Malajzia– „truly Asia“
Navštíviť juhovýchodnú Áziu bolo už dlhú dobu mojim zbožným prianím. Ale keďže letenky do tohto kúta sveta nie sú práve najlacnejšie pripadalo mi skoro nemožné dostať sa tam v dohľadnej dobe. Neskôr som však zistila, že AIESEC ponúka možnosť vycestovať na stáž do takmer celého sveta. Tak som si povedala prečo nespojiť príjemné s užitočným, vycestovať za super skúsenosťou do krajiny, ktorú si sama vyberiem a získať tým pádom nie len cestovateľský zážitok ale aj niečo čo mi vie v budúcnosti pomôcť pri hľadaní zamestnania.
Bola som teda pevne rozhodnutá pre juhovýchodnú Áziu, no ostávalo ešte vybrať si krajinu. Pre Malajziu som sa rozhodla na základe projektu, ktorý ponúkali, o krajine som vtedy ