty, aby som si vyfotila nááádherný výhľad, mimochodom taký “Hobbitland”, tak šli za mnou. Keď som to spravila tretíkrát, prestali. 🙂
Nechápala som, kde sú zasa všetci. Alberge plné, v apartmáne ďalší traja, po meste som stretla tiež nejakých pútnikov… Neskoro idem, som si povedala. Alebo sú to zasa tí vlakoví, či čo… Ozaj som si chcela nájsť novú spoločnosť, lebo dnešná cesta sa zdala byť náročná a dosť opustená.
Vyfešákovaná pani mi oznámila, že má nové topánky a že dovi neskôr a nasadila si slúchadlá. Dlhonosý Španiel nestál o moju lámanú španielčinu, a citeľne spomalil, aby som s ním ten jeho krok proste nedržala. No nevadí. Keď nie, tak nie. Aj tak sa zavčasu odpojili. Teda, ja som sa odpojila – šla som normálnou vyznačenou pútnickou cestou. Títo to vzali skratkou po hlavnej… Takýmto som dala pracovný názov hajvejoví (akože Highway = diaľnica).
Takže zatiaľ máme vlakových, a’la America a hajvejových. A potom som tu ja. 🙂
Nerada chodím po krajnici ani keď musím – lebo niekedy je cesta značená práve tu. Vždy ledva čakám, aby nás to odklonilo na lesy a lúky, často chodím v kravských lajnách a blate, ale stále lepšie ako takýto maratón po asfalte… nechápem. Načo to potom robia??
Apropó lajná… 🙂
Takých krásnych, zladených, vyfešakovaných cyklistov, čo som dnes stretla, uvidíte iba v časopise. Kočka mala biely nablýskaný horský bicykel. K tomu doladené bočné taštičky z bielej kože, biela fľaška a ostatné serepetičky, nádherné biele tričko, okuliare a’la Audrey s bielym rámom… prosto pohľad pre bohov. Škoda‘, že sa rútili tak rýchlo, že som im nestihla zakričať, že za zákrutou je dočasné jazierko z nočného dažďa, ktoré stihlo zmyť aj kravské lajná z oboch strán cesty, takže voda bola žlto-hnedo-čierna a smrdela jak stoka. Ja som sa prebrodila horko ťažko po priľahlolm brehu, ale aj tak som niečo schytala. Zachytila som iba, že ako správni horskí frajeri, nemajú blatníky… 🙂
Ani predné, ani zadné. 🙂
Dohonila som príjemný pár z Dublinu. Pán už na dôchodku, 3 deti, pani ešte pracujúca. Každý rok prejdú týždeň a za rok sa vrátia tam, kde prestali a pokračujú ďalej. Mali takisto šialené tempo, až som sa začala nad sebou zamýšľať, čo robím zle. Nestíhala som im ani s nohami, ani s dychom. Cesta sa konečne rozdeľovala na dve alternatívy: po vnútrozemí a popri skalnatom pobreží Atlantiku. Moja voľba bola jasná – oceán som si predsa nemohla nechať ujsť. 🙂
Fu! Ale toto bola fakt náročná cesta. Oceán nám otvoril svoju náruč, ale zaplatili sme takým štveraním a škriabaním sa po skalách, že som s 10 kilovým batohom občas fakt pochybovala, či to dám. “Dôchodcovia” mi trochu ušli, ale tu som ozaj utekať nechcela. Jednak to boli také megafotogenické miesta, že som s úľubou postála, nasávala atmošku (dooooobre, lapala som dych), fotila som, obzerala som sa.
Dohonil ma jeden taliansky chlapík, ako neskôr vysvitlo, policajt z Milána. Chvíľu sme pokecali, ale aj tento bol ako z divých vajec. Nevadí. Na chvíľu som si sadla na najvyššiu skalu, čo som sa vedela vyštverať (mojej mame to nepovedzte) a užívala som si oddych a výhľad.
Už mi škvŕkalo v bruchu, boli dobré 2 hodiny poobede, niečo pod zub by sa zišlo.
Dobehla som “dôchodcov”, práve sa s niekým dohovárali na rázcestí. Vybrali si kratšiu cestu do dediny, ja som pokračovala po pobreží. Radšej som si vybrala svoje sušienky a tajné zásoby cukríkov, ktoré našim deťom zakazujeme. Viete, tie so šialenými farbivami, z kravských kopýt a chrupaviek… 🙂 … a pokračovala som dlhšou trasou po po pobreží.
Nakoniec ma to vyhodilo pri obchode a bare (tu sa v každom bare nájde niečo normálne pod zub). Pani mi spravila božský sendvič s omeletou a syrom, dala som si fajné pivko, olivky a posedela som. Ako som sa neskôr dozvedela, bola som na mieste, kde som dnes chcela prespať. Bolo nejakých 15:30, takže času a času. Veľmi som sa tešila, že v miestnom alberge budem konečne raz spať dole, keďže som došla tak šikovne. Myslím spať na spodnej posteli dvojposchoďáku…
No jasné že nie. Všetci vlakoví a hajvejoví ma predbehli! (a’la America spí v hoteloch)
Tak pre toto sa ponáhľajú! Pre spodnú posteľ! Už mi je to jasné… No nič.
Bola som jedna z posledných, takže sa mi ušlo zase na poschodí. Zhodou okolností spím nad vyfešákovanou pani so slúchadlami… Ty kokso, myslela som, že keď už skratka, tak pre niečo fakt dôležité…, ale posteľ…? Pochopila som aj to, prečo jediná poznámka, ktorú ku mne cestou mala, bola o nových topánkach: tie totiž neladili k celkovému image a’la vzor panter, takže považovala za nutné vysvetliť toto strašné faux pas. 🙂
Po sprche a 15 minútach vyložených nôh som zbehla zase k moru. Len tak naľahko. Rozmýšľala som, či v Španielsku platí farmársky zákon. Ja som totiž špacírovala po ohradených pastvinách s echt španielskymi kravičkami.Tie sú také pekné, jednoliato hnedé ako káva s mliekom. Viac ako farmársky zákon ma desil ten býček, čo sa pásol osve, no rozhodli sme sa vzájomne si dať pokoj.
Našla som si vynikajúce miestečko. Skala bola vyformovaná ako kolíska. Krásne som sa tam uložila a predsavzatie niečo spraviť na počítači do práce, som jednoducho zavrhla.
Majiteľ alberge nám povedal, že spoločná (!) večera je o ôsmej, tak nemáme meškať. Fíha. Pioniersky tábor. 🙂
Chlad ma vyhnal od mora preč dosť skoro, mala som len sandále, takže som stíhala niečo malé (ešte pred večerou) v miestnom bare. Pre istotu.
Prišla som len tak tak, o 5 osem. Každý bol rozlezený, takže mi nič iné neostávalo, len pomôcť s prestieraním a podávaním večere. Majiteľ bol z toho celý hotový, asi sa mu to nestáva často. 🙂 Nakoniec to bol celkom milý zážitok, ako sme spolu posedeli, pokecali, pozoznamovali sa. Normálne každý zalezie do svojho kúta, dvaja – traja väčšinou fajčiari sa pozgrupujú a to je tak všetko. Nie som v tom nevinne, väčšinou sa ani mne neche komunikovať…
Zdá sa, že vyfešákovaná pani (z Amsterdamu) je komunikatívna až až, akurát k tomu musí sedieť. Vie o všetkom všetko, všade bola a všetko už zažila. Milé.
Párik z južnej Afriky čo som stretla v alberge v Comillas (teda neviem či sú párik, možno sa len k sebe prifarili, lebo baba je príliž mladá a krásna a chlapík starší a nie moc bohatý pre takúto triedu – podľa mňa) tu bol tiež, sú celkom fajn. S babou sme celkom dobre pokecali pri večeri. A ešte som stretla v aleberge tú budhistickú lesbičku, čo sa k nim vraj iba prifarila. Nečudujem sa jej. Tá baba je fakt výnimočne pekná. 🙂
Tá budhistická lesbička je zlatá. Dokáže sa svojim nohám venovať s takou starostlivosťou, ako my bábätkám. Ešte s nimi aj hovorí. 🙂 Dobre, všetci venujeme zvýšenú pozornosť každému začervenaniu, nebodaj pľuzgieru, nechcem jej krivdiť. Ale aj tak je to milé. 🙂
Zase som si vedela vybrať posteľ… Ja že budem blízko dverí a ráno v kľude vykĺznem… takže som pri hlavnej komunikácii z a do kúpeľne, z a do chodby pre celú izbu. Super. Všetci do mňa (postele) vrážajú…
Alberge je pôvodná nádherná stará budova s drevenou podlahou, ktorá sa prehýba pri každom kroku. To zas bude noc… 🙂
ŠTVRTOK, 17. SEPTEMBRA 2015
Pendueles – Nueva
Deň 5.
Noc bola aká len v alberge môže byť: krátka. Okolo piatej sa začali hýbať prostatári (vlastne vtedy som ich začala vnímať), a ako som už bola spomenula, podlaha, vlastne celý strop, bola robená z dreva. Takže sa všeeeetko stále hýbalo. Neskôr sa to trochu ukľudnilo, ale zaspať som nemohla. Dvaja pílili drevo strašným spôsobom, navyše tak asynchrónne, že som skoro vyskočila z kože…
V noci ma k tomuto všetkému zastihla úplne nepripravenú nepríjemná správa: náhle som prišla o dobrú kamarátku. Bola so mnou nielen v slnečných dňoch, ale podporovala a pomáhala mi keď bolo také zlé počasie, že mne sa nechcelo ani otvoriť oči, nie to pokračovať v ceste…
Tá šatka mi bude chýbať. Musela mi vypadnúť niekde cestou, keď som sa vyzliekala z kabáta…
Spoločné raňajky boli fajn, majiteľ sa o nás staral veľmi dobre. Toto alberge bolo “donativo”, to znamená, že každý zaplatí, koľko uzná za vhodné alebo koľko môže. Trochu ma rozladilo, že ľudia, čo majú výstroj za stovky eur, sú z druhej polovice zemegule a míňajú v pohode peniaze v miestnom bare, za dobrú 3 chodovú večeru (šošovicový guláš, cestoviny so zeleninou, jogurt, voda, víno), sýte raňajky (hrianky, koľko sa vám páči, maslo, džem, koláčik) a nocľah, hodia do krabičky peniaz “cinkavej” hodnoty… Tak som dala aj za nich…
Majiteľ bol naozaj a skutočne milý a starostlivý. Bolo by škoda, ak by sa takéto príjemné miesta zatvorili len preto, lebo si niekto myslí, že “donativo” znamená zadarmo… niekto to predsa zaplatiť musí: vodu, elektrinu, wifi, jedlo, … upratať, oprať, … atď.
Od siedmej som prešľapovala pred alberge, obávala som sa vyraziť skôr, ako bude aspoň trochu svetlo. Tu sa cesta znova rozdeľovala na cestu pri pobreží alebo po hradskej. Ak to má byť ako včera, v šere sa ísť nedá.
Prvých 8 km ubehlo ako voda. Počasie bolo skvelé, trochu pod mrakom, teda veľmi príjemné na putovanie. Väčšnou sme šli po lúkach a pastvinách, kravičky nás sprevádzali príjemnou zvonkohrou. Na toto som prišla samozrejme až vtedy, keď na hodnú chvíľu ustala – ostalo mi zrazu otupno, ani som nevedela prečo…
Dychtivo som čakala, až sa predo mnou zase rozprestrie oceán. Keď sa tak stalo, zbehla som na pláž a postála so zatajeným dychom. Toto je TAK iné ako more (aj keď sa to v tejto časti tuším volá more)!!! Od návalu energie a emócií vás až prehne.
S oceánom je to tak, ako keď vidíte malé deti: zaraz vám vyčaria úsmev na tvári. Ani neviete ako. Dooobre. Neplatí to na každého. Nie každý má rád deti. 🙂
Keďže sme si viacerí vybrali cestu po pláži, okolité usadlosti sme len tak “lizli”. Tabule pri pasienkoch nie sú, veď načo. Teda väčšinou sme ani nevedeli, v (pri) ktorej obci práve sme.
Zrazu sa strašne zatiahlo, a ako sme sa posúvali späť k oceánu (lebo cesta sa kľukatila hore dole), začal duť severák, pršať taký strašne sprostý jemný dážď – žiadne poriadne kvapky, ale mokrí ste všade. Moja milovaná šatka (či buff či ako sa to volá)! Ach, ako mi chýbala! Uši, čo uši, celú hlavu mi prefukovalo, plášť do dažďa zo mňa išlo odtrhnúť (fakt som čakala, kedy vskutku odletí), nič som nevidela, lebo tá blbá kapucňa na pláštenke bola buď padnutá na nos alebo zletená do krku. Strašnéééé. Bola mi zima, navyše som bola nasr..tá, lebo v predchádzajúcej obci ma poskákal a zablatil taký škaredý psisko… vyzeral ako hyena, prisahám. Chudáčik. Ale aj tak ma nasr..l. Akoby to nestačilo, len čo som sa zbavila tohto prašivca -chudáka, vyleteli oproti mne také 2 obrovské čierne psiská, že mi boli po lakte. Neviem, ktorá je to rasa, pekní boli, ale fakt som ich v tom momente nepotrebovala stretnúť… Skoro som sa po… Našťastie majiteľ bol nablízku, tak si ich privolal.
Potrebovala som zistiť, v ktorom zapadákove sa práve nachádzam, ako ďaleko je Llanes – najbližšie väčšie mesto, lebo som si súrne potrebovala kúpiť na uši nový buff (takú kuklo – šatko – čiapko – čelenku), inak by som prišla o uši.
Ako som tak stála na útese, bičovaná vetrom (áno, teraz som pochopila, čo ten výraz znamená), lovila som svoj iPhone, aby som sa lokalizovala a zistila, kedy do toho prekliateho Llanes dorazím. Šlo mi to dosť blbo, vietor ma kmásal na všetky strany.
Zapla som sa “online” (tri kliky). Viber mi okamžite zacinkal, spravidla si tam vždy nájdem niečo milé od kamarátov, čo poteší.
Kuknem:
Viber: ahoj, ty tu? (akože si online?)
Ja: hej, potrebujem GPS, blbo je to tu značené.
Viber: Skús kompas, či? Smer.
Ako som sa pokúšala zapnúť si aplikáciu Mapy (štvrtý klik), furt mi naskakovali správy z Viberu, čo bolo v tom momente dosť dosť znervózňujúce.
Ja: Ježiš, mlč. Že kompas!
Viber: Blbosť?
Ja: Mám 50 kompasov…
Viber: V mobile, taká aplikácia…
Konečne som klikla na vlastnú lokalizáciu (piaty klik), verila som, že to stihnem pred ďalším cinknutím a prekrytím obrazovky ďalšou správou (mám to tak nastavené).
Viber: Dá sa zistiť aj v kaluži, vo vode… Potrebuješ ihlu, položíš na list vo vode a ukáže sever a juh.
Super. Duje vietor ako hurikán, vodná metelica mi krúži okolo hlavy, nepočujem, nevidím, plášť si už žije vlastným životom a toto je to, čo práve v tomto momente potrebujem čítať… že kaluž, že list, že ihla. Navyše, bolo mi úplne jasné, kde je sever…! Veď kedy mi nie je????
Výborne. Akože aj ja som čítala Winetua, dokonca aj Robinsona, aj sme sa na to ako deti hrali, ale dnes mám plný signál, výborný mobilný internet a ešte lepší telefón. Taký dobrý, že keby mohol, kráča za mňa…
Po chvíli, ešte kým som sa stihla vypnúť:
Viber: Ja by som nepotreboval ani kompas, ani GPS a len podľa slnka, mora…
Teraz sa na tom smejem, v tom momente… ja vám ani neviem. Istotne by som tomu vedela ublížiť a na smrť sa pohádať, keby to bolo v okruhu 5 km… 🙂
(Týmto ťa zdravím XY. Ak mi chceš nabudúce pomôcť, pošlem ti číslo účtu, dobre?? :))
Takže. Polohu som určila 5 klikmi (slovom: piatimi), čistý čas 8 sekúnd a prišla som na to, že do Llanes je to teda ešte hodný kus cesty… Počasie sa po chvíli našťastie ukľudnilo, vykukla dúha, dokonca som sa začala aj usmievať a tešila som sa na druhé raňajky a kávu.
Viete čo? Ja vám normálne prídem ako bacuľka. Stále niečo tlačím do hlavy. Chvíľu po raňajkách som si dala čokoládové sušienky, potom pomaranč, potom zase sušienky a zas som myslela iba na Llanes a niečo malé pod zub… Za mesiac budem ako prasa, istotne.
Konečne som došla do Llanes, prešla som 3 obchody, nikde nič. V štvrtom som jednu kuklu kúpila, hrubú a pichľavú jak ježko. Ale čo už. Ešte jeden taký severák ako doobeda a môžem ísť rovno domov so zápalom…
Ešte som skúsila v športovom obchode, čo keď nájdem niečo podobne príjemné ako som mala…
Ako by ste spojili bod A a bod B čierno-modrou centrofixkou o priemere 0,5 cm? Tak také mal predavač vytetované obočie!:) Skoro som umrela od smiechu a jediné, čo ma zaujímalo bolo, ako to odfotiť…. 🙂 Žiaľ, nedalo sa… Áno, som zlá. 🙂
Nakoniec som kúpila, čom som chcela a utekala ďalej.
Väčšinu času sme sa míňali a ďalej spolu kráčali so skorovstávajúcim číslo jeden, je to Talian žijúci v Ríme.
Potom s babou, ktorá mi pri určovaní pôvodu dala riadne zabrať. Blbý prízvuk a k nemu nepasujúca čudná fyzická konštrukcia. Nikam som ju nevedela zatriediť (lebo sa sama so sebou už pár dní hrám takú hru: trafím / netrafím). No. Bola to Rumunka, žijúca v Taliansku, dočasne presťahovaná do Írska. To, že som toto neuhádla, som si odpustila! 🙂 Potom so včerajším párom z Doublinu. Potom s tým dredovým, čo sa nechcel baviť s nikým ani pri večeri ani po ceste.
V Llanes som zakývala francúzskemu staršiemu páru, práve raňajko- obedovali v jednom bare, kde som prechádzala. Šla som s nimi včera, kúsok, pár desiatok metrov v takom stupáku, že to so mnou po chvíli vzdali. Ale zdvorilostné otázky sme stíhali. 🙂
Obed som si dala s Talianom a Rumunko – Taliankou žijúcou toho času v Írsku. Veľmi som sa tešila na pláž. Že sa tam rozložím s karimatkou (veď načo ju vláčim toľké kilometre! Ani neviem ako vyzerá zvnútra! Vyzujem si topánky, omočím si nohy v mori, na chvíľu sa natiahnem a budem sa kukať, ako sa oceán plazí každou vlnou vyššie a vyššie k mojim nohám.
Tak aj bolo. Tuším som aj zaspala. Výborné to bolo. Mala som v nohách 25 km, takže to bol zaslúžený oddych.
Došla som až do Nueva. 34 km. Ubytovala som sa v prvom penzióne (alberge tu (našťastie) nie je) za 18 evri.
Teraz sedím v krčme, plnej domorodcov. Staré dámy, prepytujem vyfešákované! tu hrajú nejakú kartovú hru, páni to isté, ibaže pri vedľajšom stole. Jedlo je vynikajúce, víno lahodné.
PIATOK, 18. SEPTEMBRA 2015
Nueva – La Isla
Deň 6.
Fu. Náročný deň to bol. 32,2 km stúpania a štverania, 32,2 km kameňov, blata, lúk, piesku, štrku, asfaltu. Ale aj 32,2 km pobrežia nádherného mora po pravici a 32,2 km úpätia hory po ľavici. Aj Picos sa nám ukázal – najvyšší z krásavcov.
Ráno ma vyhodila posteľ dosť neskoro, bolo skoro osem, keď som sa zobudila. No, zobudila. Ja som bola hore už dávno, ale koľkokrát som sa pozrela do okna, vonku tma ako v rohu. Zažmúrila som oči a prinútila sa oddychovať ďalej. Až o ôsmej som si z hrôzou uvedomila, že mám zatvorené žalúzie a tma ako v rohu bude celých 24 hodín… Do kelu!
To vám je tak so žalúziami v Španielsku: buď ich všetci majú úplne svetlotesné alebo …svetlotesné. Nič medzi neexistuje. Kým som pracovala pre Španielov, vždy ma pobavilo, že z našich hotelov prišli dolámaní, nevyspatí, nasr..tí: nemáme žalúzie, tak na nich praží (!) svetlo, máme krátke prikrývky, tak im v noci mrznú (!) nohy.
Ja som alergická na to isté. Ale tu, v Španielsku. Ráno potrebujem vedieť, približný čas bez toho, aby som si zapínala mobil a úplne sa zobudila. Cez tieto ich žalúzie je to nemožné. NEZNÁŠAM tie ich plachty s dekou pozastrkované pod matrac. Musím rozobrať temer celú posteľ, aby som to “vyprostila”. Skúsila som spať, ako mi to poradili domáci: odkryť iba kúsok a strčiť sa pod deko-plachtu tak, aby som ju nevyťahovala a bola z troch strán pekne pozastrkovaná. Preboha! Zakliesnená som tam vydržala 3,5 minúty. Nikdy viac. Že pozastrkovaná! Prikovaná som bola! Nemohla som ani len dýchať, nieto sa slobodne prevaliť na druhý bok… 🙂
Čo som to…? Jaj! Ráno. Takže s hrôzou som si uvedomila, koľko je hodín. Čakalo ma 30 km, takže každá hodina k dobru sa dnes ráta… Nahádzala som si veci do ruksaku a utekala čo najskôr na cestu. Raňajky som zjedla cestou, našťastie som si včera niečo pokúpila (keksy a taký jogurt, čo netreba dať do chladničky – som strašne zvedavá, či to strávim :))
Cestou na mňa zakývala Oiana (Rumunka, žijúca v Taliansku a Írsku) a Julio (producent olivového oleja z Ríma). Sedeli v bare na raňajkách. Volali ma, ale nechcelo sa mi vysedávať, ako ich poznám, aj tak ma dohonia. A keď vysedávať, tak potom na nejakej peknej pláži…
Z Nueva som vybehla na pastviny, šla som lúkami a lesmi, a sprevádzal ma mimoriadne krásny pohľad na Kantabrijské pohorie. Celý čas som šla popod horou, bolo to skutočne prekrásne. Občas sa mi otvoril oceán, občas pohorie, občas som bola v lese iba sama so sebou. Príjemné dopoludnie.
Kúsok za Nueva som presne takto vybehla z lesa na pastvinu. Lepšie povedané: cesta sa zrazu skončila, bola prehradená všadeprítomnými drôtmi – ohrádkami pre hospodárske zvieratá. Tabuľa ohlasovala pekný kostol, ktorý som aj uvidela, len čo som vykukla z lesa. Predo mnou sa rozprestrela krásna široká pastvina, nad ňou na kopci malebný kamenný kostolík. Chodník viedol krížom hore ku kostolu. Tak som sa ním po krátkej obhliadke pustila (naozaj nestojím o stret záujmov s nejakou premotivovanou kravou alebo býkom). Hore na plošine pri kostole som zazrela dvoch pútnikov.
Lúka bola dosť strmá, tak ma potešilo, že som to konečne vyšliapala až hore k spevnenému chodníku okolo kostola. Chcela som dať posledné kroky s gráciou, elegantne vyhupnúť k novým známym, ktorí si ma so záujmom prezerali. Posledný krok, šuch krížom medzi stĺpiky elektrickej ohrádky a už by som bola hore.
Skoro. Posledný krok – skok bol privysoký, batoh priťažký, tak ma to trochu stiahlo späť. Chytiť balans a pokračovať. To bol môj zámer. Miesto toho som chytila dva roksory (či ako sa to píše, otec?) po pravici a ľavici a snažila sa nezletieť späť do strminy….
Takú ranu som vám dostala!!! Môj ty Bože! Skoro mi vypadli zuby, potom odpadli zápästia, vlasy a chlpy sa mi zježili VŠADE! Silou, čo pozbierate ani sami neviete ako a kde, som sa udržala, aby som nespravila dvojité salto dozadu. Skotúľala by som sa späť aj s batohom a celým svojím unaveným JA nazad na lúku. Si to predstavte, ako sa kotrbáľam, kotúľam, padám a šmýkam sa po mokrej, zablatenej lúke plnej kravských lájn, špinavých mláčok, pichľavých rastlín, až pristanem na druhom konci, zavesená na presne takej istej, elektrinou napustenej ohrádke a ostanem tak visieť, kým ma niekto nezvesí…? 🙂
Sama neviem ako, “vyšvihla” som sa hore (dooobre, trochu veľkorysé slovo pre nemotorný, poloochrnutý spomalený pohyb so stokilovým batohom) a pristála na vyasfaltovanej ploche pri kostole. Počítač by sa červenal, keby som napísala všetko, čo som vtedy zo seba sypala, nehovoriac o tom, čo som si myslela! Fu…
Nemecký párik, čo tam hore čakal a čo som ich stretla včera tesne pred Nueva, sa šiel zájsť od smiechu. Super. Pekné ráno za nami, som si pomyslela.
V Ribadesella som si dala sendvič, lavičku a 15 minút oddychu. Zbehla som z cesty na pláž. Krásnu, dlhú, širokú. Nádhera. Bola včlenená medzi dva útesy, krásne zahnutá ako kosák a súmerná, so žlto – bielym pieskom. Mohla byť dlhá 500 metrov, krásne upravená, nad plážou je postavená široká promenáda, s krásnymi vilkami a kaviarňami. Julio a Oina ma stiahli k sebe na kafčo, keďže tam práve vysedávali. Toto sa mi stalo osudným, lebo ďalej sme pokračovali až do večera spolu.
Najkrajšia časť dňa bola, keď sme sa na chvíľu zastavili na jednej z nádherných pláží.. Myslela som si, že tu sa naše cesty rozdelia, ale oni sa rozhodli pre siestu so mnou. Tak sme si rozložili karimatky a počúvali oceán. Prekrásne tam bolo. Pozorovali sme surferov, chrúmali sušienky, mlčali, oni pofajčievali. Dlho mi to nevydržalo, aj keď som bola unavená ako pes, šla som sa prejsť, omočiť si nohy, zaboriť prsty do piesku. Keby ma tak strašne neboleli nohy, tak poviem, že labúžo. 🙂
Dnes som nejaká unavená. Posledné kilometre som sa fakt vliekla iba silou vôle a bola ochotná prespať v prístreškoch na pasienkoch alebo na pláži. Obaja tvrdili, že by to bolo pekné, ale utekali vpred, aby boli čo najskôr v “suchu”.
Cestou sme si našli lacné ubytko, Alberge v školskej telocvični sme spoločne zavrhli. vyzeralo to tam veľmi zle. 15 evri za noc v penzióne. Delili sme sa traja o jednu izbu. Keďže Julio je dvojmetrový, Oiana si zabrala posteľ, tak som sa dobrovoľne rozložila na prístelku. Julio sa so mnou chvíľu doťahoval, ale nakoniec sa dal presvedčiť, že by mu aj tak trčali nohy a každému okoloidúcemu by v noci zavadzal. 🙂
Práve sedíme na teraske, dovečerali sme, každý ťuká do toho svojho svietiaceho čuda, aby dal o sebe vedieť svojej rodine a priateľom. Celkom pohoda. Až na dve veci: ako som im vyrozprávala príhodu s kopnutím elektrikou, obaja si ma celé poobedie aj večer s chuťou doberajú, ako budem v noci svietiť, či si môžu dobiť mobil a podobné sprostosti. 🙂
Potom je tu tá príhoda s Juliovou bundou. Šli sme si sadnúť von, jednak títo dvaja furt kúria, jednak vonku je fakt príjemne. Majú tu také kovové stoličky… viete, keď si na to sadnete, zamrazí vás až v krku. Julio si hodil bundu bokom, jemu bolo teplo.
Vravím mu: “Julio, môžem si ju požičať?”
Julio: “Nie, bola drahá! “
OK. Ale inak je chlapec celkom fajn.
SOBOTA, 19. SEPTEMBRA 2015
La Isla – Villaviciosa
Deň 7.
Posteľ ma vyhodila skoro naraz s Juliom a s jeho drahou bundou a Oianou. Všetci sme sa zbehli dole na recepcii, zháňajúc kľúče od garáže, kam sme si včera vyvesili prádllo, čo sme si boli oprali. Mali sme kľúče, ale nemali svetlo. Zohnali sme majiteľov mobil (lebo však tie vedia aj svietiť), no v tom virvare sme zapatrošili kľúče. Ach, čistý ústav…
Konečne sme odomkli, konečne sme niečo zažali a na šnúre nás čakali veci rovnako mokré ako sme si ich včera vyvesili. Výborne. Keď nemáte čisté spodné prádlo, je to výborná správa.
Ja som mala. Oiana nie. Mala som nutkanie ponúknuť jej jedny z mojich nohavičiek, ale potom som ten nápad rýchlo zavrhla. Hádam si poradí.
Stihla mi prezradiť, že na ceste už stratila dvoje. Nechcela som to nejak rozmazávať, ale zrejme som to mala napísané na tvári a tak skôr ako som stihla niečo povedať, sa pustila do vysvetľovania.
Že jedny jej stratil majiteľ alberge, keď jej pral veci (oni to spravia radšej sami, než by si nechali zničiť práčky a sušičky naším nešetrným zaobchdázaním), vraj zmizli z práčky (!) a jedny že si niekde zabudla na šnúre, keď si ich sušila. 🙂 No iste!
Nadšene som si pobalila mokré veci a môj stokilový ruksak mal zrazu stopäťdesiat. Navyše, predstavovala som si, ako si ich poobede vytiahnem zo sáčku, fajne prevarené s náležitou arómou. Už teraz mi prišlo zle.
Oiana sa nejak dlho premotávala, nemala som chuť nejako dlho prešľapovať, pustila som sa na cestu.
S Caminom je to tak. Ak putujete sami, putujete sami. Nečakáte sa, neprosíte druhých, aby vás počkali, aj tak to neurobia, keď sa im nechce. A keď sa im chce, spravia to automaticky. Nedohovárate sa, o koľkej vstávate, neraňajkujete spolu. Alebo aj áno, keď na to máte chuť. Tu sa nikto nikomu nespovedá kam, kde, kedy, s kým, ako dlho. A čo je na tomto všetkom najlepšie, že je to úplne normálne a nikto nemá výčitky ani voči sebe ani voči druhým. Je v poriadku, ak s niekým putujete 2 dni, a potom si v jednej kaviarni poviete: see you later (dovidenia neskôr) len preto, lebo jeden mal dlhé presso, druhý picolo a nedopili ste naraz…
Tento pocit je pre mňa tak nový a zásadný: nestaráš sa o nikoho a o nič. Iba o seba. Neprispôsobuješ sa nikomu a ničomu. Iba sebe. Keď nechceš hovoriť, môžeš mlčať 3 dni. Nikoho to nebude zarážať, nikto to nebude brať osobne. Chvíľu mi trvalo, kým mi to vliezlo pod kožu a stále som dosť sledovala iných okolo mňa. Čo chcú, či chcú kávu, či chcú na cigu, či sú hladní… Neviem to celkom dobre vysvetliť, ale je to niečo ako oslobodzujúci pocit. Niekto sa s tým narodí, niekto to chce stratiť, niekto sa učí byť taký.
Dobre, môžete si povedať, veď tých ľudí nepoznám, tak čo ma po nich. Ale keď sa s nimi zoznámiš, rozprávaš sa s nimi, obľúbiš si ich, ten pocit zodpovednosti aj za nich príde či chcete, či nie. Prežívate spolu tak hlboké a emotívne situácie, že vás to zblíži natoľko, že povedať prvý krát takémuto človeku: “see you later” len preto, lebo vám sa už nechce čakať, je na jednej strane strašne ťažké, na druhej oslobodzujúce…
Nemyslite si, že sa o seba nestaráme. “See you later” je fakt pre situácie, keď je ten druhý v pohode, iba sa chce zdržať dlhšie. X krát som zažila, pri namáhavom zostupe, keď som sa šmykla, alebo mi šli prasknúť stehenné svaly a len som sípala od bolesti, ako sa ma pýtali: Si Ok? Nepotrebuješ krém? Chceš magnézium? Nesadneš si na chvíľu? Pozriem kde je prvá usadlosť? … atď. A naopak, keď putujeme po krajnici, lebo Camino vedie aj po hradských a autá sa valia ako šialené, som spravidla prvá, kto ich začuje a kričí: “Watch out” (dávaj si pozor) … a tak. 🙂
S týmto som vás nechcela nudiť… Ja len aby ste vedeli, že na Camine ste, aj nie ste sami…
Vykročila som ešte za šera a vo dverách som sa zrazila s Juliom. Bol už tip-top vychystaný. Ja som ešte prehodila pár slov s Oianou, že veď vidíme sa. Julio mal pár krokov náskok, ale potom ma dočkal. Asi sa mu dnes nechcelo samému. Veľa toho nenahovorí, ma blbú angličtinu, ale aj mimo toho je to človek skôr pozorujúci iných. Neujdú mu drobnosti. Je strašný pedant (v minulom alberge som videla ako si skladá tričko…zážitok ). Pije z každého prameňa (je ich tu ozaj dosť a s vynikajúcou vodou). Po dvadsiatom kilometri kráča rovnako ako po prvom, hore kopcom rovnako ako dole kopcom… neskutočný stroj.
Dnes sme dali ľahkých 22 km, inak sa to do Gijonu nedalo rozdeliť. Chcela by som vyraziť skoro ráno, aby som niečo videla aj z mesta. I keď to bude zajtra náročný pochod. Veľa kilometrov a veľké prevýšenia. Uvidíme.
Napriek málo kilometrom, to bola dnes makačka. Asi 3 km po La Isla bola jedna obec, kde sme si dali kafe, lebo ako tvrdil Julio (toto má furt zmapované) po Villaviciosu – náš najbližší nocľah – nebude už nič. Tento kávičkár by neprežil (denne vypije podľa mojich skromných odhadov tak 7-10), ak by sme takúto poslednú možnosť vynechali.
Ako povedal, tak aj bolo. Ďalších 19 km sme sa nezastavili. Nebolo prečo. Fuj. Skoro som umrela. Ani len neohradenej lúky nebolo, kde by som si na chvíľu rozložila karimatku. Len cesta, alebo húština, alebo potom les so strmými kamennými padákmi a stupákmi. Dnes som sa nadrela ako kôň. Konečne sme došli s Juliom do Villaviciosy a na prvej lavičke, čo som stretla, som si zhodila nielen ruksak, ale aj topánky a ponožky.
Ehm, moja dcéra sa ma dnes pýta: “Inak mami a čože píšeš tak “lajtovo” (ľahko)? Takto na prvý pohľad to vyzerá byť veľmi easy (ľahké). To sa máš naozaj tak fajn? “
Pravdu?
- Nechcem vás zaťažovať svalovými kŕčmi, otlakmi a pľuzgiermi, modrinami na pleciach, zmordovanými kľúčnymi kosťami, boľavým krkom. Aj tak to nikoho nezaujíma.
- Kŕče, otlaky a pľuzgiere pominú a mne ostanú aj tak len tieto spomienky. Tak načo si tie otlaky pripomínať.
- Moja mama by bola z toho nešťastná.
Takže: mám sa fajn, a keď práve nie, myslím iba na to, aby som dala ďalší krok, aj keď to bolí. Aby som nemyslela, ako ma ruksak tlačí strašným spôsobom k zemi…
Ozaj. Viete ako z časti zdolať gravitáciu? No: povláčite dobrých pár kilometrov cca 10 kilový ruksak. Potom si ho znenazdania dáte dole a skúsite spraviť krok. 🙂
Mňa sprvu normálne nadnášalo, ruky mi nekoordinovane lietali okolo tela a robila som také tie smiešne kroky, čo robia 13 roční fešáci, keď sa chcú ukázať pred babami… 🙂
Ale časom si na to zvyknete a ten pekný pocit pominie… 🙁
Oiana nás samozrejme dobehla, lebo sme lavičkovali hodnú chvíľu. Zas sme si našli lacné ubytko, nie alberge. 10 evri s pútnickým preukazom. Teším sa, nielen kvôli kúpeľni, ale na to, že sa vyspím. Zajtra to bude zase dlhý pochod s náročnými prevýšeniami.
Majú tu práčku aj sušičku. Od zajtra budem zase vyfešákovaná a voňavá. Je to predsa iné, ako keď periete v rukách a sušíte v garáži. Hodila som tam všetko, čo sa dalo. Nebudem opisovať, v čom som behala po ubytovni. Bolo to smiešne. Na druhej strane, seklo to k môjmu celkovému outlooku: nos mám zhorený do červena, rovnako ako ramená. Cyklista. Vyzerám fakt super.
A to som sa vám ešte nepriznala, že som v návale šetrenia kilogramami a miestom vyhodila šampón, balzam, zábal na vlasy, sprchovací gel, gel na pranie. Mám iba mydlo. Jedno.
Ak sa kvalita mojich vlasov nezmení, tak sa fakt nas..riem.
PS: Dnes sme si pozerali nejaké fotky v mobiloch, psov, mačky, deti a tak. Julio sa ma opýtal: “A máš aj nejaké fotky o sebe, kde vyzeráš normálne?”
Nechám vás. Kecala by som s vami do rána, ale idem dole, na pohár vína s ostatnými. Kuknem, čo má kto v pláne, zanedlho sa cesta rozdeľuje na Camino primitivo alebo sa vezme pokračovanie tejto Camino Norte.
NEDEĽA, 20. SEPTEMBRA 2015
Villaviciosa – Gijón
Deň 8.
Oiana prišla na víno nahodená v letných šatách. Pekná bola. Človek si úplne odvykne, že niekto okolo neho môže vyzerať aj normálne. 🙂 Teda, ak si odmyslíme jej opálenie na ramenách do trička a na hrudi do V, zhorený nos, vlasy trocha ako slama, biele mihalnice a zanedbané nechty. Ale to sme všetci. Ona má aspoň oholené nohy, čo sa o mne teda povedať nemôže. 🙂
Práve včera k mojim všeobecným úľakom pri pohľade do zrkadla pribudol ďalší: zarastajúce obočie… Akože dobre. Znesiem obmieňať 3 tričká, 2 nohavíc už druhý týždeň (takto pred týždňom v nedeľu som zjednávala nocľah v bordeli :)), znesiem, že mám len jedny topánky, že nemám iné prádlo, iba športové (mimochodom dobre sprostý výber). Znesiem spánok v tureckých nohaviciach a v rozťahanom tielku (takto by som sa doma neukázala ani sama pred sebou), znesiem postupné zarastanie, ba aj nenamaľované obočie a mihalnice, ktoré sú ako vyprané v pervole. Ale že mi rastú chlpy na viečkach…! preboha! To som naozaj myslela sama so sebou vážne, že pinzetu nechám doma?? Ak to takto pôjde ďalej, zrastie mi obočie úplne a dostanem skrat. Pinzetu si kúpim v najbližšom obchode. To je isté.
Steny ubytovne boli ako z papiera. Bola sobota, takže sa decká preháňali na ulici do neviem kedy. Náležite som ocenila každý gól, čo si kopli do brány, ale okolo polnoci ma zmohla únava, takže som fandenie aktuálne prehrávajúcemu mužstvu vzdala a zapískala na ústup.
Steny boli tak tenké, že som o 6:00 počula Juliov budík. Výborne. Poďme na to.
Gijón je vzdialený cca 30 km, navyše, má okolo 250 tis. obyvateľov. Je vysoká pravdepodobnosť, že po dňoch vyľudneného vidieka a spoločnosti rovnako šľahnutých a zanedbaných prízrakov, stretnem aj nejakých ľudí. Smrdelo mi to človečinou. Tešila som sa na voľné popoludnie a peknú prechádzku v meste.
Vyrazili sme ešte za tmy, zase iba my dvaja s Juliom, lebo Oiana nebola ochotná dať sa dokopy. Že nás dohoní.
Chvíľu sme sa motali po nočnom meste (7:20 ráno). Stretli sme smetiarov a nejakých rozjarených mladíkov zrejme končiacich nočný záťah. Ako si tak vykračujem, koho vám nestretnem! Werich! V plnej kráse a v životnej veľkosti. Až som poskočila, tak ma ten starý pán potešil. Akoby mu z oka vypadol… Obaja sme zastali na rázcestí, chvíľu dumali, čo si počať ďalej, tak sme sa dali do reči. Prečítal kúsok zo svojho bedekeru, že dnes nás čaká “pleasant walk” (chôdza, ktorú si užijete).
Zase: krásna angličtina, ale taká nezatriediteľná. Slovo dalo slovo a: pán je z Chicaga, ale rodený Ír. študoval medicínu, chirurgiu. Zaujímali ho strelné zranenia a ich operácie a keďže v Írsku sa toho v tom čase nenastrieľalo dosť, po štúdiách šiel nabrať prax, skúsenosti a ďalšie vedomosti na frekventovanejšie miesto: do Chicaga. Po čase sa chcel vrátiť domov, ale jeho nezaplatiteľné skúsenosti by v Írsku nenašli dostatočné uplatnenie, tak stretol peknú Američanku, oženil sa, nadobro usadil a ostal v Chicagu.
Doobeda som mala teda prínosný a veľmi poučný rozhovor s nesmierne príjemným starým pánom. No, starým. Čoskoro mi pán utiekol spolu s Juliom.
Po nejakom treťom, štvrtom kilometri to začalo byť zaujímavé. Cesta začala najprv klesať takým šialeným strmákom, že som sa skoro šmýkala po zadku, po kameňoch, potoku, blate, vode. Strašné to bolo. Po chvíli sa terén vyrovnal a potom nastalo peklo. Ak sa dobre pamätám (lebo som po očku kontrolovala GPS, koľko km sme ubehli), tak takých dobrých 7 km sme stúpali hore a hore. A potom hore a hore. A potom ešte hore a hore. Skoro som skapala. Po neviemkoľkej zákrute, keď mi znova svitla nádej, že už už sa to vyrovná, lebo vyššie sa už isto nedá, prišla ďalšia rana a ďalší strmák, a vtedy som si prvý krát za celé Camino povedala: na toto sa môžem fakt vykašľať…
Keby som tam nebola sama ako prst, a niekoho by to zaujímalo, sadla by som si na kraj cesty trucovať a nechať sa ľutovať. Takto to bolo, priznávam. Ale nikto naokolo nebol a nikoho by to vonkoncom nezaujímalo…. 🙂
Takže mi neostávalo iné, iba sa vliecť so stokilovým batohom vyššie a vyššie.
Teraz ďalšia ochutnávka z Juliovho “humoru”: štverám sa ako debil, ku koncu už po štyroch, mokrá ako myš, s trasúcimi sa kolenami a s rozthrnutými lýtkovými svalmi. Hore za zákrutou vidím ako Julio vysedáva a tvári sa, že ma čaká.
On: “Poď, za zákrutou sa to už vyrovnáva.”
Ja, nabudená, takmer schopná poskočiť od radosti “vybehnem” posledné metre a tam, ….za zákrutou, …..ďalší krutý stupák! (Hovädo jedno sprosté!)
🙂
Julio bol teda už dávno hore na kopci, nejako čudne sa tváril. Niečo si rozprával, šiel 15 krokov predo mnou alebo za mnou, vôbec bol dnes nejaký čudný…Stále šklbal nejaké buriny, tu eukalyptus, potom mätu, potom sa dral húštinou pre maliny, potom čistil orech, potom sa brodil kravincami pre jablko… Po chvíli som dostala prednášku, že si každý ide ako chce a tempom akým chce a keď sa mi nepáči ísť s ním, môžem ísť sama dopredu.
Ja iba: “Ja viem, Julio.”
Na to mi sľúbil, že po Gijón sa so mnou už baviť nebude.
Ja iba: “Dobre Julio.”
🙂
Našťastie (!), toto riešiť nemusím!
Je nad slnko jasné, že ani jeden, ale že ani jeden jediný človek na Camine nie je celá stovka, to je isté, akože tu sedím a píšem tieto riadky… 🙂
Ale Werich, ten bol skutočne zábavný. Myslím, že aj ja som ho bavila svojimi historkami z Camina alebo z iných ciest. Smial sa takým nákazlivým werichovským smiechom, že som mala chuť kecať a robiť ďalšie opičky, len aby mal dobrú náladu. Ku koncu aj podotkol, že takýto náročný pochod nemal za celý mesiac, ale ubehlo mu to veľmi príjmne. Vraj si ledva všimol, že sme prešli 28 km a 400 metrové prevýšenie… Ja som si to teda všimla, lebo som sa ledva vliekla. Držala som sa ho však ako kliešť. Na Juliove depresie som fakt nebola ani pripravená ani zvedavá…
Už dva dni sme mimo mora. Putujeme vnútrozemím, prekrásnymi horami, lesmi, pastvinami. Lúky prekladajú malebné usadlosti s hospodárskym dvorom, neodmysliteľným ovocným sadom. Teda, jabloňami. Astúria je preslávená svojím jablkovým vínom. Volajú to tu Čučo. 🙂 Nieeee. Volajú to Sidra. Je to taká mútna tekutina čudnej žltej farby. Ako čudne ju servírujú a ako čudne vyzerá, presne tak chutí: čudne. Ja to teda nemám rada a nevypijem to ani za svet. Už som dvoch srdečných majiteľov barov zrejme nasr..la, lebo miesto ochutnávky miestnej špeciality – čuča zadarmo – som si dala víno za peniaze…
Ale. Jedno vás na čuče zaujme. Divadlo, ako ho servírujú: chlapčisko si nájde väčší pľac okolo seba, za barom alebo vyjde pred. Keď je profík, postaví sa na špičky (akoby to niečo znamenalo… :)), ruku s fľašou natiahne vysoko nad seba, natiahne sa ako na škripci a leje do pohára, čo má v druhej ruke natiahnutej čo najbližšie k zemi. Je to neskutočne komické. Prvé dúšky samozrejme netrafí, lebo to sa nedá, teda podlaha je v krčmách celá lepkavá a zasr…tá práve z týchto cvičení. Potom, ak je šikovný, zbytok vleje do pohára veľkosti prerasteného horčičáku.Ale pozor! Tak do výšky dvoch centimetrov. Viete si predstaviť, koľko sa toho rozleje, ak každú jednu sidru servírujú takýmto spôsobom a domorodci to tu pijú ako vodu resp. ako ich národný poklad??
Nikdy nezabudnem, ako som raz urazila jedného svojho španielskeho kolegu, keď som pár rokov dozadu pricestovala služobne do Bilbaa a večer sme šli von na víno. Samozrejme mi chcel ponúknuť to najlepšie čo doma majú a zobral ma do najlepšieho baru servírujúceho sidru. Predviedli mi divadlo s rozlievaním po podlahe, potom som si pričuchla (bolo to čudné, ale reku neurazím ich hneď prvý večer), odpila, oči mi vyšli z jamôk, ale prehltla som. Veď potom sa vyhovorím, že nemám rada víno, chcem pivo alebo čo… Lenže, nedalo mi to a spýtala som sa, čo za víno to pijeme.
Môj kolega že: “Veď jabĺčkové!”
Ja: “To nemyslíš vážne. To u nás pijú bezdomovci!”
Týmto som si ho nadobro znepriatelila. Ale čo už. Tak mi to vykĺzlo. Môžem ja za to???
V Astúrii sa sidra teší mimoriadnej obľube. 2-3 dni dozadu, keď som si sadla na sendvič v jednom bare, pri vedľajšom stole sedel starší pán. Bolo okolo 12:00, v igelitke mal bagetu, na stole liter sidry a noviny k tomu. Po čase mu to nedalo, dal sa so mnou do reči. Mlel niečo so futbale so Slovenskom, potom že býva v tom zelenom dome na pobreží a že berie domov na obed chlieb.
Dojedla som, rozlúčila sa s ním, vyšla na pláž, ľahla som si na chvíľku na lavičku. Tam ma našiel, niečo sme ešte prehodili a on sa pobral ďalej. Ja po chvíli tiež a tu som po 30 metroch natrafila na Oianu a Julia, ako si zmrzlinujú a ako ma prehovárajú, aby som s nimi ostala na kafčo. A, pri vedľajšom stole ten istý starý pán. V igelitke bagetka, na stole liter sidry. 🙂
Ak ho niekto s tou bagetou doma čaká na obed… no neviem neviem. 🙂
Došli sme do Gijónu. Oddelila som sa od Julia, on chce ráno skoro vstávať a ísť ďalej. Ja si dám oddychové dopoludnie, pošlem nejaké pohľadnice a pôjdem až neskôr. Som strašne unavená. Dnešný pochod bol ozaj namáhavý. Keby nebolo Wericha, mám fakt zlú náladu… ale, ako je tomu zvykom, vždy dostaneme do cesty to, čo práve potrebujeme…
Našla som si drahšie ubytko, dosť nad rozpočet, ale bolo prvé v rane, tak som sa za 30 evri aj s raňajkami zložila pod prvou strechou, čo mi prišla do cesty.
Alberge bolo plus 2 kilometre v meste, potom niečo za 25 evri tiež trochu ďalej, ale mne sa už fakt nechcelo. Navyše, šli sme bez raňajok a obeda, tak som ušetrila. 🙂
Ale nie, na raňajky som si samozrejme niečom malé dala: nekazivý jogurtík a sušienky za pochodu. Potom hore v horách, v jednej usadlosti sme našli potraviny a miestnu krčmu v jednom. Tam sme si dali kávu. Julio presso s trochou viac vody ako je to obvyklé, Werich kávu s mliekom, ja dlhé presso. Pani bola z tej objednávky taká rozhodená, že sme jej to opakovali 8x a zakaždým mala doplňujúcu otázku… 🙂
Werich sa nedal prehovoriť a všetkých nás pozval. Pri kase stál nejako dlho Neskôr sa pochválil, že to pani spočítala až na 4. krát… 🙂
Na ubytku som si oprala veci, dala sprchu a natiahla sa do poslete. Zrejme tam ležím doteraz, keby ma nevyhnal hlad.
Bolo príjemné zase ostať sama so sebou, tešila som sa na mesto, navyše, Julio bol dnes naozaj únavný. Sľub mlčanlivosti mu do Gijónu samozrejme nevydržal a pri ďalšej možnosti dať si kávu sa nesmierne rozjaril. Neskôr vysvitlo, že zazrel v telke Formulu a urobilo mu to takú dobrú náladu, že bol zrazu ochotný aj komunikovať…
Gijón (čítaj chichón) je rybárske mesto v prekrásnej zátoke, rozložené okolo asi kilometrovej pláže. Bola nedeľa, takže sa mesto hemžilo nádhernými starými dámami a pánmi v oblekoch. Nikto nie je v španielsku krajší, ako staré dámy. Majú 80 rokov, ale sú upravené tak dôsledne a dôstojne, akoby mali 30 a dôležitú funkcu k tomu… Veľmi sa mi to páči. Páni to isté. Miesto sledovania nekonečných brazílskych seriálov, sa stretávajú v meste na partičku, na pohárik, na pokec. Alebo práve v nespočetnom množstve krčiem a barov spolu sledujú futbal. Poobedie som si vyslovene vychutnávala. Najprv som si šla oddýchnuť do kostola. Strašne ma bolel zadok od dnešných výstupov a zostupov, tak mi to hádam Pánbožko odpustí, ale na kľakátko som si kľakla preto, lebo sedieť ma bolelo a tam mi bolo pohodlnejšie. 🙂
Dlho mi to nevyrdžalo. Ľudia sa schádzali na večernú omšu a mne škvŕkalo v bruchu takým strašným spôsobom, že som mala obavy, či ma svojimi Zdravasmi a Otčenášmi budú schopní prekričať…
Tak som vybehla do mesta a tam …. a tam som stretla …. Julia. Majúc však na pamäti, že dostanem práve to, čo potrebujem (resp. čo si zaslúžim), som ho s úsmevom privítala a spoločne sme sa vybrali nájsť niečo pod zub (toto som isto dostala za to pokrytecké kľačanie!).
Premotali sme sa na hlavné námestíčko, kde podľa mňa býva beztak kopa ľudí, no dnes to bolo ešte umocnené nejakým syrovým festivalom, či čo. Dali sme si tam sendvič, posedeli, pomlčali a skoro rovnako mlčky sme sa rozlúčili. Julio bol celý rozrušený z množstva ľudí okolo seba, mne to naopak robilo dobre vidieť zas nejakú civilizáciu. Vychutnávala som si to.
Chvíľu som sa ešte motala po centre, udivovalo ma množstvo butikov s miestnymi značkami. Ale áno, aj tu som videla Zaru aj Berschku aj ostatné mainstreamové značky, čo u nás stretnete v každom poriadnom nákupnom centre. No páčili sa mi výklady pre mňa neznámych, očividne domácich značiek. Keby ma to momentálne zaujímalo, povedala by som, že tie handry boli pekné. 🙂
Po dvoch dňoch hôr, to bol balzam oceán a pláž balzamom na dušu. Ale áno, aj hory mám rada, ale tieto sú celkom ako tie naše, doma. No oceán… ten má navrch zakaždým.
PONDELOK, 21. SEPTEMBRA 2015
Gijón – Avilés
Deň 9.
Táto etapa bola dlhá 26,5 km.
V Gijóne (ešte stále čítaj chichón) som strávila pekné dopoludnie. Ako som otvorila oči, napadlo mi, že zbehnem k moru, trocha sa prejsť. Viem, veď to budem robiť celý deň… 🙂
Mala som strašné nutkanie zhodiť si topánly a omočiť si nohy, ale chlad a moje rozmaznané obličky mi to radšej vyhovorili. Zato pár starších pánov a dám veselo začínalo deň kúpaním. Vonku mohlo byť 10? 12? stupňov. Neviem. Zima mi bola aj v bunde. Nápad nechať batoh v ubytovni a vrátiť sa poň neskôr a teda chodiť len tak naľahko, som veľmi ocenila.
Gijón sa mi veľmi páčil, centrum okolo pláže a prístavu je krásne kamenné, starobylé rybárske mesto. V širšom okruhu a na periférii je však moderné a silno industriálne. Okolo 250 tis. obyvateľov. Decká tu majú vo veľkej obľube skejty, kolieskové korčule a kolobežky, takže vám hodiny ubehnú ako voda už len pozorovaním, ako sa otĺkajú. 🙂
Na obed bol čas vyraziť, predsa len ma čakala dlhá trasa. Vyjsť z mesta, z priľahlých priemyselných zón a zhltnutých obcí mi trvalo 8 kilometrov. V meste to bolo ešte príjemné, rozkukávať sa po budovách, ľuďoch, ale neskôr to dalo zabrať. Silno som myslela na Julia, ako si tu v duchu a možno aj nahlas nadával (neznáša takéto trasy), keď tadeto ráno šlliapal chodník. 🙂 8 km asfaltu ho podľa mňa psychicky položilo na celý deň. 🙂
Ďalšie kilometre boli veľmi príjemné: také stredné Slovensko. 10 km som nestretla živú dušu. Teda, zahliadla som 2 ľudí v opustených dvoroch a jaj! Skoro som zabudla. Ako som ležala na lúke pri ceste (už ma strašne boleli nohy), zastavil sa pri mne manželský pár v aute. Že tu majú neďaleko usadlosť, či nepotrebujem vodu, že mi donesú jablká, a či isto nechcem vodu, ale že kávu nemajú, lebo to si nosia čerstvú a teraz idú len niečo zobrať. Že idú neďaleko Santiaga do kúpeľov a potom že sa zastavia aj v meste a že sa tam možno zídeme, lebo idú až o týždeň. Ach. Teta bola teda výrečná, mlela jak verklík. Z mojich jednoslovných odpovedí (viac som aj tak nemala šancu) usúdila, že viem výborne po španielsky, nie ako tí nemecký pútnici, čo nepovedia ani dobrý deň… 🙂 Milá bola. S otázkou, či nepotrebujem vodu, konečne ufujazdili.
Posledná etapa bola zase raz hnusná. 8 km asfaltu. 10 metrov nado mnou diaľnica, ja na ceste druhej triedy, a podo mnou po ľavici železnica. Fuj. Po tých nádherných lúkach a kilometroch tichu to bol ohlušujúci hluk. Bola som nervózna a strašne v nepohode. Hundrala som si sama pre seba, že som si mohla doniesť sluchátka, aby som si pustila aspoň hudbu, inak sa z toho hluku zbláznim. Darmo, odvykla som si. 10 dní iba ticha, šumenia mora, vetra, zvonkohry, sem tam nejaké auto, ale aj to bola oproti dnešnému podvečeru symfónia…
Hlad ma zastavil v nejakom pajzli pri nejakej frekventovanej odbočke pre kamionistov. To je jedno, Aviles ďaleko, niečo zjesť musím.
Vážení, musím prehodnotiť, či tuniak ozaj patrí medzi ryby alebo je to nejaký extra živočích. Už na 4. mieste, prisahám, sa mi stalo toto:
Ja: “Prosím si nejaký sendvič alebo bagetu s rybou alebo morskými potvorami.”
Čašník: “Nemáme.”
Ja: “Dobre, čo máte bez mäsa?”
Čašník: “Nič.”
Ja: “Nemáte nič s rybou alebo potvorami?”
Čašník: “Nie. Ale máme Bonito. To je tuniak.”
Dala som si teda sendvič nie s rybou ale s tuniakom, k tomu pivko a pokračovala v ceste. Asi tak po kilometri, keď som rozmýšľala nad celkovými výdavkami, som skoro poskočila. Spomenula som si, že som odišla bez zaplatenia! Výborne. Teraz ma budú naháňať nejaký šialení kamionisti alebo tá čašníčka s nepekným pohľadom. Ale vrátiť sa isto nevrátim, už som bola unavená ako pes. Ani názov baru som si nezapamätala, aby som nejaké peniaze poslala neskôr…
Normálne zvyknem zaplatiť hneď pri objednávke pri pulte. Aj peniaze som mala už nachystané, ale táto trúba sa stále motala, šla do kuchyne, potom niekomu varila kávu, potom sa tvárila že ma nevidí…Pomyslela som si že, zaplatím potom. No potom… potom som tlačila sendvič (dobre hnusný), pila pivo (tiež bolo hnusné), vypýtala si kľúče od vecka, nabíjala telefón, …. a odišla bez zaplatenia. 🙂
Konečne som sa vovliekla do mesta, stretla Oianu, ako inak s Juliom. Vylíčili mi miestne alberge: veeeeliké, asi 30 ľudí na jednej izbe, ale majú viac izieb a sú tam aj sprchy aj vecká oddelené. No ďakujem, som si pomyslela. Cestou som stretla 3 iné ubytká, dosť drahé, tak som to vzdala a šla na alberge. Tak veľmi som tam spať nechcela, že mi do cesty padol malý penzión, v jednej starej budove.
Je to tu dosť nechutné, izba je strašidelná, aj zriadenec, čo to tu kočíruje. Kúpeľňa spoločná pre celú chodbu, ale ako mi bolo povedané, aj tak som tu sama, takže je iba moja. No výborne. Nemám dobrý pocit, ale nehnem sa už ani na krok.
Teda, iba na taký malý. Je mi tak zle z toho nezaplateného sendviču, že si musím ísť dať niečo tvrdé. Teraz neviem, či mi je zle preto, lebo som nezaplatila a tí hore mi to zrátali, alebo som nezaplatila preto, lebo ten sendvič bol aj tak otrasný a zrátali to tým v bufete… 🙂
UTOROK, 22. SEPTEMBRA 2015
Avilés – Oviedo – Avilés – Salinas
Deň 10.
To bola noc!
Ku kľúčom od izby som dostala kompletný zväzok s ďalšími zbytočnými, ako som neskôr zistila. Prvú bránu som odomkla na prvý krát. No už pri druhej som sa nadobro zasekla. Darmo som strkala do zámky dookola tých 120 kľúčov, mykala, kopala, páčila, zvonila… nič. Výborne. Napadlo ma, že vonku na stene majú tabuľu, dúfala som, že aj s nejakým telefónnym číslom. Ak nie, môžem do alberge, pomyslela som si. Vlastne ani to nie. Bez protivšivavého spreju a spacáku ani tam nemôžem.
Číslo tam bolo, zdvihla milá pani, vykoktala som sa ako najlepšie vedela. Zrejme pochopila, lebo ani nie o 2 minúty tam bol ten čudný zriadenec, čo ma večer ubytoval. Otvoril mi všetky dvere, aj izbové, čo sa mi teda vonkoncom nepáčilo. Uistil ma znova a zase, že kúpeľňa je iba pre mňa, niečo ešte tuším chcel povedať, ale zabuchla som mu dvere pred nosom.
Bŕŕŕ. Strašidelný bol.
Neznášam také zámky, čo zvnútra zamknete iba takým záchodovým cuclíkom. Čiže kľúče zvnútra nie sú v zámke, lebo sa to nedá. Tak takú izbu som mala.
Bleskovo som použila kúpeľňu a ešte počas sprchy som hýbala nábytkom. V mojej izbe bola 1 obrovská skriňa. Bola žiaľ priskrutkovaná. Jedna barová stolička. Privysoká, nepoužiteľná. Jedna dvojposteľ, ťažká ako hovado, neposunuteľná. A jedna posteľ – prístielka. Taká ľahká kovová somarina, na ktorej sa nikto nevyspí. Prvé, čo som spravila bolo, že som ju premiestnila ku dverám (až taká ľahká nebola), krížom, aby sa nedala posunúť. Dvere sa otvárali našťastie do izby.
Toto som dosiaľ videla iba vo filmoch a prisahám, že to v hoteloch bežne nerobím. Ale čo už, keď to tu bolo ozaj štrašidelné…
Odistila som sprej, čo som dostala na obranu a strčila pod vankúš. Neviem to vysvetliť, jednoducho som musela. Čistý horor.
Normálne som sa bála. Telefón nevypnutý, v duchu navolené číslo miestnej polície (všade to majú napísané), v hlave sformulovaná veta o pomoc a moja lokalizácia. Že stihomam? No, ….
Okolo polnoci ma zmohol nekľudný spánok. Zrazu ma zobudil pohyb okolo mojich dverí: začalo to chodiť a šramotiť kľúčmi. Staré parkety sú hlučné! Do kelu! Okamžite som bola čulá ako rybička, spustila som sa z postele (v ruke sprej), zaprela som sa medzi moju posteľ a prisunutú prístelku a čakala. Tiež som asi bola hlučná, lebo šramotenie utíchlo.
Povedala som si, že úchyl hádam už dá pokoj, navyše mi bola zima, tak som vliezla späť do postele.
2:44 znova. Dor..ti! To sa mi snáď sníva. Nesnívalo. Niekto chodil po chodbe, šrngotal kľúčmi a vŕzgal parketami. Čo by mi teda vôbec neprekážalo, keby to nerobil pred mojimi dverami!
Rozmýšľala som, ako rýchlo si viem nahádzať veci do batohu a vykĺnuť, ale potom som to zavrhla. Čo budem ráno o tretej robiť v meste? A čo by som stretla na chodbe?
Ráno som sa celá dolámaná pobalila, opatrne vykukla, či niekoho nestretnem. Nikto nikde. Ostatné izby boli otvorené a prázdne alebo v nich boli kľúče zvonka.
Fuj. Zavolala som tej milej pani, že si tu nechávam batoh, nočnú príhodu hodila za hlavu, a šla na bus.
Na dnes som mala naplánovaný výlet do Ovieda, hlavného mesta Astúrie. Je to taká malá výhybka z mojej trasy, ale Oviedo vynechať predsa nemôžem. Niektorí pútnici to vezmú do Santiaga týmto smerom, teda z Gijónu idú do Ovieda a potom pokračujú dole do Santiaga po Camino Primitivo. Mne sa do vnútrozemia veľmi nechcelo. Ostanem hore na severe pri mori a do Santiaga, ak všetko pôjde dobre, odbočím na poslednom možnom mieste. Takže som oddych spojila s prehliadkou tohto nádherného miesta.
Blúdila som v uličkách, dala si skvelú rybičku, obzrela som si prenádhernú katedrálu de San Salvador de Oviedo (sv. Salvatora z Ovieda), ochrancu pútnikov.
Katerála skrýva okrem množstva nádherných kapĺnk s majstrovskými oltármi aj fragmenty z pôvodných stavieb a kostolov, ktoré na tomto mieste kedysi stáli. Tieto boli klasicky zničené buď požiarmi alebo vojnami. Dnes má katedrála podobu gotickej stavby, ale nájdete tu stopy románskych a renesančných prvkov. Je mnohovrstvová, fresky prekrývajú staršie maľby a jeho história je stará 12 storočí.
Najväčším pokladom je plátno z Ovieda. Práve pre toto plátno dal kráľ Alfonz postaviť dodnes zachovalú najstaršiu časť katedrály, starobylú kaplnku z 9. storočia.
Ako pristupujete k plátnu, steny kaplnky zdobia 3 dvojice apoštolov po každej strane. Nádherné dielka, absolútna špička toho, čo som doteraz videla… Keby som bola obyčajný turista, isto si repliky donesiem domov (dali sa kúpiť v obchode v katedrále). Boli úchvatné! Nabudúce.
Toto plátno je vraj spomínané v evanjéliách podľa Jána, jeho štruktúra je zhodná s Turínskym plátnom, a mala v ňom byť zabalená Ježišova hlava a podľa výskumov tieto dve plátna kedysi patrili k sebe. Krvná skupina objavená na plátne je zhodná s tou na Turínskom plátne (AB Rh-) a patrila tomu istému človeku… Neviem, či bol vystavený kus originál, isto nie, bola by to priveľká odvaha v dnešnom šialenom svete, no to miesto má i tak neopísateľné vyžarovanie…
Pomaly som sa pobrala na autobus, aby som stíhala vyzdvihnúť batožinu zo strašidelného domu a prešliapať do cca 6 km vzdialeného Salinas. Jednak som nechcela stráviť ďalšiu noc na tom príšernom mieste (iné sa mi hľadať nechcelo) a jednak som si povedala, že si odkrojím časť zo zajtrajšej cesty. Na bookingu som si našla skvelé, na prvý pohľad útulné miestečko, vilku na pobreží mora.
Okrem toho, že sa mi podarilo stratiť sa (všeeetci tvrdili, že Camino vedie touto cestou, ale nestretla som jedinú šípku ani mušľu ani nič, čo by nasvedčovalo, že som na Camine), som do Salinas došla pomerne rýchlo. Asi to bolo tým, že som šla podľa GPS a to mi dalo najkratšiu cestu. Čo už. Tak som bola dnes za hajvejovú (highway = diaľnica).
Dnes mi to bolo úplne fuk. Som unavená. Z tej strašidelnej noci a aj v Oviede som sa dosť premotala. Dnes na mňa doľahla taká melancholická nálada. Navyše začal pršať ten ich typický prachový dážď, fúkal vietor, pončo som mala všade, len nie na sebe… jednoducho – paráda.
Našťastie, ubytko, čo ma čakalo, je jednoducho perfektné. Ako som spomínala, bývalá letná rezidencia, prerobená na ubytovňu a útulný penzión, raj surferov. Zariadené absolútne vintage. Veľmi príjemné miesto. Kastelán mi ukázal spoločnú izbu (cca 30 ľudí) a aj súkromné izby na poschodí.
Tu na severe sú také nádherné vlny, že surferi sú všade. Aj tu. Keďže tu bol školský výlet (vysokoškolákov), odhadujem odbor telocvik, nechcela som pokúšať, a spoločnú veľkú spálňu som vynechala, kastelána ukecala na lepšiu cenu ako mali uvedené na stránke a šla na samotku…
Bola som už hladná ako pes, ale vôbec sa mi odtiaľ nechcelo. Inokedy ma zvedavosť aj túlavé topánky vyhadzujú na ulicu akonáhle sa dám dokopy, teraz sa mi nechcelo. Nie, nie preto, lebo tu boli naskladaní Adonisovia jeden vedľa druhého :). Skutočne to tu bolo útulné a každý kút vilky bol ako balzam pre moju blbú náladu.
Nakoniec som ale vybehla do miestnej krčmy (U 3 opíc!), čakali ma tu vyfešákovaní starí páni, hrajúci nejakú hlučnú hru s domino kockami a zatvorená kuchyňa. Výborné. Keďže tu žiadna iná možnosť jedenia nebola, tak som ostala. Majiteľ sa zabával nad mojou chabou španielčinou (aj tak hovoril nejakým čudným dialektom, lebo normálne rozumiem aspoň čo-to), potom na mne skúšal, ktoré víno chutí slovenským dievčatám. Dlho niečo mlel, až som mu nakoniec povedala, že neviem čo hovorí a to víno, čo mi nalial naposledy, nech si nechá pre španielske dievčatá a turistov. Mne nech radšej dá riadne, suché, kvalitné a nech otvorí kuchyňu, lebo som strašne hladná. 🙂 Pochopil.
Aleže strašným spôsobom som sa natlačila… Musela som sa ísť prejsť, trochu stráviť, inak by som nezaspala…
Ešte aj večer o ôsmej boli v mori zúfalci na doskách. Zima ako na Sibíri, vietor dul zo všetkých strán a oni, niežeby niekam zaliezli do tepla, miesto toho sa máčajú v tej ľadovej vode. Strašné.
Prechádzka bola super, hneď som prišla na lepšie myšlienky. Vietor ma fajne vyštípal, takže si užívam teplo pod perinou.
Idem. Dospať včerajšiu noc. 🙂
STREDA, 23. SEPTEMBRA 2015
Salinas – Soto de Luina
Deň 11.
Vo vintage vile som sa vyspala výborne.
Ale, že stačilo rozhadzovania, povedala som si, dnes budem nocovať v alberge.
Aj som si jedno vykukala, tak 26 km od Salinas. V Rellayo. Vyrazila som ešte za šera, takže mi cesta utekala veľmi rýchlo. Skoro ráno sa ide nejak ľahšie, či čo…
Kúsok spŕchlo, ale potom si to počasie rozmyslelo. I keď bolo pod mrakom, šlo sa veľmi dobre. Chvíľu som sa motala v usadlostiach, až ma to napokon vyhodilo do lesa. Dnes bol terén trocha zhovievavejší, stupáky boli, to je pravda, ale nie také zabijácke ako do Gijónu. Na to tak ľahko nezabudnem…
Kúsok za poslednou väčšou usadlosťou ma dobehol jeden pán, António sa volá. Šesdesiatnik, Španiel, z juhu, od hraníc s Portugalskom. Myslela som, že budeme spolu iba kúsok, predsa len, moja španielčina je dosť biedna, navyše mal tiež šialené tempo, ale potom sme sa nejako zladili, ani krčmy neboli žiadne, kde by som ostala vysedávať, tak sme šli vedno celý deň. Nakoniec sme celkom dobre pokecali, pozabávali sa. Cesta nám ubiehala vskutku veľmi dobre. Okolo jednej sme dorazili do mestečka (El Tajo) kde chcel Antonio prenocovať. Dali sme si kafe, s tým, že ja idem ďalej. Nakoniec sám usúdil, že slnko je privysoko a dá sa urobiť ešte ďalších pár kilometrov. Tak sme pokračovali vedno ďalej. Veľmi príjemný pán. Z 5 súrodencov, má 1 dcéru, nie je to jeho prvé Camino, precestovaná celá Európa… atď.
Inak, ešte som tu nestretla – nerozpávala sa – s nikým, kto je nováčik ako ja… Každý to má prechodené krížom krážom, no nikto ešte nezačal tak zhurta – Severnou cestou… Že jáááá si viem dokonale vybrať… 🙂
Nejakým zázrakom sme minuli Rellayo. Hoci bolo vyznačené po ceste, nič také sme nestretli.
A vôbec. Dnes to bolo veľmi biedne… pár usadlostí sme síce minuli, ale veľmi okrajovo. Inak len pár fariem, pár domov,… toť vsjo. Strašné. Žiadna krčma, žiadny obchod… ništ. Ešteže mám proviant stále so sebou… inak by som tu mohla aj od hladu umrieť. Antonio sa na mne zakaždým schuti smial, keď som pochodujúc niečo vytiahla. Banán, keksík, banán, keksík, cukríky,… ozaj prídem domov ako prasa. To je isté… On? Vraj na raňajky káva, potom o jednej so mnou ďalšia a to je všetko. Ja by som takýmto štýlom umrela od hladu už na druhý deň…
Ehm. Proviant…
Spomínala som, asi tak 4 dni dozadu, že som kúpila jogurty? Také nekazivé. 4 v jednom balení. Všetky som zjedla, ale jeden som vláčila už 3 dni, nedotknutý. Reku vyhadzovať ho nebudem, nekazí sa, veď sa zíde. Tu nikdy nevieš, či sa naješ za hodinu alebo za 8… No. Dnes som ho vytiahla. Teda to, čo z neho ostalo. Lebo väčšina bola na mojich gatiach, zostatok v bočnom vačku ruksaku, Fajná omáčka ku keksíkom, čokoládkam a iným somarinám, čo tam zvyčajne ukrývam, a úplný zvyšok vytečený na popruhoch a remeňoch môjho prvotriedneho značkového ruksaku. ÓÓÓ
Antonio sa otvorene rehotal, Lila, Španielka, čo sa k nám pridala na sklonku dňa, sa tiež potešila, lebo bola unavená a neplánovaná prestávka za účelom vyčistenia mňa a môjho ruksaku jej padla vhod.
Aby som nezabudla. Stretli sme ešte Johna Lennona. Asi takto by vyzeral vo veku cca 55-60 rokov. Veľmi sympatický Francúz, výborne hovoriaci po španielsky, ale s takým neskutočným prízvukom, že ste chvíľu rozmýšľali, po akom to vlastne točí. Tento aspoň vedel po anglicky, tak som chvíľu mohla komunikovať ako človek, nie ako koktajúci capko…
Pierre sa volal. Chvíľu sme sa míňali. Keď sme sedeli my, obišiel nás, potom si sadol on a my sme sa nepristavili. Tak som mu to jeho prvé nepristavenie trošku oplatila. Sedí si tak na lavičke, vyzúva sa, celý ubolený.
On: “A koľkože to km máme do ďalšej dediny??”
Ja: “Desať!”
Antonio sa šiel zájsť od smiechu. Lila tiež. Obaja svorne tvrdili (nechápem prečo), že som zlá, veľmi zlá. Môžem ja za to, že mi číslovky v španielčine idú tak zle???? (najbližšia dedina bola 1 km)
🙂
Napokon nás Pierre dohonil, a šliapali sme spolu až do Soto de Luina. Nič tu nie je. Iba jeden bar, obchod, 2 ubytovne a 1 alberge. Ukecala som všetkých na jedno chladené, veď ma už išlo vystrieť, taká som bola unavená, vysmädnutá. 33,5 km je dosť aj pre koňa, nie ešte pre mňa, ako Antonio správne poznamenal, rozmaznanú! Pierre sa odpojil, vraj alberge vynechá, že chce spať inde. OK.
Prisahám, že ja som dnes CHCELA spať v alberge.
Ale: prístup do alberge bol cez zaburinený, rozbitý dvor. OK, vravela som si.
Ale: rozbité schody a špinavá cigánska terasa. Čo už, myslela som si.
Ale: zasvinená spoločná chodba s voľným priechodom do kúpeľní bez dverí. Joj, zastonala som.
Ale: veľká miestnosť, cca 6×8 a k tomu cca 16 dvojposchodvých postelí. Jojojoj. Zaplakala som.
A k tomu všetkému: kuknem na posleľ, posledné voľné kusy iba na poschodí… špinavé, zasr….té, 100 rokov nepraté… jojojoj. Tak toto veru nie pre mňa. Ani 5 litrov protivšivavýého spreja by nestačilo, aby som tu zložila hlavu… Mátička! Takúto hrúzu som dávno nevidela.
Tak som sa s Lilou aj Antoniom rozlúčila, že sa vidíme na večeri a šla ďalej. Tu spať nebudem, ani keby som mala spať pod holým nebom. Nakoniec bola neďaleko ubytovňa, pekná, čistá, 25 evri za noc. Tak som zase neušetrila.
Julio bláznivý mi chodil po rozume celý deň. Neviem prečo. Pár situácií, ktoré ma s ním pobavili (niektoré som už asi spomínala) by som zhrnula, sama pre seba. Aby som nezabudla:
Celá spotená po namáhavom výstupe sedím na skale, ledva funím. Julio ku mne pristúpi s parfumovanými papierovými vreckovkami: “Na, budeš lepšie voňať!”
Po predchádzajúcom opýtaní, si púšťam Viktóriine (dcéra) pesničky (nemám so sebou slúchatká a je mi za ňou smutno). Julio: “Si smiešna!”
Praží slnko, 28 stupňov, nasadím si slnečné okuliare. Julio: “Toto nechápem. Slnečné okuliare nie sú pre camino dobré!”
(Je mi to jedno Julio.)
Kráčame už hodinu bez slova. Vlastne sa štveráme hore kopcom. Julio: “Camino je vážna vec. To nie je smiech, žarty a zábava!” (Nuž Julio, potom sa budeme musieť rozlúčiť.)
Kukám na GPS, koľko km sme už ubehli. Julio: “GPS je dobré iba tak pre vojnu v Afganistane.”
Julio: “Kto putuje s Ferrinom (môj ruksak), je špeciálny!” (Toto bolo to najlacnejšie, čo som našla na nete!)
Julio: “Večer keď si prišla, si chrápala.”
Ja: “Julio netrep, jasne som počula, že si ešte o 2 v noci počúval Iron Maiden!”
Julio: “Naozaj?”
Oina: “Juan, doniesol by si mi kávu?”
Julio: “Volám sa Julio a ak to poviem svojej mame, že si ma nazvala Juan, isto to neprežije.”
Oiana: “Dobre Juan.”
Julio: “ S tebou sa mi kráča dobre, lebo si veselá. Naposledy som kráčal s ľuďmi, ktorí boli veľmi negatívni. Tak som radšej kráčal v noci, aby som sa ich zbavil. Nebol to dobrý nápad, lebo potom som musel spať v lese.”
Ja: “Julio, požičal by si mi bundu? Je mi zima.”
Julio: “Nie, bola drahá.”
Takže dnes 33,5 km. Ešte kúsok a budem v polovici. Dobrú noc. 🙂
ŠTVRTOK, 24. SEPTEMBRA 2015
Soto de Luina – Canero
Deň 12.
Ak Santiago je od Santanderu cca 575 km, tak som od včera v polceste. 🙂 Poteší.
O polnoci ma zobudil nejaký čudný kŕč. Nejdem nejako rozpitvávať svoje drobné boliestky, ale v sprche som si všimla, že moje telo signalizuje dosť ! Zasvietia kontrolky na prístrojovej doske, tu koleno,lýtko, tu stehno, tu kľúčne kosti… keď sa akože tvárite, že si to nevšímate (lebo však každý jeden boží deň si hodíte na plecia ten prekliaty stokilový ruksak a idete), potom príde achilovka (!! – doteraz som ani nevedela kde to mám), lakeť (!), alebo vás trhá malíček…
Ráno sme sa stretli na káve neďaleko alberge. Antonio, Marko, Lila a ja. Marko je nový člen nášho dnešného zoskupenia. Stráááášne tučný taliansky inžinier bývajúci v Londýne. Škoda že som neostala v alberge, zaujímalo by ma napríklad, ako si zaväzuje šnúrky… Áno, som zlá, ale tak čo narobím.
Na rannú kávu prišiel celý opuchnutý: že vraj komáre. No iste! Aj ostatní boli v tom istom alberge, ale nie sú doštípaní. Pre istotu som sa trochu odsunula. Oiana mi verne vylíčila, ako vyzerala, keď v jednom campingu dostala blchy. Mátička! Presne ako Marko. Viečko opuchnuté, štípance ako dvojeurovka… ajajajaj.
Ale inak bol Marko veľmi príjemný spoločník, sčítaný, rozhľadený. Chvíľu sme spolu kráčali, nie moc natesno, zato cez 3 dediny. Pri prvom stupáku som ho stratila. Bol na seba trochu nahnevaný, že nepostrehol, že sa odkláňame z hlavnej cesty a že ideme do lesa. Lebo že on má rád na camine iba asfalt a hlavnú cestu a autobusy . OK.
Za tú chvíľu sme sa stihli pochytiť na tému komunisti: že on je komunista a ja že ani nevie, čo je to byť komunistom.
Potom na tému voľby: ja že voliť nechodím, lebo mám právo nevyberať si medzi väčším a menším zlom.
Potom na tému asfalt versus camino: že dnes nie je cieľ dojsť do Santiaga čo najskôr, ale cesta je cieľ… a tak. Ale inak sme celkom príjemne pokecali…. 😀
Čiže sme sa trochu roztrúsili, každý to zobral po svojom. Aj tempom aj typom cesty. Ja som šla vyznačeným caminom, cez hory, lesy, blato, potoky, lúky. Pekné to bolo. Znovu sme ostali s Antoniom sami. Ale nevadíme si. Okolo obeda sme došli do dediny, kde bolo posledné alberge v okruhu 16 km. Ja som chcela pokračovať ďalej, veď čo tu budem, tak sa pridal aj Antonio. Neskôr sme si dali skvelý obed. Ako sme sa poberali na cestu, dohonil nás John Lennon (Pierre). Výnimočne príjemný spoločník.
Chvíľu sme spolu posedeli, ale nás dvoch to už hnalo ďalej.
Ako si tak vykračujeme, vychádzajúc z vedľajšej uličky na hlavnú, pri nás prudko zabrzdilo auto. Až som nadskočila, čože to… Auto bolo nejako podozrivo “plné”, a nejakí kývajúci ľudia k tomu. Pristúpime s Antóniom bližšie… a čo to. Marko a Lila sedia v cudzom aute, vysmiatych ich vezú na ubytko. O 14:00 poobede! Autom! Pekne….
My sme samozrejme odmietli ponuku odvozu aj ubytovania a pokračovali ďalej.
Cesta ubehla dobre, unavení sme boli dosť. Ubytko sme našli ľahko a každý si šiel svojou cestou. Dali sme 28 km.
Poviem vám, keby sa dalo, dala by som sa na adopciu. Tak veľmi si viem liezť na nervy…. Nieže by som sedela na zadku, niečo si čítala alebo spala. Nie. Ja sa musím zhodiť, vykonať najnutnejšie úkony (sprcha, pranie, vešanie) a hajde von po okolí. Sama sa občas neznášam….
Pláž bola kúsok od hotela, takže… nedalo sa inak, čo už so sebou narobím…
Vlny boli prekrásne, niekoľkometrové. Dul silný vietor a bol tam taký kľud v tom ohlušujúcom dunení, že zo mňa úplne spadla únava, nechala som ju tam na pláži ležať, veď si ju niekto nájde, kto bude práve v úzkych… 🙂
S Antoniom a Pierrom sme sa večer stretli na víne. Pierre má 66 a ani jeden šedivý vlások na hlave. Je na dôchodku, ale občas ešte pôsobí “vo fachu”. Robil zvukového inžiniera pre francúzske filmové štúdiá. Precestoval celý svet, vrátane Ruska, Číny ešte za čias temného komunizmu. Rozprával mi o mesiacoch strávených v Moskve, Prahe, Budapešti, o veľkých francúzskych filmoch, na ktorých som koniec koncov vyrástla… pekný večer to bol.
PS: 38,7+28,78+12,55+24,29+32+32,21+20,44+28,46+26,5+5,38+33… =311,29 km
Madre de Dio! Sama tom neverím…
PIATOK, 25. SEPTEMBRA 2015
Canero – Navia
Deň 13.
Povedala by som, že po pár drinkoch a veľa veľa kilometroch budem spať ako v bavlnke. No nie. Moje telo mi vyhlásilo vojnu a budí ma pri každom pohybe v posteli. To aby som sa nevyspala a nebodaj nepokračovala ďalej v tejto lopote. 🙂 Odborný názov je tuším sabotáž… hm?
Čítala som veľa pripomienok, “dobrých rád” a postrehov od pútnikov, čo túto tortútu majú za sebou. Svorne tvrdia, že po 3 dňoch prestaneš cítiť váhu svojho batoha a nohy ťa už nesú samé…. No ho…o s makom! Neviem presne, po ktorých troch dňoch, lebo mám za sebou už 4×3 dni a stále nič. Batoh je stále ťažší a ťažší a nohy unavenejšie a unavenejšie.
Ďalšie mystérium: všetky pľuzgiere sa ti vyhodia za prvé 3 dni, potom už len fúkaš a máš pokoj…
No iste! Prvé tri dni som ani nevedela, čo sú pľuzgiere. Zato dnes ráno som už čarovala s leukoplastami, čo som nevedela, ako oblepiť to všetko, čo na malíčkoch momentálne (tak posledné 3 dni) mám… No ale nechajme to.
Antonio ma dnes normálne opustil. Včera pri víne spomínal, že ide o 6:30 ráno, o čom som teda vážne pochybovala. Kukol sa na mňa spýtavým pohľadom, no ja som sa nechytala ani náhodou. Ešte to tak, chodiť po hore v noci!!
Celý deň šomral niečo v tom zmysle, že ideme pomaly, že stále niečo jeme, že by sme mohli dať viac km….Ja mu vravím:
“António, veď choď rýchlejšie.”
“António, veď nemusíš jesť so mnou.”
“António, veď pokračuj v ceste…. “
Medzi nami… podľa mňa ho definitívne nasr..lo, keď som ako dezert pri obede objednala niečo, o čom som nemala potuchy, čo to je. Spýtal sa ma, či som si istá… Ja že isteže!
Potom to doniesli… Bol to niečo medzi pokazeným jogurtom a skysnutým acidkom. A on dostal zmrzlinu!!! Ja som skrivila ústa, zaklipkala očami… 🙂 A zmrzlinka bola moja! 🙂
Dnešný pochod bol celkom zhovievavý. Lesná cesta sa sem tam križovala s hradskou, potom sa šlo krajom dedín, v druhej polke hlavne po asfalte.
Hneď ráno, ako ma Camino vyhodilo na hradskú, aby som ju prebehla a pokračovala ďalej lesom, stál nejaký zriadenec v neónovej veste a zastavoval premávku hneď pri Camine.
Reku waw aké super, ako sa o nás starajú. Inokedy je veľmi ťažké a nebezpečné križovať hlavnú, lebo premávka býva v ranných a večerných hodinách dosť hustá. Prebehla som, zriadenec mi blahosklonne kývol a uvoľnil premávku. Ako som vyšla z lesa k ďalšej križovatke s hlavnou som zistila, že oni vlastne opravujú cestu… 🙂
Tam ďalší zriadenec. Ten sa tentokrát nezdržal a ujúkal ako besný, keď ma uvidel zozadu. Nie, žiaľ tie časy už pominuli, keď bolo na mne zozadu niečo zaujímavé… Pobavil ho strašný fľak, tiahnuci sa od drieku cez celý zadok až do…
Fľaša na vodu zastrčená medzi ruksak a môj driek sa zlomila a krásne ma zatopilo. Vyzeralo to, ako by som nestihla na malú, takže cestári mali zábavu. Výborne. Furt niečo…
S týmito gaťami je to tak. Toto sú také náhradné. Tie hlavné boli polomokré, takže tieto náhradné sú na rade… Okyckáte sa, oblejete hocičím, umyjete si ruky, ofŕkate sa, …. fľak tam ostane 2 dni celkom čerstvý. Neviem čo sú toto za gate, nejaké čudné, s pamäťou, či čo… Po 2 dňoch som v nich ako prasa. Neznášam ich.
Tak si viete predstaviť, ako som asi vyzerala celý deň s vyliatou malinovkou (voda + špéci šumivé tablety s minerálmi) na zadku…
Pierre ma dobehol v 3. dedine a vykračovali sme ďalej spolu.
V Luarce sme si dali kafe a vymenili čísla. Keďže som už mala núdzu o suché prádlo, trochu mi pomohol rozvešať po ruksaku všetko, čo bolo potrebné sušiť. Vytrápili sme sa s topom – takou športovou podprsenkou, ale nakoniec sme ju niekde uchytili. Dúfajúc, že zajtra si budem mať čo navliecť.
Ono je to tak. Tu úplne inak vnímame vaše opraté či neopraté spodné prádlo, smradľavé ponožky, či zasvinené topánky… Všetci ich máme a nemáme sa na čo hrať a ani nemáme kam tieto veci skrývať…
Pierre sa v Luarce chcel ešte zdržať, ja som pokračovala v ceste sama. Po pár kilometroch som zistila že mi ten blbý top niekam uletel…
SMS: “Pierre, prosím ťa, tá podprsenka, čo sme sa ňou toľko trápili… asi som ju niekde stratila, neviem ju nájsť. Ak by si ju našiel, zober ju. Budem v ďalšom hoteli, čo sme spomínali, dobre?”
Dúfam, že mu frajerka nechodí do mobilu… 🙂
Vtedy mi do cesty padol Pedro. Išli sme spolu nejakých 10 km, také neutrálne voľačo. Cca 50 rokov, invalidný dôchodca. Ale na invalidného dôchodcu mal tempo, že by mu kôň nestíhal… Celkom mi to prišlo vhod, potrebovala som, aby ma niekto trochu potiahol, stráááášne ma bolela tá sviňa malá: malíček. Až som krívala, ale chcela som spraviť nejaké tie km, aby mi to lepšie odsýpalo.
Aj bare sme sa zastavili, dali si sendvič a pivo.
On mal alberge v ďalšej dedine, ja som chcela dať ešte 5 km do Navia, takže sme sa rýchlo rozlúčili.
Došla som do Navie, spolu 29,27 km. Sama neviem ako, lebo minimálne polovicu som odkrývala… Nevadí.
Inak, mám taký tmavý fľak na nechte na placi… Taký čudný…
Neštvite ma! Jasné že sa sprchujem každý deň! Špina to nebude… Ale, tá baba z Budapešti, Magdaléna… niečo splietala, že na Camino Francés išla posledných 300 km bez 3 nechtov. Že jej odpadli či čo… Kokos…
Tak sa nejako sledujem…. bez nechtu sa nehnem ani na krok, to mi rovno môžete objednať letenku… 🙁
Večer som bola v meste. Ako inak. Dnes krívajúc. Také čudné miesto vám toto je… Evidentne zažilo svoje dni slávy, lebo je tu nádherné kasíno, vily, vilky, rezidencie,… všetko pusté, zanedbané, napriek tomu tušíte zašlú slávu… takéto miesta majú takú čudnú, ťažko definovateľnú príchuť… Ťažko sa o tom hovorí. Jediné, čo vás napadne je, že VŠETKO je pominuteľné….
SOBOTA, 26. SEPTEMBRA 2015
Navia – Tapia de Casarigo
Deň 14.
S radosťou som Naviu opustila, nejaké čudné chmúrne mesto to bolo. Pierre mi ešte večer napísal, že sa do Navie tiež dostavil. Ja som však vyrazila ráno sama.
V mestách je Camino značené ešte horšie ako mimo nich (prvenstvo v zmätkoch vedie zatiaľ Astúria), takže som sa musela spýtať na cestu. Vždy, ale vždy dostanete rovnakú odpoveď: Camino vedie tadeto a tadeto ale choďte hlavnou, budete tam skôr. :DDD
Včera aj dnes bolo more také pokojné, že sa celkom zlievalo s oblohou. Chvíľu som musela postáť a zaostrovať, aby som našla tú nepatrnú tenkú čiaru, čo tieto dve nekonečná oddeľuje.
Typické sivé kamenné domky na vidieku pomaly vystriedali bridlicové stavby a strechy. Bridlica bola všade. Okolo okien ako dekorácia, ako schody, ako škridla, ako chodník, ako stavebný materiál.
Borovice boli také vysoké ako veľaposchodový činžiak a mali také dlhé ihličie ako moje predlaktie. Vôňa eukalyptu bola dnes ako z rozprávky, predháňala sa s mätou lemujúcou kilometre cesty. Fuksie tu rastú ako burina, vrastené do živých plotov, svetielkujúce všemožnými farbami. Kríky hortenzií tu majú bežne 2-3 metre. Vedia byť tak žiarivo modré, ako letná obloha. Cestu lemovali figy, orechy a jedlé gaštany. Zdá sa, že mi prospieva, keď putujem sama. Zmysly sa zamerajú na pár najdôležitejších premenných a ostanú pri tom. Tento deň bol pekný.
Až na tú močovku. Ale nakoniec to dopadlo dobre. Chvíľu mi vážne hrozilo, že dostanem voňavú sprchu, ale nakoniec sme to obaja: vodič cisterny a ja zvládli.
Kráčam, dumám a zrazu za zákrutou si to po poli švihá traktor aj s tou vecou, čo rozstrekuje močovku. Mladý chlapčisko dával také otáčky, že rozstrek bol umocnený aj patričnou odstredivou silou, takže “to” stihlo ostriekať nielen pole aj priľahlú cestu a mňa na nej. Teda skoro. Kúsok chýbal iba…
Síce, keď si spomeniem, ako recepčná na hoteli krútila nosom po mojom príchode , asi som niečo predsa len schytala…
Cestou som stretla takú tabuľku a bedničku jabĺk: pre pútnikov. Inokedy bola na rázcestí lavička, bandasky s vodou, citróny, krabička pre odkazy. Potom pri míľniku so značkou svätojakubskej mušle 2 ružové plastové stoličky. Teta mi v jednom hoteli dala na cestu keksík a plechovku niečoho na spôsob Spritu. Neodmietla som iba zo slušnosti a vypila iba preto, aby som to už nemusela vláčiť. Ale potešilo. Starousadlíci prehodia slovo – dve. Ponúknu vodu, jabĺčka. Sedliaci na poli sa spýtajú, koľko ešte na dnes km a povedia, aby som šla hlavnou, že je to bližšie. 🙂
Dosť bolo sendvičov, dnes som si zašla na morské potvory. Fajné kalamáre, šalát, hranolky. Väčšinou doobeda jem, čo si kúpim večer pred, v potravinách. V alberge raňajky nie sú a v hoteloch väčšiou idem preč skôr, ako ich začnú podávať (9:00). Takže jem sušienky, ovocie (to tu majú fantastické). Samozrejme za pochodu. Potom vyjedám sušené ovocie a ďalšie sušienky. Ak mi krok a kilometre vydajú, okolo 11 si dám nejaký croasantík, kávu a prestávku. Každý tu pije café con leche. Kávu s mliekom, s litrami mlieka.
Keď ma dostihne ďalší hlad, tak okolo 14-16, zastavím sa na bagetku alebo sendvič. Keďže iné mäso nejem, zvyčajne si dávam sendvič s tradičnou španielskou omeletou alebo rybičkou (bonito) a pivko k tomu. S večerou je to horšie. Kuchyne otvárajú o 20 – 20:30. Dovtedy som už hladná ako pes. Tak buď to nevydržím a kúpim si niečo v potravinách – majú tu fantastiské syry a aj pečivo je chutné, alebo to preložím ďalším sendvičom v bare, alebo si vyčkám a zájdem na niečo teplé neskôr. Alebo aj kombinácia týchto troch. 🙂
Severné Camino je trošku iné ako francúzske. Na francúzskom Camine máte bar, reštiku, ubytko každých 5 km. Tu no Norte prechádzame ozaj malými usadlosťami, mesto je iba sem tam, reštika raz za 20 km. Čo je v dobrom tempe 5 hodín. Málokedy sa podarí normálne obedovať. Keď je tak, potom typické obedové menučko je cca za 7- 12 evri. 2 jedlá, nápoj, sladkosť, káva. Polievky moc nejedia, prvé jedlo je zvyčajne nejaké rizoto, cestoviny, alebo napr. zemiakový guláš s morskými potvorami. Druhé jedlo ryby, mäso na rôzne spôsoby. Typická sladkosť je flan (puding), zmrzlina alebo jogurt. Ak si k obedu vyberiete ako nápoj víno, donesú vám celú fľašu. Podobné menu si môžete samozrejme kúpiť aj na večeru. Na večeru je tu typické ísť okolo 21-22 hodiny. Podáva sa hlavné jedlo, nejaký nápoj, samozrejme vás ponúknu dezertom a kávou. Dorábajú tu skvelé syry (kravy sú vonku na paši celé dni, čiže základná surovina je prvotriedna), sú pyšní na svoju šunku, podávajú čerstvé ryby a morské potvory. Jedia veľa ovocia a robia výborné zeleninové šaláty.
Zajtra sa s Astúriou rozlúčim, prechádzam do Galície.
Ponudím vás ešte trochu?
Španielsko je zložené zo 17 autonónmých oblastí, to mnohí vieme. Čo si však pri bežnej návšteve Barcelony, Madridu, Mallorky alebo iných turisticky vychytených miest nevšimneme (lebo naraz ideme zvyčajne len na jedno miesto) je, že Španielsko je strašne rozmanitá krajina. Jasné, rozlohou je druhou najväčšou krajinou EÚ, má pobrežie Atlantiku, Stredozemného mora, rozľahlé vnútrozemie, takže musí mať rozmanité podnebie a rozmanitú prírodu. Hovorím skôr o ľudskej, spoločenskej, kultúrnej, jazykovej rozmanitosti (5 úradných jazykov, ďašie 4 všeobecne používané a chránené)…
Za 2 týžne som bola v 3 autonómnych oblastiach: Baskicko, Kantábria a Astúria.
Viete, že baskičtina je celkom unikátnym jazykom, ktorý nepatrí do žiadnej jazykovej skupiny? Nemá nič spoločné so španielčinou, ani susednou francúzš̌tinou a ničím, čo v jazykovom svete poznáme. Španielčina je pre baskov iba druhým, akýmsi tolerovaným jazykom. Je to vysoko organizovaná, tvrdá spoločnosť obyvateľov, ktorí produkujú cca o 40% vyššie HDP na obyvateľa ako je priemer EÚ. Že, nejako to neladí s naším zaužívaným spojením : leniví Španieli? Ich jazyk, kultúra, fyzionómia je celkom iná, aká je naša bežná predstava o Španieloch. Hlavné mesto Vitora, kultúrne a priemyselné však Bilbao.
Kantábria je ako jedno arborétum. Večne tu prší, takže vegetácia je ako z dokumentárneho filmu o pralesoch. Kantabríjské pohorie a Atlantik zoviera tento nádherný kúsok zeme po celej jeho dĺžke. Voda z prameňov tu chutí celkom tvrdo, sviežo. Kantábria je rovnako ako Baskicko priemyselné. I keď tradičné horské poľnohospodárstvo ešte stále nezaniklo (stále som točila o lúkach a pastvinách, pamätáte?), vidiek je vyľudnený. V Kantábrii sa našli praveké nástenné maľby dokazujúce osídlenie oblasti staré 15 tis. rokov (veľmi známa jaskyňa Altamira). Je to unikátny malý kúsok zeme, kde sa v lete slníte na prekrásnych plážach a v zime si užívate skvelé zjazdovky Kantrábrijského pohoria. Napriek tomuto je zatiaľ turistami krásne nedoknutá. Hovoria tu po španielsky. Hlavné mesto Santander. Moja trasa: Santiago, Viveda, Santillana del Mar, Comillas, San Vincente dela Barquera.
Astúria. Krásavica. Nádherné pláže, polia, lúky a jabloňové sady. Aby tu mohli vyrábať jabĺčkové víno. A podávať vhodne okysličené, zapenené tak, aby aj šikovný čašník mal lakte, pazuchy, topánky poriadne okyckané. Potom sú tu tie zvláštne horreos. Vysunuté komory. V každom poriadnom dvore. Majú štvorcový alebo obdĺžnikovitý tvar, sú postavené na kamenných alebo drevených koloch, ktoré sú zakončené akýmsi kamenným tanierom. Až na týchto “tanieroch” je umiestnená drevená stavba. Slúži(la) na uskladnenie potravín a krmiva, takto dômyselne chránená pred hlodavcami. A Pazos. Honosné panské sídla. S menom, erbom a 2 palmami pred vchodom, dnes zväčša opustené a zanedbané. Ale nádherné. A dreváky. Také iné ako tie holandské,domky, nádherne staré, natreté na nejakú šialenú farbu: zväčša červeno – ružovú alebo modrú.
Hovoria tu po španielsky, astúrčina nie je úradným jazykom, i keď sa vyučuje v školách a na úradoch je všeobecne akceptovaná.
Hlavné mesto Oviedo. Moja trasa: Pendueles, Llanes, Nueva, La Isla, Villaviciosa, Gijon, Avilés, Oviedo, Salinas, Soto de Luina, Canero, Navia, Tapia … a zajtra Ribadeom vstúpim do oblasti Galícia.
Koniec španielčina, galícijčina a Galícia čaká… Podľa mojich španielskych súputnikov zvláštny to kraj, jazyk aj ľudia… Potomkovia divokých a hrdých keltov, keltoiberi.
NEDEĽA, 27. SEPTEMBRA 2015
Tapia – Ribadeo – San Xusto – (Lourenzá)
Deň 15.
Je nedeľa, takže som si naplánovala taký príjemný lajtový deň. V kľude som sa naraňajkovala v tomto našom štvrťotriednom hoteli, vychystala nohy sa štreku, pozbierala sušivšie sa zvršky a …. a Diana (rumunka žijúca v Madride, s ktorou som kráčala prvé dni) mi poslala TÚ fotku. Malíček, čudne znetvorený hnisavými pľuzgiermi takým spôsobom, že sa pôvodný tvar nedal identifikovať a … a … bez nechtu! Bŕŕŕŕŕ. Fuj. Také to bolo hnusné! Ale že inak sa má fajn… super.
Výborne naladená som vykročila tou správnou nohou, recepčný mi samozrejme nielen obsiahlo vysvetľoval, ako sa dostanem najskôr tam a tam, aké skratky použiť, ale mi to aj nakreslil. Ach.
Plán bol prejsť čo najviac po pobreží a potom sa odkloniť na juh na jedinú možnú prístupovú cestu do Ribadea v okruhu x km – most De Los Santos.
Pobrežie bolo nádherné. Ozaj som si užila Atlantik, výhľady boli fotogenické, pláže lákavo prázdne. Iba pár surferov chytalo vlnu za rána, inak bol kľud. V pokojnom tempe som prekročila rieku Ribambo, čo sa pri Ribadeu vlieva do mora, vlastne spolu tvoria takú zvláštnu, krásnu, širokú zátoku.
Mala som 12 km za sebou, takže som si Ribadeu spravila prestávku na obed. Jéééj, a po námestí si vykračujú asfaltovo – autobusový (chudák asi zablšený) Marko a Loli (Eulália či ako sa to volá)! Zakričala, zakývala som na nich, hneď sme sa vyobjímali (s Markom tak opatrnejšie) a strávili sme spolu príjemnú polhodinku pri káve a zmrzline. Po obede mi Marko ponúkol svoju posteľ, že oni ešte ostanú v meste, že sa tam môžem ísť natiahnuť. No iste!!! To budem radšej spať v lese, povedala som si.
Loli chcela vyraziť na druhý deň ráno, potom sa pohrávala s myšlienkou, že pôjde so mnou, ale potom si to (ako neskôr vysvitlo tak vďaka Bohu) rozmyslela. Patrične k tomu prispel aj Marko, ohovárajúc moje tempo (nechápem, zatiaľ ma každý predbehol). Že vraj mne stačí iba on a aj to iba vďaka autobusu…
Mala som v pláne ostať v alberge niekde v polceste medzi Ribadeom a Lourenzá, keďže táto štreka mala 30 km a ja som už 12 mala za sebou. Hotely ani nič podobné v okolí nie sú. Vkročila som teda na horský chodník, niekde spevnený, niekde to bola iba horská cesta, inde sa Camino prekrývalo s hradskou. Nádherná cesta to bola. I keď, ďakovala som Bohu a svojmu žalúdku, že som sa v Ribadeu natačila, lebo tu, kilometer, päť, desať… veru nič, iba les, sem tam kukuričné pole, pastviny s kravami, sem tam 3 domy. Toť vsjo. Veď nevadí vravím si, nie som na konci sveta…
No ako som sa mýlila! Okolo piatej som už začala riešiť nejaké ubytko, a keďže sa mi nič do cesty nepritrafilo, šla som v kľude ďalej. Cestou som mala mala mať tri alberge, takže som v pohode.
Prvé som, neviem akým zázrakom, minula. Nechápem. Šla som presne po značkách, ale nič také a ani nijaké iné ubytovanie so nenašla. Iba raz mi vošla do cesty uprostred ničoho pochybná krčma s ešte pochybnejším osadenstvom. Ale táto sa mi zdala byť ešte skoro, tak som v kľude kráčala ďalej. V istom momente som si uvedomila, že som alberge celkom isto minula… No, ďalšie bolo… ehm 12 km. Keď už máte nejakých 18-20 v nohách a kráčate opreteky som zapadajúcim slnkom, no … nebolo mi všetko jedno. Ale, vykročila som, reku čo iné mi ostáva. Na GPS som sa snažila nájsť najkratšiu cestu, ale usadlosť nie a nie nájsť ani na GPS. Super. Mohla som si vybrať: hradská, na ktorej možno stretnem nejaké ubytko ale môžem minúť alberge, alebo značené Camino po horách a lesoch, možno dlhšie ako hradská ale s istým alberge na konci…
Nebudem vám nudiť, ako som sa videla v noci, v lese opretá o strom, zababušená do spacáku s počítačom na kolenách, ako vám píšem tieto zápisky. Ani tým, ako som si nadávala, že nemám ani len zápalky na založenie ohňa a či sa tu vôbec môže zakladať oheň… eukalypty horia asi dobre, že? Na druhej strane ma potom napadlo, že ak toto predsa len zapálim, posteľ mám zaistenú. 🙂
Najprv sa mi to ani nezdalo také strašné prenocovať v lese, ale ako na mňa sadala tma a únava a ako storočné stromy začali strašidelne praskať, skvelosť tejto myšlienky rýchlo strácala na atraktivite.
Nie, na bookingu široko ďaleko nič nebolo. Nie, taxíky tu nie sú, nie, autoubsy tadeto nechodia.
Potom mi prišli do cesty tie kukuričné polia. Ohradené elektrickou ohrádkou. Už som snovala, ako si časť vykášem (! vreckovým nožíkom) a prespím tam ako v bavlnke. Ale potom som začala uvažovať nad tým, proti čomu tie ohrádky vlastne potrebujú, keď okolo iba les, žiadne pastviny…
Konečne som vyšla aspoň z hory a predo mnou sa rozprestreli (žiaľ) nekonečné pastviny. Reku, kde sú kravy, musia byť aj ľudia. No iste. Dlhé kilometre nič. Do oka mi padli kŕmidlá plné sena. Také útulné domčeky so strieškou. Už som sa videla, ako sa do nich na noc ukladám, lebo tých 12 km nie a nie ubehnúť.
Potom prišli smsky. Z domu. Večer bol, takže kontrola, či mám ubytko, či som v pohode, či som na poriadku…
Ajajaj. No čo na toto poviete? Vedela som, že je zle, a vedela som, že ďalšie lamentovanie teraz ozaj nepotrebujem, tak som sa snažila nejak triezvo a v kľude predostrieť, že ešte na tom pracujem… 🙂
Konečne (!) som sa dovliekla do Gondánu (5 tabúľ poslených 10 km hlásalo, že je tu ubytko). A našla vytúžené alberge. Po toľkých útrapách a po 31 km som si to ozaj zaslúžila. A tam… alberge ZATVORENÉ. Šero padalo na moju hlavu, pomaly aj nervozita (dovtedy som bola celkom OK). Na dverách ale bolo napísané, že ďalšie alberge je v San Xusto, 2 km. Dokelu. No nič, 2 km ešte dáme, hoci som fakt dúfala, že niekoho stopnem, lebo tma sa zo sekundy na sekundu zaťahovala okolo mojej hlavy viac a viac. Posledné zákruty do dediny som skoro utekala, teda do takej miery, do akej sa s 10 kilovým batohom utekať dá. Veľmi ma potešilo vysvietené alberge. Menej nápis na zamknutých dverách: pre dezinfekciu zatvorené.
Doriti! Takto, aj všakovakými inými spôsobmi som si uľavila. Konečne som uvidela aspoň krčmu. Reku jedno pivo a posledných 5 km do Lourenzá dám hoci aj po štvornožky. Bolo len 9, tak čo. Rozmýšľala som, kam som si dala baterku, takú malú príručnú, veď sa nezbláznim.
Moje telo kupodivu ešte neprotestovalo, asi vycítilo, že je krízová situácia a každá boliestka, kŕč, či nepohoda iba predĺži čas, kým ho uložím do vodorovnej polohy niekam do tepla… 🙂
Majiteľ mi načapoval pivo, popýtal sa, čo a ako takto v noci, sama… Vylíčila som mu ako najlepšie vedela, čo a ako s alberge. Hneď postavil manželku za pult a ponúkol sa, že ma tých 5 km do Lorenzá hodí. Tam je aj alberge aj hotel. Chvíľu som sa nechala prosiť, ale nakoniec mi celkom jasne vylíčil, že v lese sú o takomto čase vlky aj divé svine a že do Laurenzá ma jednoducho nepustí.
Veľmi sa potešil, za pár minút sme boli v Lourenzá (pešo hodina a dačo). Nechcel ani fuka, ani za svet. Rovno ma hodil do ošarpanej ubytovne, keďže všetko v okruhu 30 km bolo zatvorené, a predpokladali sme, že alberge bude plné. Tak aj bolo, ako som sa neskôr od ostatných pútnikov, čo som sa s nimi stretla v ubytovni, dozvedela.
Konečne mám namastené nohy, ležím, dokonca v posteli, dokonca po sprche.
Ach, a aký pekný deň to mohol byť! Diana mi tú fotku ozaj nemusela posielať…
PS: 398,99 km (5 km s autom sa neráta). 🙂
PONDELOK, 28. SEPTEMBRA 2015
Lourenzá – Gontán
Deň 16.
Večer som ešte stihla pivo s ostatnými, čo sa do alberge nezmestili spolu so mnou. Boli už trocha rozjarení, aj ja som chytila druhý dych a vzájomne sme sa bavili historkami z Camina. 🙂
Ráno som sa zobudila zavčasu, hnevali ma boľavé nohy, čo si za včerajšok pýtali na dnes voľno. No iste, ideme ďalej. O pol ôsmej, čo je tu ešte tma, som bola na ulici. Chvíľu som sa motala, lebo som nevedela nájsť značku, aj som nejakú tú cafetériu s raňajkami zhľadúvala, keď som vám v prvej takej otvorenej veci koho nestretla: Julio s Oianou!
S Oianou sme sa nahlas potešili aj zvítali, aj Julio sa zdal byť potešený. Ale u neho človek nikdy nevie…
Dali sme si raňajky a šup ho na cestu. Julio sa ako vždy veľmi skoro oddištancoval, tak sme šliapali my dve spolu. Čím viac a čím hlasnejšie sme sa rehotali, tým viac sa Julio vzďalovaľ:) A dnes nám bolo veru veselo. Ja som farbisto opisovala svoje posledné zážitky, samozrejme trocha prifarbené. Rehotala sa jak divá. Hoci sa sťažovala, že ju bolí žlčník a že vracia niekoľko dní, bola celkom pozitívne naladená. A keďže platí svätá pravda, že nie je Camino bez bolesti, ju na rozdiel od nás hnevá žlčník… 🙂
Do prvého mesta, do Mondoňeda, sme vyšliapali za dve hodinky. Stupák jak sviňa od rána. Čo vám poviem, po včerajšom záťahu som cítila každý jeden sval na zadku, takže ešte toto… očkom som hodila na trasu: zase 400 m prevýšenie. Tentokrát našťastie nie v priebehu 8 km, ako to bolo z Villaviciosa do Gijónu, ale 25 km. Pekný deň pred nami. Chudák Oiana. Hrozne sa jej grgalo. Bolo to komické, lebo potom nevládala ani nevládala grgať, iba sa jej čkalo, potom zase grgalo a bolo jej zle asi aj z kontinuálneho rehotu. Julio sa iba pohoršene obzeral.
Raz si Oiana schuti uľavila, tesne za zákrutou takým strašným spôsobom, že ujovi sediacemu za zákrutou vo dvore vypadli z ruky fazuľky, čo ich šúpal.
A ja jedným dychom: “Na zdravie Oiana! Dobré ráno (pane)!”
Skoro sa prepadla pod zem a ešte hodinu mlela, že ak toto doma porozpráva nikto jej neuverí, lebo že ona sa takto normálne nespráva…
“Jasné,” vravím jej, “aj ja by som to povedala!”
To bol koniec, čkala až po Mondoňedo. Ešteže mala tie svoje paličky, inak neviem, ako by to dopadlo. Ozaj, paličky. Dnes ma strašne pobavil jeden Španiel. Teda najprv my jeho, lebo sme sa rehotali ako kozy a on šľapal chvíľu pred nami, tak sa podchvíľou otáčal a bavil sa na nás.Šiel s takou zvláštnou paličkou. Normálne tu majú ľudia tie nordicwalkingové trekové palice alebo klasickú pútnickú palicu z dreva. A on: rúčku od metly.
Vravím mu: “Peknú paličku máte. Kde ste ju zohnali?”
On, že si ju kúpil a že je s ňou prenáramne spokojný, lebo že bola lacná, je praktická a že potom mu nebude ľúto vyhodiť ju.
“No neviem, pani z minulého alberge sa sťažovala, že jej miznú metly, neviete o tom niečo??”
A mali sme nového kamaráta. Oiana sa samozrejme išla zájsť od smiechu, ona už tento môj humor pozná. Ale ujo bol chvíľu vykoľajený a dušoval sa, že ozaj ju kúpil a že stála 98 centov. 🙂 Ešte som poznamenala niečo na margo farby, že mu nejde k topánkam, ale už sa nechytal. Zlá som. Áno. 🙂
V Mondoňedo sme si obzreli prenádhernú katedrálu, do pútnických preukazov dostali pečiatku, títo si dali ďalšiu kávu a migali sme ďalej. Oiana sa strašne tešila na nejakú usadlosť 2 km ďalej, kde si vraj chce oddýchnuť a niečo si dať, lebo že v bedekri píšu, aké je to fajn miesto. Vybehli sme tam raz dva. Majiteľa nebolo, ale títo dvaja sa rozhodli na neho počkať. Mne sa tam ani náhodou nepáčilo, aj som bola celkom dobre rozbehnutá, aj jediné alberge v okolí malo obmedzenú kapacitu a dodatočných 16 km do ďalšieho, by som neriskovala ani za svet. Tak som šla.
Dobehol ma chlapčisko z Philadelphie, tak 2 hoďky sme spolu šlapali a tliachali. Povolanie: syn. Behá po Európe, ktorú miluje, bol už tuším všade a teraz šlape Camino. Super. Aj by som s ním ešte chvíľu šla, ale viac ako grganie neznášam, keď si niekto nahlas odpľúva chrachle (fúúúúúúj) a miesto vreckovky používa “ruskú” (ble). Nechutné. Tak som sa rozlúčila s tým, že sa vidíme v alberge, že si potrebujem oddýchnuť.
Dobehla som v celkom dobrom čase, už o 15-16 som bola ubytovaná. Pekné, čisté, nové alberge. Dali nám jednorázové plachty, zaplatila som 6 evri a zobrala som si jednu z posledných voľných postelí. KKS, a to som si myslela, že aká som dnes šikovná. Kedy títo ľudia vyrazili, keď ma dnes nikto okrem Američana nepredbehol?? Asi o 4:00. Rýchlo som napísala Oiane a Juliovi, nech si švihnú, že je málo miest, na čo mi oznámili, že oni veru ostali na tom čarokrásnom mieste (?!). OK.
Už som si musela oprať nohavice. Tie s pamäťou. Lebo po 4 dňoch nosenia som na nich jasne videla všetko, kade som chodila, čo som zažila a zjedla. Bola to príhodná chvíľa, lebo vonku fajne pripekalo, čiže ich nebudem sušiť 3 dni po nociach, resp. pricviknuté na batohu… Bola tu práčka aj sušička, ale 4 hodiny v rade sa mi teda čakať nechcelo. Tak som to šikovne oprala v rukách a voľný večer predo mnou. Inak celý deň pieklo ako besné. Aj včera. Mimo lesa z nás tieklo ako z konvy.
Krásnym krajom ideme. Na štýl Nízke Tatry alebo Fatra, ale všetko zelené, udržiavané horským hopodárstvom. Čiže pastviny, lúky, zmiešané lesy, malé usadlosti. Pekne je tu naozaj.
Pár dní dozadu som stretla takú milú skupinku francúzskych dôchodcov. S malými batohmi. Pedro mi vtedy pošepkal, hoci sme boli od nich už ďaleko, že to sú tí, čo si nechávajú posielať batohy do ďalšej dediny! 🙂
Napadlo ma to iba z toho dôvodu, že už patrím nielen k hajvejovým pútnikom (čo som zo San Vincente vyšla odporúčanou cestou a vysvitlo, že to bola skratka cez hlavnú – hrozné), aj k autobusárom ako napr. Marko, čo nevyšlape ani meter prevýšenia, všade sa nechá prevážať autobusom, ale hrdo tvrdí, že robí Camino (lebo však ma včera večer zobral 5 km ten milý pán zo San Xusto autom).
Ale, povedala som si múdro: radšej patriť všade, ako nikam. 🙂
Už len si dať poslať batožinu taxíkom a som kompletná… 🙂
Dnes som dala 25,3 km, nekopla ma elektrika, neosprchovala močovka, ani nič podobné. Akurát ma pobavilo, že ma pristavila jedna teta, že či nemám cigaretu. Prekvapila ma, lebo som sa považovala byť v takom zúboženom stave, že mi za chvíľu budú ľudia hádzať drobné, keď si sadnem na kraj cesty oddychovať. A ona takto, že jej mám dať cigaretle… 🙂
Tričko mám fľakaté, topánky sa mi rozpadávajú, nohavice zafúľané, rozchlpené, ruksak neurčitej farby… ble. Dokonca sa v poslednom čase uchyľujem k niečomu úplne príšernému (normálne by som sa k tomu nepriznala, ale takto medzi nami… ): obúvam si sandále s ponožkami. 🙁
Dobre, nechcem nič počuť. 🙂
Inak jedno biele tričko je prvá časť oblečenia určená na odstrel – teda na rituálne spálenie vo Finisterre. Bolo vlhké a spolu s čiernymi ponožkami som ho hodila do igelitky, reku cestou vysuším. Teraz na ňom mám úžasný patchwork. Škoda že patchwork naozaj nemusím. Navyše, ľudia sa ma pýtajú, čo za čudné tetká mám po tele. Že to nevedia identifikovať. Takže nestačí, že som za fľakatú, ale aj pokerkovanú. Výborne.
Jaj, Finisterra (fin (the) terra)! Považovala sa kedysi za koniec sveta. Pútnici si tu zložili všetky veci, v ktorých putovali, spálili, okúpali sa v mori a keď vyšli von, obliekli si niečo nové. Akože čau čau Camino.
UTOROK, 29. SEPTEMBRA 2015
Gontán – A Torre
Deň 17.
Fu, taká zima bola ráno! Hmla sa nás držala do jedenástej. Potom konečne ustúpila a začalo pripekať . Celá som spálená, do trička samozrejme. Výstrih si dám najbližšie v máji. Dovtedy budem nosiť dlhý rukáv a roláky. Ostatne, všetci sme strašne komickí. Tí, čo nosia kraťasy vedú, lebo sú opálení kúsok nad členkami po kolená, potom ruky, kúsok dekoltu a krk. Stretnúť sa takto v sprche, hneď má človek lepšiu náladu… 🙂
Ráno bolo ako každé v alberge: ťažké. Niektorí premotivovaní pútnici sa hýbali už pred šiestou. Samozrejme ma zobudili a viac som už nezaspala. Napríklad ten Španiel s rúčkou od metly… aj včera sa sťažoval, že vyrazil zavčasu, ale že zablúdil. V Galícii sú značky naopak a tak šiel 2 hodiny nadarmo.
“Tak ti treba,” pomyslela som si. “Blúdiš po nociach, ani značky poriadne nevidíš, podľa všetkého ani nepoznáš, tak čo chceš…!” No a nespravil to dnes ráno znova?? Pred pol šiestou bol pobalený, celý nažhavený a vychystaný na cestu. Som strašne zvedavá, kde sa táral dnes. Stretnúť som ho síce nestretla, ale s takými, čo putujú s rúčkou od metly, človek nikdy nevie…
Celé Baskicko, Kantábriu, Astúriu značia Svätojakubskú cestu mušle a šípky. Mušle sú vždy umiestnené tak, že lúče smerujú opačným smerom, než je Camino. Teda už samotné umiestnenie mušle vám ukazuje, či doľava, doprava, rovno alebo práve niekde medzi. Veľmi často je značka podčiarknutá aj šípkou, alebo je namaľovaná iba žltá šípka, čiže sa nestratíte (okrem Astúrie, ale aj tam sme sa vymotali).
V Galícii nie. Tam nám dali mušlu naopak. Teda lúče smerujú v smere púte. A nemaľujú šípky (iba naozaj výnimočne).
A takto sa nám ten metlorúčkový stratil! Ale stratil sa tretí deň čo bol v Galícii… 🙂
Aj ja by som sa, predsa len, za 400 km si na niečo človek trochu zvykne. No zvyčajne sa pozriem na nete na ďalšiu etapu, čo a ako, koľko km, kde je ubytko a tak… no a tam niečo o točených šípkach splietali… 🙂
Pekne som sa, ešte za tmy, vybrala na cestu, dúfajúc, že nájdem nejakú cafeteríu otvorenú. Pred tým sa mi podarilo vytopiť chodbu v alberge.
Lebo ma zobudili pred šiestou, tak som do pol siedmej vydržala ležať, ale potom koniec. Posteľ ma vyhodila. Čo najtichšie som sa vykradla na chodbu, aj s vecami, nech nezobudím ostatných. Tam som sa prezliekala, robila najnutnejšie prípravy. Jedna z takýchto vecí je každodenná príprava šumivého nápoja, čo mi naordinovali moji adrenalínovo pozitívni priatelia (okrem iného lezú po skalách a keď práve nie sú zavesení na previsoch, ležia v nemocnici, lebo im večne niečo naprávajú…).
To bolo takto: včera v potravinách som KONEČNE! objavila fľašku s vodou, ani malú ani veľkú, ale hlavne pevnú! Pamätáte sa, ako ma minule zatopilo. A to nebolo prvý raz. Aj predchádzajúca fľaša sa rozhodla zlomiť sa, ale vtedy tam bola iba voda. Takže som konečne našla fľašu, čo vyzerala, že by mohla so mnou zvládnuť posledných pár km. Takže túto fľašku som dnes ráno otvorila, trochu zašumela, to áno, ale čo sa budem nad tým zamýšľať. Naučenými pohybmi som rozlámala šumivú tabletku a šup ho tam! Takúto chemickú reakciu sme nemali ani na laboratórnych cvičeniach z chémie. Normálne sa z tej fľaše začalo v momente dymiť, potom kypieť, potom sa z toho za 3 sekundy vyvalila všetka voda aj so šumivou tabletkou. Tak OK. Dnes bez vitamínov… Najhoršie bolo, že v pude sebazáchovy som s tou fľaškou začala pobehovať hore dole ako šibnutá. V očiach nemý výkrik (veď ostatok ešte spal). Ja som však, čo sa dalo vytopila žltou tekutinou. Ale musím povedať, že posledných pár kvapiek padlo aj do umývadla. 🙂 Našťastie som našla mop aj vedro so včerajšou čiernou vodou, tak som to tam utrela ako najlepšie vedela (rozmazala). Keď ostatní vstávali a chceli ísť v ponožkách k umývadlám, som sa tvárila, že nič….
Nemala som večeru, iba studený sendvič okolo štvrtej popoludní. Nuž niet divu,že ma ráno ťahalo na hrianky a čaj. Tak aj bolo (volajú to tu infúzia – ten čaj :)).
Ešte v alberge som si pripla polosuché ponožky na batoh, reku nech sa dosušia. No iste. Taká hustá hmla bola, že keď sme šli alejou stromov a hmla sadala, normálne na nás z listov pršalo. Takže o 11, keď som na chvíľu postála, niečo si vybrala na zobnutie, skontrolovala ponožky na batohu a maily, tak počet sedel, iba stav nie – boli mokré do nitky, mokrejšie ako ráno…
Dnes to bolo tiež veľmi besné. 20 km a nič. Iba kravy a kravy, lúky a lúky, kravy a kravy. Ale stretla som 1 (slovom: jedného) človeka. Ja mám prírodu, aj kravy, aj lúky rada, ale 5 hodín nič nestretnúť… čudné je to…
Kde sme to prestali… kravy… jaj! Už viem. Dobehla som dievčinu, práve si dojedla proviant na kraji cesty. Spala s nami v alberge, vyrazila kúsok za mnou, ale nestála na čaji. Také milé dieťa! Cca 20-22 rokov, z Dánska. Kráčali sme spolu do najbližšieho mesta. Poklábosili, hneď mi cesta išla veselšie. Ona tam však ostala spať a ja som mala vyhliadnuté ubytko o 8 km ďalej. Takže mi zase ostalo otupno. Navyše, v meste som sa zase stratila. Tu majú v obľube prestať značkovať trasu, akonáhle vstúpiš do mesta. No vysomár sa! Nie je to prvý krát, zvyčajne sa musíme pýtať na cestu a zvyčajne nás pošlú na hlavnú, pričom Camino je krásne značená horská alebo nejaká vedľajšia cesta… Ale smartfón to istí, takže som sa nejakým spôsobom nasmerovala na A Torre, kde som chcela prespať. Týmto som nechcela iné, len to, že mám ubytko, nespím v lese, dokonca som dostala aj večeru, aj chutila a aj celkom sa teším do postele. 🙂 Myslím na vás, čaute.
PS: Zajtra načnem poslednú stovku! Jupí. 🙂
Aj sa celkom teším domov.
Total: 453,89 km 🙂
(Ale je to tu strašne špinavé. Podlaha nebola utretá posledných pár mesiacov, to je isté. Lebo muchy na zemi sú zosušené spôsobom, že sa pri najsammenšom dotyku rozpadávajú na prach. Ale posteľ vyzerá byť prevlečená. No čo už, radšej sa nesťažujem.)
STREDA, 30. SEPTEMBRA 2015
A Torre – Miraz
Deň 18.
Ráno bolo fajné počasíčko, nie ako včera (Sibír). Zas ma viedlo cez lúky a pastviny, celkom vyľudnené. Potom zase kúsok po hlavnej, čo teda nemám rada. Okolo 11. som bola v Baamonde, také malé sivé mestečko. Zlákala ma cafetería pri benzínke a s vyloženými nohami som si vychutnávala “výhľad” a trojhubky.
Spomenula som si na Oiahanu, či sa dnes v Miraz uvidíme, ako sľúbila. Ako si tak minule grgala, až škridle odpadávali, jej vravím: “Občas napíšem taký malý blog na net o cestovaní a tak. Počuj Oiaha, ty si taký vďačný námet!”
Ona:”Preboha! To by si mi neurobila! Mňa na Slovensku poznajú!”
Ja:”Áno? Nehovor.”
Ona:”Hej, robila som s Martinou a Ivanou. Oni sú zo Slovenska!” 🙂
Dnes bol nejaký tulácky deň. Psíci sa predháňali, ktorý ma väčšmi naľaká. Fuj. Raz oproti mne vybehol taký čudný tvor. Veľkosť bernardín, ale farba taká zlatý retriever. Ale ten to nebol. To je jedno. Vyjedala som akurát sušienky. Kýval chvostom, nejako sa mu nechcelo pustiť ma. Tak som mu jednu sušienku (výborné sú) hodila. Reku, zabaví sa. No zhltol ju za sekundu. Civel na mňa, zvažoval. Ja som si začala nadávať. Ja som ale krava, teraz ma bude prenasledovať 108 km do Santiaga len kvôli sušienkam… Do kelu! Psík chvíľu porozmýšľal, ale zrejme mal iný názor na kvalitu mojich sušienok a pobral sa ďalej.
🙁
Cestou som už začala stretať šľapky, topánky, čo zanechávajú pútnici na míľnikoch. To je taký hlúpy zvyk… neviem kto to po nich potom upratuje. Keby nechali 2, to niekto ešte ponosí. Ale dnes som videla na míľniku 1 dámsku a 1 pánsku šľapku… Dnes som vás sediac v kľude pri pive chcela pobaviť týmito zvykmi a “úkonmi”, ktoré každý pútnik musí bezpodmienečne spraviť, ale tento Španiel s metličkou ma tu “obšťastňuje” všetečnými otázkami a komentármi a nie a nie odísť a za chvíľu mi zatvoria alberge. Tak zajtra. 🙂
Od rána idem s ním. Totiž on kráča po hlavnej, Camino sa kľukatí hore dole, tak sme sa párkrát zrazili.
Pýtam sa ho: “Hlavná je lepšia ako Camino?”
On:”Alles pico bello!”
Vy tomu rozumiete…?
Nakoniec, počas dňa Španiel usúdil, že pôjdeme spolu. Pricucol sa na mňa a už som sa ho nezbavila. Je to vlastne nemec. 🙂 Teda, Španiel, ale žije 40 rokov v Nemecku. Doma manželka, dospelý syn vo svete, on na dôchodku. Ježiš, ten rozpráváááááál….
Idem ho zrušiť, musím ísť, lebo ma vymknú. Dočítania zajtra.
ŠTVRTOK, 1. OKTÓBRA 2015
Miraz – Sobrado dos Monxes
Deň 19.
Včera som si pekne vykračovala, kľud bol, pekné počasie, nikto ma neotravoval. Potom sa nám skrížili cesty s tým Španielom čo som ho včera bola spomínala. Okolo 11. Párkrát sme sa minuli. Ale fakt som na neho nemala náladu – kto by mal na niekoho, kto pravidelne budí celé alberge pred šiestou, aby spolu so svojou rúčkou od metly potom dve hodiny blúdil a nakoniec vás niekde okolo desiatej dobehol?
Tak som ho ani nedočkala, keď bol za mnou, ani nevykročila, keď bol predo mnou. On sa ale rozhodol počkať na mňa a potom som sa ho už nezbavila. 2 dni. Dúfam, že to nebude viac… 🙁
Kokos, bol schopný rozprávať o rúčke od metly, že aká je super na kráčanie, proti psom, že má prírodnú farbu (tyrkysovú), že na ňu môže vešať prádlo, a takto dookola 100x celý deň.
Pracoval všade, všetko videl, všetko vie. Všetci mu vraj hovoria Dustin Hoffman, lebo sa na neho podobá. (!)
Takže Dustin mi vraví:”Vieš načo sú veterné mlyny?”
Ja:”Áno.”
Dustin:”Vyrábajú elektrinu.”
(WAW)
Alebo. Rozpráva hore dole nejaké stupídne príbehy a vraví:”To je karma. Vieš čo je karma?”
Ja: “Áno.”
Dustin: “Karma je….”
(Killnem ho?)
Potom. Trepká o dobrom spánku a že najlepšie je mlieko s cukrom, lebo Feng shui… “Vieš čo je feng shui?”
Ja: “Áno.”
Dustin: “Feng shui je….”
(Zabijem ho!)
– že cesnak je prírodné antibiotikum, či to viem
– že píniové lesy voňajú, či viem čo sú pínie
– že kurčatám sa dávajú antibiotiká, či viem čo sú antibiotká
– že predvčerom bol spln, či o tom viem
– že … ani to všetko neviem zreprodukovať. Ja mám rešpekt pred šedinami, ale toto ma pripravilo o nervy…. Hlavu mám ako melón.
A takto to išlo včera celé poobedie a dnes celý deň. Včera som chcela mať chvíľu kľud, tak som podvečer zbehla do krčmy za ostatnými na pivo a reku niečo popíšem. Ostatní zdrhli, zato dokvitol Dustin. Či si môže prisadnúť. Povedala som mu, že áno, ale že si potrebujem niečo porobiť do práce. Povedal, že jasné, iba si vypije teplé mliečko s cukrom a ide.
No iste. Trepal mi hodinu ani poriadne neviem čo, mal 1500 otázok, ako funguje tento počítač, koľko má gramov, a či som si istá, že má toľko, či mám heslo, či obsahuje aj číslice aj písmená….
Tak som nič neurobila. 10 min pred zatvorením alberge vraví: ”Tak si švihni, rýchlo to dokonči, lebo za chvíľu zatvárajú…” (Držte ma, lebo mu ublížim)
Na dobrý spánok si síce dáva teplé mlieko, ale hlučne pozeral svoj mobil o 1, o 3, a o 6:30 bol nastúpený v predsieni…
Chvála bohu, vravím si. Ja som si poležala, v kľude vychystala, upratala veci, pokecala s tetou, čo pomáha viesť aleberge a bolo dobrých 8 preč, keď som vyrazila.
Toto alberge bolo donativo, s raňajkami. Viedol to tu (podľa mňa) farárko. Krásna angličtina. Pochválil sa, že je Welšan. Ďalšie zvedavé otázky som mu radšej nepoložila, vopred sa tváril, že by bolo pod jeho úroveň odpovedať niekomu zo Slovenska. 🙂 Má 3 tety na výpomoc, ktoré sa mu tu 2-3 týždenne striedajú ako dobrovoľníčky. Veľmi pekné to tu majú, až na tie ranné árie, ktoré sme ako budíček museli počúvať z reproduktorov. Ja mám vážnu hudbu rada. Ale keď ide 12 minútová sekvencia hodinu dookola, položí ma to.
Kráčam si kráčam, dumám, dýcham, a zrazu periférne zachytím z prava útok. Dustin beží z cofetétie! Vraví, že bola tma, nechcel blúdiť, tak tu čakal na svetlo… (no iste). No áno, sme v horách. Sú tu vlci a divé svine (a blázni).
Fajn, veď ja sa ťa zbavím, vravím si. Zastavila som sa o 3 km ďalej, že si tentokrát dám čaj ja a nejaké raňajky k tomu. On sa aj tak vždy veľmi ponáhľa, nech ide. Tak sme sa rozlúčili. Myslela som si ja. On bol iného názoru. Zastavil aj on.
Zastavila som sa fotiť, on ma počkal. Zastavil sa on, ja som šla ďalej, ale dobehol ma…
A takto sme fungovali celý deň. Už sa mi o tom nechce ani rozmýšľať…
Iba jeho perly by boli na tri strany… Už len fakt, že keby som nevedela trochu po nemecky, trochu po španielsky a obstojne po anglicky, tak mu vôbec nerozumiem. Absolútne bez problémov mixoval tieto 3 jazyky nielen v rámci jednej vety, ale ešte aj slová krútil ako mi prišlo… (napr. mlieko = pre Dustina milč)
Konečne sme dorazili do Sobrado dos Monxes. Veľmi pekné miesto. Je tu nádherný, ale veľmi opustený kláštor. Iste zažil aj krajšie časy, ale má neuveriteľnú atmosféru. Takú z Ecovho Mena ruže.
Veľmi som sa tešila na návštevu. Myslela som, že sa Dustin oddelí a pôjde do Municipal Alberge (bolo o 2 eurá lacnejšie ako súkromné), ale nie. Rozhodol sa držať sa ma ako kliešť, tak sme sa zložili v súkromnej. 28 miest. Malé, čisté, útulné, moderné. Kopec miesta, juchú. Našla som si super posteľ v rohu, totálne súkromie (v rámci daných možností). Boli sme plus mínus štyria v celom alberge, lebo ostatným sa dalo byť cool spať v kláštore (super, vravím si).
A netrepne si spacák na posteľ nado mnou??????
Porazí ma! Hlavne, že si dnes nechal 4x vysvetliť, že mám ľahký spánok a každý jeho pohyb v noci – spal oproti – som registrovala. A on sa vám tresne nado mňa, keď sú voľné ďalšie postele…
Začal sa vyzliekať a dávať dokopy. Super, vyšmyknem sa, idem sa najesť. Myslela som si ja. Nie, nie, nie.
Prvá reštika – vbehol dnu (premotivovaný až až, lebo však on je Španiel, on sa tu vyzná, on to vybaví, on všetkému rozumie), vybehol – sem nejdeme.
Druhá reštika to isté, v tretej mali iba mäsovú paellu pre 2 osoby. Ja to jesť nebudem. Vravím mu, aby tu ostal, ja som v pohode aj so sendvičom. Celý namosúrený šiel som mnou do štvrtej, ktorá vyzerala rovnako zle ako zle v nej varili. Myslela som, že v Španielsku sa nedá jesť zlé jedlo. No dá sa… Už som bola nasr..tá aj ja, lebo sa po 26 km trepať 1 km do reštiky navyše na zlé jedlo, bolo to posledné, čo som potrebovala. Ja som mohla jesť aj v tej prvej…
Dojedli sme a veľmi rázne a veľmi rýchlo sme sa rozlúčili s tým, že si potrebujem robiť do práce, idem do cafetérie kde je wifi.
Porobila som si do práce a tešila sa do kláštora. Keď som platila, prekvapil ma, ako inak, Dustin. Oznámil mi, že bol pozrieť kláštor, že je všetko pekné, ale že zaplatil 1 euro vstupné a ostaní platiť nemusia, lebo tam bývajú (pútnici). Koho to, preboha, zaujíma??
Nádherná stavba. Druhé alberge bolo ozaj umiestnené v priestoroch kláštora, takže som postretávala ostatných. Tešila som sa na omšu, ktorá mala byť o siedmej. Dovtedy som obehla kostol, menšiu kaplnku, priestory kláštora, átrium. Sedem aj dačo som našla kaplnku, kde sa konala Bohoslužba. Vojdem, a koho nevidím: Dustin. Ach. A ja že si tu trochu oddýchnem…
Ale naozaj som si. Nakoniec to nebola bohuslužba ale modlitby. Nepremieňal sa chlieb ani víno, zato sa spievali žalmy a čítali evanjeliá. Aspoň sa mi tak zdalo. Niektorí z mníchov sa podľa mňa minuli povolaním. Keď mali “sólo”, bolo to ako operné predstavenie… Mali dlhé biele sutany a rukávy také dlhé, že keď si nedali pozor, padli im dobre že nie na zem. Potom si ich smiešnymi pohybmi zberkali späť na zápästie. Zívali, smrkali, kýchali. Taká človečina. 🙂
Po bohoslužbe som sa snažila vytratiť, ale Dustin ma samozrejme našiel pohľadom a počkal na schodoch…
Ako som sa potešila, keď sme vyšli na dvor! Oihana a Julio! Nejakým spôsobom sme sa Dustina zbavili a šli si sadnúť do krčmy. Strašne sa na mne nasmiali, teda hlavne Julio, lebo vravel, že ho stretáva kontinuálne celý mesiac a je to horor. Na oplátku som im farbisto rozprávala dnešné príhody, takže sa zabávali nielen oni, ale potom celá krčma na tom, ako sa rehoceme… a Dustinovi sa podľa mňa čkalo takým hrozným spôsobom, že sme mu možno aj tak trochu ublížili…
A zrazu sa nám zjavil pri stole: “Našiel som poštu, môžem ti tam ísť hodiť pohľadnicu.”
Tak to už bol koniec (zmienila som sa mu, že chcem poslať domov pohľadnicu). Asi som sa poďakovala dostatočne rázne, lebo sa celkom rýchlo zdekoval…
Chvíľu som mala výčitky svedomia, potom som sa trochu potešila, reku isto sa urazil a teraz sa odsťahuje z postele nado mnou… Myslela som si ja.
Večer ma privítal s tým, že v Santiagu mi našiel vegetariánsku reštauráciu! Madre de Dio! Toto je zlý sen…
Som z neho taká unavená, že som úplne vygumovaná, neviem napísať nič duchaplné… fuj. Zajtra bez neho, inak sa zbláznim.
Dnes som prekročila magickú 500. Toto bol môj vnútorný cieľ, presť 500 km. Každý deň hodiť na seba batoh a kráčať. Asi som sa o tom už niekde zmienila, ale je fakt, že nie je ťažké spraviť za deň 25 km s 10 kilovým hebedom na pleciach. Ťažké je to spraviť zas a znova a každý deň. Aj druhý, aj piaty aj dvadsiaty…
V nedeľu, ak všetko dobre pôjde, ak pán Boh dá a nestretnem zase Dustina (lebo mi istotne vyrazí poistky a ublížim mu), dorazím do Santiaga. Plán je ešte navštíviť Muxíu, Finisterru (spáliť si zvršky a okúpať sa v oceáne) a bývalé hlavné mesto Galície A Coruňu. Toto už samozrejme busom, lebo ďalšie 2 týždne by moja rodina už neprežila.
Hoci, … á, nič, blbo je to tam značené a navyše, letenky sa už prebookovať nedajú… 🙂
PIATOK, 2. OKTÓBRA 2015
Sobrado dos Monxes – Arzúa
Deň 20.
Metličkový Dustin (Juan) mi dal nočné písanie zápiskov pod perinou vyžrať. Skutočne sme boli v alberge štyria, ale on bol schopný ostať spať nado mnou. Čo spať! Keby spať… Na toaletu šiel o 22:30, s hlasným hrkotaním sa zviezol po rebríku na zem, posledné 2 schody vynechajúc, aby sa mohol od postele patrične odraziť a hlasným žuchnutím skočiť na zem, našej spoločnej postele. To isté okolo polnoci, okolo druhej a nakoniec 5:30. To som si už netrúfala odhadnúť, už som sa pozrela na hodiny. Ani neviem, čo bolo horšie. Či vyzipsovanie sa a zostup, či výstup, znovazazispovanie sa a päťminútové ukladanie sa z boka na bok, alebo to, čo na toalete na konci chodby, ktorej dvere za sebou zásadne nezatváral.
O 5:30 som si bola istá, že končí, že si poberie caky baky a ide, ako vždy, proti noci. Nie. 5:40 sa uložil späť do postele. Všetko iba preto, aby sa o 6:15 zase žuchol dole a začal si baliť zvršky… Konečne, vravím si, aspoň si na chvíľu ešte v kľude zdriemnem. Tak aj bolo, vyvliekol si všetko na chodbu a tam sa slušne obliekal a balil veci. Keď som si myslela, že je konečne kľud, lebo bolo pár minút ticho, si to rozmyslel, vrátil sa do spoločnej spálne a rozhodol sa zvliecť z postele jednorázovú plachtu, čo sme pri príchode dostali. Asi si viete predstaviť, ako to vyzeralo, keď sa za tmy snažil zdriapať z vrchného matracu plachtu… Nikdy to nerobíme v súkromnej alberge. Načo. Majiteľ to spraví sám a rád. Aj nám to vždy povie.
6:45 bol konečne pokoj, ale potom sa okolo 7 začali zbierať ostatní. Zďaleka nie tak hlučne a bolestivo ako tento, ale bolo nadobro po spánku.
Dala som si však načas, čo keď zase niekde vyčkáva na svetlo a ničnetušiacich ospalých pútnikov, ktorých potom môže vycucávať z energie celé 2 dni. Dlhšie to s ním aj tak nikto nevydrží… Okolo pol ôsmej som sa pomaličky pobrala do mesta, reku, dám si ešte raňajky a teplý čaj. Strašná kosa bola.
Neviem, či poznáte film Hobbit. Prvý diel, keď Bilba prekvapia trpaslíci, vyjedia ho, vypijú zásoby, zdemolujú hobitiu noru, ale pred úsvitom, kým sa zobudí, všetci zmiznú. Bilbo vstane, nakúka do miestností, po špičkách a opatrne, aby sa stihol stiahnuť, ak by niekoho predsa len stretol… Tak asi takto som vyzerala, keď som si hľadala kaviareň a raňajky… 🙂
Raňajky bez Juana boli fajn, zohriala som sa, a už smelšie sa vydala na cestu. Ruky vo vreckách, krk stiahnutý medzi plecia, nos zapichnutý do zeme,… tak som si dumala. Skoro ma vykotilo, keď sa mi za rohom zlou angličtinou niekto prihovoril. Až mi zadok stiahlo… 🙂 Našťastie, nie Juan. Bol to jeden týpek, pútnik čo som ho včera videla na bohoslužbe. Chcel sa iba odfotiť s katedrálou. Chvíľu sme sa zdržali, bavkali s tým jeho veľkým tabletom (nedá sa s tým fotiť), potom som ho nechala ísť dopredu. Posledné, čo som potrebovala, bol ďalší výbehový model, čo sa nechá počúvať do rána… Našťastie ho dole čakal spolupútnik, dosť nervozny a netrpezlivý. Obaja tak 50-60 roční. Dodržala som si odstup, nieže sa mi niektorý zase prihovorí, lebo si rovno strelím guľku, myslela som si. Ale nie, boli celkom zaneprázdnení sami sebou. Boli to Poliaci a cestou mali medzi sebou mileneckú hádku. Ó, výborne. Takže som sa rozhodla spomaliť ešte viac, na toto ozaj nie som zvedaváááááá.
Dnes ma čakalo iba 21-22 do km do Arzúa. Dnešnou etapou sa Camino Norte končí. V Arzúa sa spájame s Caminom Francés na dve posledné etapy: Arzúa – O Pedrouzo, O Pedrouzo – Santiago de Compostella.
S húfmi Kórejčanov, Američanov, a iných čudných stvorení, čo si nechávajú posielať batožinu, čo sa vezú vlakmi a tak. Marketing, obchody, komercia. Ach. Ešte mi bude ľúto dlhých desiatok kilometrov keď som sa nemala komu prihovoriť. Keď sme stratení hľadali značky, keď sa nás domáci pýtali, koľko ešte a my sme odpovedali v stovkách kilometrov, keď nebolo kde ani vodu nabrať nieto sa niečoho najesť, keď sme zvonením ohlasovali tetu, aby prišla otvoriť cafetériu, aby sme si dali skoro ráno teplú kávu alebo čaj, lebo inak vzadu dojí kravy… 🙂 Pekné týždne to boli. Boleli, ale to sa neráta. 🙂
Ale tak čo už. Som rada, že aspoň túto časť som prešla severom, úplne iným Caminom ako je to komerčné a svetoznáme francúzske…
Neskôr, okolo 12 sme sa niekoľkí zbehli v cafetérii po ceste. Všetko ľudia, ktorých sme priebežne stretávali, potom opúšťali, aby sme sa znova našli. Mnohých som ani nespomenula, lebo sme prehodili iba slovo-dve, ale všetko to boli zaujímaví a zvláštni ľudia.
Erika z Belgicka, 46, zvláštne krásna bezdetná fyzioterapeutka, s priateľom zo Sýrie, bez budúcnosti, o 12 rokov mladším.
Putovala s Brunom, večne usmiatym Francúzom, ktorého hlavným poslaním bolo starať sa o Eriku, hoci sa stretli iba cestou (Erika by si to mohla konečne všimnúť).
Nija, Dánka, čo som o nej už rozprávala. Jemnučká, strašne milá dievčina, zatiaľ nenašla odpoveď na otázku: kam po škole a čo so životom.
Jessy, lesbička, mužatkovská potetovaná od hlavy po päty, ale strašne milá policajtka z Dusseldorfu, čo musela priateľku zanechať v prvej etape, lebo tá ďalej nemohla a vrátila sa domov.
Oianu a Julia už poznáte. Potom ten ranný párik Poliakov.
A tak…
S Erikou a Brunom sme v družnej debate došli do Arzúa, oni sa ešte chceli o pár km posunúť, ja mám čas, aj celkom dosť na dnes… Som strašne nevyspatá. Dali sme si spolu neskorý obed, posedeli, pozorovali húfy pútnikov, ktorých sme zrazu vôbec nepoznali a ktorí sa nám zrazu nezdravili a nejak nám všetkým prišlo ľúto… 🙂
A naozaj. Reklamné tabule na alberge (v meste ich je 9), masáže pre pútnikov, menu pre pútnikov, kaviarne pre pútnikov, suveníry pre pútnikov, … ja neviem čo všetko… Ach, čo by sme za toto všetko dali tak pred 3-4 dňami? 🙂
Našla som si malé, útulné alberge v kamennom domčeku, spravila najnutnejšie ohľadom očisty a samozrejme vybehla do mesta. Nič tu nie je. Jedna ulica, malé centrum, kaviarne, reštiky ale inak nič. Vyzerá to na skoré zaľahnutie, i keď s alberge človek nikdy nevie…
Jaj, skoro som zabudla! Ako si tak sedíme a tlačíme sendviče s Erikou a Brunom, kto sa pri nás pristaví….? Myslela som, že sa mi to sníva! Pán Všadebol-všetkovidel! Dustin Metličkový osobne! Skoro som sa zadusila, ale nenechala som ho len tak odísť, kým mi presne nevysvetlil, kde a v ktorom albegre presne spí. Tomu miestu som sa potom zo široka-ďaleka vyhla.
Do Santiaga mám ešte 40 km. Je to štreka, ale už mi to také nepríde. Vlastne 2 lajtové dni.
Dnes som dala vyše 22 km, takže total 528,824 km. 🙂
SOBOTA, 3. OKTÓBRA 2015
Arzúa – Monte de Gozo
Deň 21.
Večer, potom čo som poslala posledné zápisky z kaviarne, si tak vykračujem po meste, automaticky hľadajúc kostol. Ako ste si všimli, občas si tam zájdem, trochu sa rozhliadnuť, oddýchnuť si, a možno stihnúť nejakú omšu. Vkradla som sa dovnútra, počula som, že práve prebieha obrad. Len čo som si sadla, farár vraví (po španielsky): “Evanjeliá vám budú prečítané v slovenskom jazyku.”
Myslela som, že zle rozumiem, že som niečo prepočula, že je niekde chyba… Od domova som skoro 3000 kilometrov, pánu Bohu za chrbtom, v nejakej Arzúe, v meste, o ktorom 99,9999% ľudí na svete ani netuší, že existuje. A tu je svätá omša po slovensky… Zovrelo mi srdce, keď sa farárko postavil pred kazateľnicu a evanjeliá vskutku prečítal po slovensky… Tuším mi aj niečo vletelo do oka, či čo…
Na konci omše nás, všetkých pútnikov, španielsky farár vyzval, aby sme pristúpili bližšie, aby sa nám prihovoril a dal nám požehnanie. Špeciálne požehnanie dostala mladá poľská rodinka, ktorá putovala s bábätkom, tak 6 mesačným. Nádherné dieťa.
Na konci pár slovákov zaspievalo pesničku po slovensky. Žeby tu na Camino Francés bolo toľko slovávkov? Alebo tu žije nejaká komunita??
Samozrejme mi to nedalo a počkala som si, až sa farárko odstrojí a prihovorila sa mu. Nejak sa okolo nás utvoril hlúčik, vyzvedali sa, čo som, kto som, odkiaľ idem a tak. Ja na oplátku tak isto. Takže žiadna komunita. Autobus veriacich navštívil Lurdy. Vyložil ich kúsok od Arzúy, aby putovali tak ozaj pútnicky – pešo. Zajtra si zase kúsok pochodia a zase busom ďalej. 🙂
Ukazovali mi otlaky, sťažovali sa na pľuzgiere. Zlatí boli. Medzi pútnikmi sa spolu so mnou objavil mladý chlapčisko zo Žiliny. Ide Camino Francés a tiež bol rovnako nadšený ako ja, že počuje slovenskú reč po neviem akej dobe a úplne neplánovane… Hneď sme sa dali do reči, rozprávali si príhody a výborne sme sa zabavili. Martin, študuje filozofickú v Prahe. Veľmi zlaté dieťa. Dúfam, že sa ešte stretneme. 🙂
Alberge bolo kruté. 3 malé izby po 8 ľudí. Dve sprchy a dve vecká. No nič, bolo už aj horšie. Snažila som sa byť o pol desiatej v posteli, lebo ako som si všimla, na izbe som s výrazne výrazne výrazne staršími osobami francúzskeho pôvodu, a tí bývajú citliví na dodržiavanie večierky. Ostatne, kto to má rád, že keď sa uloží, vypne svetlo, zaspáva, ktosi sa ešte doteperí a začne šuchotať a baliť sa, sprchovať… Posteľ nado mnou bola už zabratá, ale nikto tam zatiaľ nebol.
Ako som povedala. Prísne o 22 sa vyplo svetlo, tety ešte čelovkami svietili do bedekrov a mojich očí a čítali ďalšiu etapu (to ostatne robili aj keď som poobede prišla, keď som vyšla zo sprchy, keď som odchádzala do mesta a aj teraz, keď som bola späť). Keď konečne všetko zhasli, ostal kľud, ktosi začal odfukovať, i ja som sa príjemne zababušila a padala do vykúpenia, kde nebolia nohy a neštípu plecia… Zrazu rachot treskot, buchot. Dievčina rozloživšia sa nado mnou prišla. Všetko jej padalo, prvý bol ešus či niečo také. Ach, to je jedno. Trvalo jej hodnú chvíľu, kým sa uložila. Nevadí, už bude hádam kľud. Ani chrápať nikto nechrápal… super.
6:00. Francúzska spoločnosť mala nastavený budík. Čo nastavený budík! Nechali vyhrávať nejakú čudnú áriu niekoľkorát dookola, kým sa ten, čo sa mal prebrať, prebral. Výborne. Dnes už isto nezaspím. Pár minút po tom, čo sa vytrepali, som si aj ja zobrala zvršky do dolnej spoločenskej miestnosti a dala sa dokopy. Strašne sa mi nechcelo von, toto bol Juanov čas (Dustin), ale reku risknem to. Strašne by bodli raňajky (nevečerala som) a teplý čaj. Mala som šťastie, neďaleko bola jedna cafetería otvorená a vzduch bol čistý. Okolo 7- 7:30 som si povedala, že je čas ísť. Ešte stále bola tma a strašná hmla. V meste to ešte ušlo, ale zanedlho ma to vyhodilo do lesa. Nedávno bol spln, tak som niečo málo videla. Pár tiežpremotivovaných pútnikov ma predbehlo, s otázokou, či preferujem putovanie po tme. No nie. Iba si neviem nájsť baterku, ty múdry!
Dnes som sa obliekla lepšie ako včera, takže okrem rúk mi nemrzlo nič iné. Našťastie sa chytro rozvidnelo, a asi aj oteplilo.
Toto je také iné! Predbiehajú ma pútnici, alebo ja obieham iných, nepoznám ich, Vietnamci, Kórejci, ajaneviemčovšetko…
Dumám si, vykračujem, a tu ma dobehol Martin. S tými svojimi dlhými nohami a výdržou dvacky to asi ani nebolo také ťažké. 🙂 Vedno sme dokráčali a prekecali sa až do O Pedruzo, čo bolo 20 km od Arzúa. Martin tu ostal v alberge, ale ja som si zajtrajšiu cestu – zvyšných 20 km – chcela ešte trochu skrátiť. Bola len jedna hodina, takže času dosť. Aj som bola relatívne vyspatá, 7 hodín kontinuálneho spánku sa mi za posledný mesiac podaril iba zopárkrát. Veď keď ma nezobudili spolubývajúci, tak moje vlastné telo. 🙂
Najbližšia možnosť prespať bola 3-4 km, alebo potom 10.
Cestou som už druhý krát stretla Eriku s Brunom. Normálne ma naštvali. Oni furt sedia niekde v bare a ja idem ako blázon a stále sú predo mnou! Pristavila som sa a s hlasným smiechom som im to vyčítala: “Nehovorte mi, že nechodíte autobusom ako Američania a Kórejci!”
Vyprskli do hurónskeho rehotu, Erike až slzy tiekli. Totiž, za mojím chrbtom boli pri stoloch dve veľké skupiny s malými batohmi, šikmými očami a vedľa odstavený mikrobus…
Ach, to som si zase zavarila. Radšej som sa pobrala ďalej, Erika aj Bruno sa vybrali so mnou.
Cesta s nimi ubieha vždy veľmi fajn, Erika sa vie tak dobre nasmiať, keď robím opičky a trepem okorenené historky, že mám hneď lepšiu náladu… Ako áno, ako nie, zrazu sme sa ocitli o pár kilometrov ďalej, v obci, kde som chcela prespať (Lavacolla). Ale Erika mala dnes mrle v zadku, nechcela tu ostať a že aj ja, čo tu budem, že ideme ďalej.
Tak sme dali ešte 5. A sme v… 5 kilometrov od Santiaga… 🙂
Našli sme si poľské kresťanské alberge. Joj veľmi zle. Pionersky tábor zo 70 rokov. Zaťali sme zuby, zhádzali veci a vybehli von. Totiž kúsok, 50-100 metrov od nás, je Monte de Gozo, kopec, nazvaný Hora radosti, s dvoma sochami pútnikov a odtiaľ budeme vidieť Santiago, a veže katedrály…
Veľmi sme sa potešili, nakoniec, celé naše snaženie smerovalo k tomuto bodu. Vyšli sme na kopec, postavili sa ku kovovým pútnikom a pohľady zapichli spolu s nimi na západ. A skutočne. V diaľke, v náručí niekoľkých vrchov bolo … Santiago de Compostella! Týždne odrátavam dni a kilometre, kedy sa dostnem sem, na toto vytúžené miesto. Deň čo deň spím v inej posteli, vstávam, balím si veci, lepím pľuzgiere, jem, pijem, vláčim batoh, kladiem nohu pred nohu, iba z jedného jediného dôvodu. Aby som došla do Santiaga de Compostella.
…pozreli sme na seba a pochopili sme, že všetci traja cítime to isté…
Necítili sme nič. Bolo to ďalšie mesto, ďalšia katedrála, ďalšie domy, ďalší ľudia, cesta, ďalšia cesta…
Cesta ktorá bola, je cieľ…
Aj ja som to čítala, a myslela som si, že aj stokrát zažila. Ale nie. Až teraz… 🙂
Erika mi práve poslala:
“Pútnik, tvoje stopy sú cesta, nič viac.
(Caminante son tus huellas el camino y nada mas)
Pútnik, nie je žiadna cesta, cesta sa rodí putovaním.
(Caminante no hay camino, se hace camino al andar)
Cesta sa rodí putovaním, návrat je pohľad späť.
(Al andar, se hace camino, y al volver la vista atrás)
Cesta, ktorá nikdy nebude ako pred tým.
(Se ve la senda que nunca se ha de volver a pisar)
Pútnik, nie je cesta, tak ako nie sú stopy na mori.
(Caminante no hay camino, sino estelas en la mar)”
Dobreeee, mám takú sentimentálnu náladu… ale uznajte, nemávam to často!
Takže pár myšlienok, ktoré mi cestou padli do cesty, do oka, boli načmárané po stenách, alebo vytetované na telách….
“Život ti niekedy nedá druhú šancu, tak ber tú prvú.”
“Najlepšia cesta vidieť svet, je cestou do Santiaga.”
“Daj si cieľ taký vysoký, ktorý nevieš dosiahnuť. Kým nedozreješ na človeka, ktorý to dokáže.”
“Je úžasný pocit byť stratený v správnom smere.”
“Všetko je v dosahu, ak máš čas.”
“Cesta dlhá stovky míľ začína obyčajným krokom.”
“Zameraj sa na to, ako ďaleko si došiel. Nie na to, ako ďaleko musíš dôjsť.”
“Ak budeme čakať na to, kým budeme pripravení, budeme čakať do konca svojho života.”
“Nie je dôležité kade chodíš. Dôležité je na konci dňa vstúpiť do seba.”
Dnes 35,194 km, Total 569,018 km
PS: Dnes má otec narodeniny. Dúfam, že mu pohľadnica príde včas.
NEDEĽA, 4. OKTÓBRA 2015
Monte de Gozo – Santiago de Compostela
Všetky stopy pútnikov niekoľko storočí vedú ku bránam katedrály.
Hneď vo vchode dychvyrážajúcej granitovej katedrály vás čaká Portico de la Gloria. Vchod do samotnej lode katedrály, majstrovské dielo stredovekého umelca. Môžte pri ňom stráviť celý deň, stále sa je na čo pozerať.
Je dôležité, aby ste si vložili ruku na miesto, kde stojí sv. Jakub, do jamiek, ktoré boli vyhĺbené miliónmi putujúcich pred vami a odriekali motlitbu s prosbou, ktorá vás priviedla na túto púť. Na druhej strane stĺpu, pri autoportréte autora Portica de la Gloria sa treba zastaviť, a trikrát poklepať po čele sochy, alebo sa dotknúť čelom jeho hlavy. To preto, aby sa na vás niečo z Majstrovej múdrosti nalepilo. Ak to všetko stihnete pred tým, ako vás oslní zlatom obkladaný, ťažký, barokový oltár, máte vyhrané. Lebo potom už neviete odtrhnúť zrak. Na oltári (čo sa mi zdá byť priskromný výraz na ohromnú stavbu v strede hlavnej lode) je vyobrazený sv. Jakub v 3 zvyčajných podobách: ako pútnik, ako učiteľ a ako obľúbený rytier. Môžte ho dokonca objať, lebo poza oltár vedú schody, ktorými sa dostanete za chrbát hlavnej sochy sv. Jakuba a tu na neho môžte zozadu familiárne položiť ruky. Je to veľmi zvláštne, lebo počas sv. omše vidíte pohybujúce sa páry rúk na hrudi sv Jakuba, ako ho niekto večne zozadu objíma. 🙂 K jeho osobe sa viažu mnohé španielske legendy, hlavne z obdobia znovuzískania územia spod arabskej nadvlády. Ako rytier sa zjavoval na bielo bielom koni, aby pomáhal kresťanom v boji proti Maurom.
Potom sa treba premiestniť do podzemia, kde sú v striebornej rakve uložené jeho ostatky. Okrem sv. Petra vo Vatikáne, je to jediný apoštol pochovaný v Európe. Po násilnej smrti sťatím, bol pochovaný v Jeruzaleme. Najpravdepodobnejšia verzia putovania jeho ostatkov je, že boli neskôr prenesené do Palestíny a potom, aby ich ochránili pred Saracénmi, na, už vtedy kresťanské, územie Španielska (Zaragoza). Ale toto bolo postupne zaberané Maurmi (od 8. do 15. stor.) a preto boli ďalej prenesené do Galície. Ani toto miesto nebolo ochránené pred nájazdmi Maurov, kaplnka okolo hrobu bola zničená a hrob padol do zabudnutia. Legenda vraví, že mramorové dosky hrobu boli nájdené mníchom, ktorý si miesto všimol pre nesmierny hviezdny ligot v okolí. Compostela – hviezdne pole. Dnes Santiago de Compostela – Sant Iago de Compostela – Sv. Jakub z hviezdneho poľa. Isté je, že v roku 899 bol na tomto mieste vysvätený kostol. Dejiny ozajstného pútnictva do Compostely sa však začali po tom, čo bolo mestu pápežom udelený štatút apoštolského stolca. Tak bolo mesto povýšené na úroveň Ríma a Jeruzalemu.
Tak, a stačilo histórie. 🙂
Skôr by som to zhrnula takto (niekde som to asi čítala a páči sa mi to). Do Jeruzalema putujú ľudia, aby spoznali život Ježiša. Do Ríma, aby spoznali svätú cirkev. Do Compostely … aby spoznali samých seba. 🙂
Ešte som chcela k tej včerajšej Hore radosti. Traduje sa, že kto prvý zo skupiny vybehne na tento kopec a uvidí veže katedrály, je víťaz medzi pútnikmi. Kedysi sa samozrejme putovalo prísne po skupinách hlavne kvôli bezpečnosti. Nakoniec, púť bola kedysi jedným z možností vykúpenia sa z hriechov, alebo “splatenia” nejakých veľkých prianí, nie ako dnes – moderný spôsob sebaspoznávania… 🙂
Nikomu z nás sa včera nechcelo súťažiť, vonkoncom nie utekať, tak sme pútnikom zakývali a vybrali sa ráno na poslednú etapu. No, vybrali.
V noci okolo tretej začalo strašným spôsobom pršať. Zdalo sa mi to neuveriteľné, lebo to krásne počasie, ktoré nás posledné týžne sprevádzalo, sa predsa nemôže z minúty na minútu zmeniť na TOTO!
Tak sme sa ráno dlho, predlho prevaľovali v posteliach, albegre bolo poloprázdne, takže božský kľud. Navyše, toto bolo nejaké špeciálne alberge, lebo zvyčajne musíte do 7:30 – 8:00 alberge opustiť. Dávali sme si načas, ale nič sa nedalo robiť, museli sme ďalej. Vyrazili sme na našich posledných 5 km.
Ešte večer som si zaumienila, že si niekde nájdem špirálu, aj hrebeň, čo som ho 3 týždne nestretla, dám si čisté tričko, aby som prišla do finále vhodne ustrojená. A ako vravia dávne zápisy: každý pútnik sa pred vstupom do katedrály musí umyť (byť vhodne ustrojený).
Ako sme vyrazili na cestu, lejak sa zdvojnásobil, k tomu všetkému sa spustil taký vietor, že okolo nás lietali konáre, malé nafukovacie bazéniky z predmestia a v meste potom škridle. Neskôr som sa dozvedela, že bola vyhlásená oranžová výstraha – čiže ľudia nemajú vychádzať von.
Mali sme vodostále, nepremokavé, vodeodolné, drahé všetko. Zbytočne. Boli sme mokrí do nitky. Na čelo sa mi lepili mokré vlasy a listy, z chrbta mi stekala voda – kombinácia potu, čo som bojovala s vetrom a vody, čo mi tiekla za golier. Uzimení, Caminom zase pokorení, sme sa vliekli do mesta. Takže žiadne pózovanie, nadšené fotenie, lebo sme vyzerali a cítili sa biednejšie ako biedne a do slávnostnej nedeľnej omše nám ostávalo nejakých 40 minút, takže rýchlo nájsť ubytko, zložiť sa a hybaj na omšu.
Katedrála bola nabitá pútnikmi ako aj domácimi.
Nedeľná omša je samozrejme špeciálna. Organ sprevádza zbor krásne nadaných detí. Omšu slúži suita farárov, asistuje im skupina mníchov a dospelých miništrantov. Každá omša, nielen tá nedeľná, sa začína prečítaním zoznamu pútnikov. Nie, nie menného. Iba z ktorých krajín, koľkí a odkiaľ vyrazili. Ak sa stihnete zaregistrovať včas, je to skvelý pocit počuť Slovensko, v zozname najväčších krajín sveta.
Táto nedeľná omša (tá o 12:00) bola špeciálna mimoriadne výnimočným predstavením: pútnici dostali požehnanie a vôňu kadidla k tomu. Na konci omše naplnili obrovskú kaditelnicu 40 kilami “materiálu” a uhlíkov. Botafumeiro má 54 kíl a je vysoké 1,6 m, takže je potrebných 8 ľudí, čo drží koniec povrazu, ktorým je Botafumeiro upevnené v kupole katedrály. Týchto 8 ľudí kaditelnicu rozkýve. Vyslovene lieta nad hlavami, lebo ju nechajú vyletieť až ku stropu a ako letí zase dole, ju majstrovským spôsobom vytiahnu, aby v najnižšom bode nezasiahla ľudí. Píšu o nej, že dosahuje rýchlosť 80 km/h a že im z katedrály vyletela iba dvakrát. 🙂 (Robím si srandu.) Funkcia je zrejmá: vyúdiť ten smrad, s ktorým pútnici do katedrály v dávnych časoch prichádzali (a v mnohých prípadoch je to dodnes). 🙂
Veľmi pekné to bolo.
Ja som si stihla vymeniť aspoň tričko, nohavice a ponožky. Druhé topánky nemám a sandále by boli v tej potope ako chodiť naboso. Ale niektorí boli fakt mokrí ako myši… Síce sme boli doobedným lejakom umytí dosť, ale nutne sme všetci potrebovali teplú sprchu.
Rozliezli sme sa po ubytovaniach.
Slnko samozrejme počas omše vykuklo a po daždi nebolo ani stopy. Ach. To aby som si dnešné veľkolepé a slávnostné “antré” do Compostely pamätala do konca života. 🙂
Našla som si práčovňu. Za hodinu som mala všetko opraté, voňavé a hlavne suché a hybaj do mesta.
Do radu pre oficiálny certifikát sa mi postaviť nechcelo, ani so nebola poriadne rozhodnutá, či ho chcem. Jednak treba predložiť pútnický preukaz s pečiatkami, ktoré cestou zbierate ako dôkaz, že ste deň čo deň spali inde a putovali jednou z pútnických ciest a jednak treba vraj prehlásiť, že ste púť vykonali z náboženských dôvodov. Klamať sa mi teda vôbec nechcelo a už vôbec nie pre kus papiera. Tak som to nechala napotom.
Ale ako áno ako nie, ako som sa premotávala po meste, vždy ma to nejak doviedlo pred Pilgrim’s office. Tak som sa do toho nekonečného radu teda postavila. Áno, chcem mať pamiatku, a uvidíme, či mi ju teda dajú aj bez klamstva.
Vystojíte rad, organizovane vás zavolajú k okienku (je ich asi 8?), pozrú si váš Credenciál (pútnický pas), dajú vám vyplniť papier: vaše meno, bydlisko, vek, povolanie, neviem čo ešte a veľmi prezieravo, aby ani oni neprišli o marketing (platí sa za to), máte 3 kolónky pre výber dôvodu, prečo ste sa zúčastnili púte: náboženské dôvody, náboženské a spirituálne (spolu) dôvody, šport. Chichi. Zaškrtla som dvojku s poznámkou pre pani: spirituálne dôvody. Ona sa usmiala a začala mi vypisovať certifikát, správnym názvom Compostelu.
Stojac v rade ma zaujala jedna baba. Bola sama, tu išla fajčiť bokom, alebo práve bafkala na mňa, potom si sadla k automatu na kávu, potom sa motala. Ani za svet nevystáť ten kilometrový rad. Pôvodne stála za mnou, takže ako som sa dostala na rad, postavila sa automaticky ku mne. OK, neriešim.
Keďže tých okienok bolo viac, po chvíli sa dostala vedľa mňa. Maďarka. Aký cirkus narobila. 🙂 Neskutočne ma pobavila. Nevedela slovo po nijakom, ale reklamovala, že je jej meno na certifikáte škaredo vypísané. Že chce iný. Po maďarsky. Po chvíli to aj chalan pri okienku pochopil, snažil sa jej vysvetliť, že to takto nefunguje, že jej druhý nedá a že ďalšie desiatky ľudí stoja vonku v rade. Maďarka začala obiehať ostatných, aby skontrolovala, kto má akým písmom vypísaný papier. Ja som už bola práve hotová, tak som ju tam nechala, nech sa nejako dorieši. Chvíľu som mala výčitky, že som jej neostala niečo prekladať, ale potom som usúdila, že jej pomôcť neviem ani najsamlepším prekladom. Ak doteraz neprišla na to, že táto cesta nie je o papieri, ktorý na konci môžme dostať a už vôbec nie o sklone písma, ktorým je jej meno vypísané, tak teraz je to už aj tak jedno. 🙂
Večer som si ešte zašla do katedrály na trochu kľudnejšiu omšu. Trochu si premyslieť udalosti posledných týždňov a skúsiť nájsť Martina. Pred omšou ho prečítali, takže dorazil (vyrazil z takého čudného mesta, že som si to pamätala a navyše Slovákov je tu pomenej).
Žiaľ som ho nestretla. Bola by som rada, ak by ma našiel on.
Zato Juan! Toho musím stretnúť stále. Ten tam bol. 🙂 Našťastie sa ponáhľal na svoje mliečko a zaľahnúť, lebo on pokračuje do Finistery. Na to som strašne zvedavá, lebo na tieto 2-3 dni predpovedajú také lejaky, že kráčať denne 6-8 hodín musíte byť ryba alebo blázon.
Večer sa ostatní vybrali spolu do reštiky, ale správa ma zastihla na omši, po ktorej začalo zase liať, takže sa mi nikam nechcelo. Cestou som si dala skvelú pizzu a ešte lepšie Albariňo (najlepšie víno v Galícii). Veď vidíme sa zajtra. 🙂
Chcela by som tu obehnúť mesto, múzeá a pozajtra sa pohnúť ďalej do Finistery.
PS: Aj keď mi GPS ukazuje total 574 km, dievčina mi do papiera vypísala 515. 🙂 Že toto je oficiálne číslo zo Santanderu. OK. Zaujímavé, ani ma to nenasr…lo, čo je na moju povahu dosť čudné. 🙂
PONDELOK, 5. OKTÓBRA 2015
Santiago
Deň, ktorý sa nepočíta.
Ráno lialo strašným spôsobom. Potoky vody sa valili cez námestia a uličky starého mesta. Bola som vonku už o ôsmej. Bol to čudný pocit, po niekoľkých týždňoch sa nepobaliť a nevykročiť zase na iné miesta a večer sa nemusieť zložiť do inej postele.
Mesto dýcha a žije z dvoch zdrojov: pútnici a študenti. Pútnikov sem príde ročne niekoľko desiatok tisíc (180-200), hlavne v letných mesiacoch a zbytok roku sú tu študenti. Okolo 40 tisíc. Santiago samo o sebe nie je z hľadiska iných odvetví dôležité a s počtom obyvateľov okolo 90 tis. sa radí medzi menšie mestá. No skrýva dôležitý historický a architektonický skvost: katedrálu, prislúchajúce budovy, múzeá a kláštory,takže stráviť sychravý a daždivý deň tu ozaj nie je problém.
Katedrála je skvostná románska stavba, neskôr ako tomu bolo zvykom prestavaná, rekonštruovaná, čiže tu nájdete renesančné, hlavne barokové a neoklasicistické prvky. Zaujímavá je obhliadka katedrály zvrchu – premávate sa po kamenných strechách a kocháte sa pôsobivým výhľadom na mesto. Teda ak práve nefúka hurikán a neleje ako z krhly.
Okolo obeda sa počasie umúdrilo. Celkom ma to potešilo, lebo som mala čas práve na tie strechy. Ako sme začali stúpať v jednej z veží a štverať sa na strechu, spustil sa lejak a fúkal taký silný vietor, že robotníci pracujúci na reštaurovaní vonkajšej fasády sa rýchlosťou blesku pratali do bezpečia. Potom si za našimi chrbtami ťukali na čelo, či sme už načisto rozum potratili, ísť na strechu v takomto nečase…. Aj tak tam bolo pekne!
Popoludnie som strávila potulkami po meste a tešila som sa na večer. V Ribadeu mi Marko sľúbil že v Santiagu pozýva, ak tu budem skôr peši ja ako on busom. Tak aj bolo. V dohovorený čas som sa dostavila na recepciu drahého Panadoru, kde ma už čakali. Ehm. Panador je sieť exkluzívnych hotelov, ktoré prerobili z bývalých cirkevných budov, spravidla kláštorov. Tento bol taký 4 hviezdičkový… Takže takto, Marko. Zavšivavíš im to tam a budú mať veselo. 🙂
Večer bol skvelý, Teresa, Markova kamarátka, ktorú som ale počas Camina nestretla, je skvelá, príjemná spoločníčka. Pôvodom Poľka, žije v Londýne, na dôchodku, ešte trochu pracuje, s pohnutou minulosťou a životným príbehom na román, no s nákazlivo srdečnou dobrou náladou. 🙂
Pekný večer to bol. Dúfam, že sa s ňou ešte stretnem… Sľúbili mi divadlo v decembri, keď si pôjdem vyzdvihnúť potomka v Londýne, takže uvidíme, budem referovať. 🙂
UTOROK, 6. OKTÓBRA 2015
Muxía, Finisterre
Deň 23.
Ešte 2 kultové miesta musí pútnik navštíviť: Muxíu a Finisterru.
Legenda hovorí, že keď apoštol Jakub kázal v Muxíi, zjavila sa mu Mária v kamennom člne, aby ho podporila, lebo iba pár ľudí dokázal otočiť na kresťanstvo. Rozlámané kusy kamenného člna sú dodnes “rozsypané” po pobreží.
Za čias, keď si tento krásny kúsok zeme podmanili Rimania sa verilo, že sa za Finisterrou už vôbec nič nenachádza. Rimania verili, že Finisterra je koniec zeme – koniec sveta, lebo to bol najzápadnejší bod Európy (dnes vieme, že je v Portugalsku). A naozaj, keď stojíte na skale pri majáku, v skutku nemáte o čo oprieť zrak. Len o šírošíry oceán… Ale naspäť k tradíciám. Tu sa pútnici za dávnych čias okúpali, staré veci spálili (ak si to mohli dovoliť), obliekli si nové šatstvo a na dôkaz toho, že túto púť vykonali, si na pobreží našli svätojakubskú mušľu (je to väčší druh hrebenatky a pripli si ju na klobúk alebo plášť. Verilo sa totiž, že táto mušľa sa nikde inde nevyskytuje, iba tu, na pobreží smrti, ako to tu miestni volajú…
Takto: kúpanie sa pri majáku je životu nebezpečné nielen z dôvodu strašidelného príboja, ktorý sa triešti o vysokánske skaly, ale aj preto, lebo oceán má aj v najväčších horúčavách tak 12-13 stupňov, čiže tak na zmrznutie. Takže otužilci do toho, my ostatní sa budeme dívať a diviť. Je prísne zakázané zakladať akýkoľvek oheň, kvôli silnému vetru sa šíri ako nákaza. Samozrejme, väčšina ľudí to nerešpektuje, a všade sú stopy po ohniskách. 🙂
No a niečo po sebe zanechať…
Vláčim 3 kamene. Všetky tie stovky kilometrov. Prvý mi dal môj kamarát. Je zlomený. Niesla som ho, aby som nezabudla akí sú moji priatelia v živote dôležití. Druhý mi dala moja mama. Aby som počas dlhej cesty nezabudla, že moja rodina stojí pri mne kdekoľvek sa nachádzam. Tretí som našla v mojej záhrade. Tiež bol zlomený. A teraz ich tu zanechám. Na konci sveta, vo Finisterre. Niečo som pre vás niesla, baby a chalani, ale na oplátku som dostala vašu stálu podporu. Niečo so tu nechala, kus mňa tu ostal, ale kus ostal doma tak, ako kusy zlomených kameňov, ktoré som viezla.
Keďže som šla na Camino Norte a nie na Francés, minula som Ferro de Cruz, kde pútnici tradične zanechajú kameň, ktorý kvôli sebe alebo za iných vláčia. Preto sa mi zdalo byť najsprávnejšie moje 3 kamene nechať na nultom kilometri vo Finisterre. Na konci púte. Na konci sveta.
18 Responses
Dakujem, dakujem, dakujem, uz davno som si tak dobre neoddychla a nezasmiala sa, ako pri citani tychto putavych riadkov. Zavidim Vasim blizkym, ze ich mali naservirovane den po dni, na necely mesiac, kym ja som sa od nich nevedela odtrhnut, tak povediac, na jeden dych. Prajem vela vela vela novych zazitkov! Teri
Milujem články o camine. Bol som tam v roku 2014. Aj tento článok ma podporil, aby som v 2016 plánoval severnú trasu. Úžasne a perfektne spracovaný tento cestovateľský denník. Pútavé a zábavné čítanie jedným dychom. Teším sa na ďalšie články. Držím prsty a veľa zdaru pri takýchto jedinečných tripoch. Lubo
Mila Bero,
Tvoju cestu som si prave docital tretikrat. Napisala si to tak putavo, ze citatel ma pocit, ako keby putoval s tebou. O Camine som, priznam sa, doteraz nic nevedel. Vdaka svojim detom som tento rok objavil Geocaching a kratke vylety. Na jesen mi uz ucarovali stredne dlhe tury a potom som si precital Tvoje Camino… Raz to urcite absolvujem aj ja a verim, ze to bude coskoro.
…tuším uplynuli 3-4 roky, čo som prvý krát počula o tejto púti a zatúžila ju okúsiť na vlastné nohy…tvoje zážitky ma len utvrdili, že si treba ísť za svojimi snami…vďaka za skvelý zážitok z čítania…verím, že najneskôr leto 2017 som tam :-)) …všetko dobré!
bola som tam v r.2005, na oslavu svojej 30tky som si vybrala camino frances, s kamosmi cez Pyreneje do Astorgy potom sama do konca z Pamplkny do Santiaga. Bez mobilu, fotaku, mala som knizku a veeelky ruksak. DAKUJEM za pripomenutie, casom sa tam este chcem vratit. Tiez som isla zo spiritualnych dovodov….
Mimochodom, Santiago do roka splnil moju prosbu;-)
ahoy kaca … davam francuza v IX. … poradis? … kolko vopred booknut letenky?aj return? spala si v SJPiede? či?, diky za tipy wadim
Môžem sa opýtať? prečo mate dva certifikáty? ten predný poznám, tiež taký mám, ale ten druhý nepoznám. Do ktorého vám zapisovali km? Tiež som Camino absolvovala a presne túto severnú trasu, síce len z Aviles. Čiže len 360 km. Ale bolo to fain. Nepýtam sa, že mi nejaký papier chýba. Len čisto zo zvedavosti.
Melanie, ten druhý dokument Vám vydajú iba na požiadanie. Je to doklad o prejdetých km. Skúmajú k tomu Credenciál trochu viac ako pri Compostele (doklad o vykonanom Camine). Vydáva sa na tom istom mieste ako bežný Credenciál. Priznám sa, nepamätám sa, že by som za to niečo extra platila a keď áno tak koľko. B.
ahoy bero … fakt prima styl spisby … obcerstvujuce zabavne proste prima … kde sa hrabe BSSLR “ mojeCamino“ …. inak neviem sa dockat mojho Camina v IX. … uz zvazujem booking letu… fans wadim
Dík, super čítanie, skoro na knihu.Robila som camino 4 x, ale len 120 km franc. cestu.- 2 x. Potom camíno Norte-285 km, nádhera- takže sa mi dobre čítali vaše texty. A nakoniec camino primitívo- to bolo najťažšie, ale najrajšie. málo pútnikov, nádherná príroda- ako naša Fatra.
Len doporučujem každému. Je to skvelý reset. Ešte raz ďakujem, ´dakujem
Ďakujem za skvelé čítanie. Na Camine som bola 4x, zo Sarrie, z Burgosu, zo St. Jean Pied de Port a naposledy tiež zo Santanderu. A dnes som zistila, že sa chystám na C. Primitivo. Santiago je moja srdcovka, takže som si príjemne zaspomínala a pobavila sa. Máte obravský talent písať, vďaka za zdieľanie.
Lucia, prosim Ta ako si sa dostala do Sarie?Dakujem. Jana
Ahoj mozes napisat ako si sa dostala do Sarrie ja tiez idem v roku 2018 mam problem ako sa dostať dopravnym prostriedkom do Sarrie a cena . Dakujem
Vďaka za krásne čítanie. Prečítal som to naraz a keď som sa po prečítaní postavil od počítača, tak cestou na cigu von som mal pocit, že mám v nohách aspoň dvesto kilometrov.
Také žravé čítanie to je.
Uuužasné čítanie, k veci a pritom vtipné. o Santiagu viem zhruba už 5 rokov, no až teraz dozrel čas, kedy to naše deti zvládnu bez rodičov. Tak už sa zúžil zoznam argumentov prečo „nie“ a dúfam, že v septembri sme tam. Plánujeme však prejsť Severnú cestu na bikoch a medzi riadkami (niekedy aj v riadkoch pri opise štýlovo nahodenej cyklistky :)) som vyrozumela, že je aj táto trasa vhodná pre cyklistov. Či? Mňa tiež fascinuje oceán a už menej kresťanský rozmer púte. Celkovo o tejto ceste je toho oveľa menej, čo sa týka info ako o Francúzskej, čo je logické, keďže to nieje taká masovka. Myslíte, že je možné ju prejsť v zdraví (doma by čakali dve nezaopatrené deti) aj na bicykli?
P.S.: Pri opisovaní účelu obrovského kadidla, som dostala záchvat smiechu v plnej kaviarni 🙂
Našla som niekolko článkov o Camine….ale po chvílke som ich vypla, vobec ma tie omáčky nebavilo čítať….ale ked som našla tento článok nevedela som sa dočkať kedy si nájdem chvílku času aby som mohla čítať dalej…..nesmierne úsmevné, neraz som sa schuti zasmiala….úplne som si to vedela živo predstaviť….velmi dobre napísané…..až sa neviem dočkať kedy príde rad aj na mna ….odkedy som to dočítala len plánujem trasu a balim ruksak 😀 nezvyknem komentovať články ale toto som naozaj musela….už dlho ma nič takto nezaujalo….Ďakujem !
Vdaka za super citanie,bolo to zaujimave,vtipne vlastne som tam bola s vami.
Zuzana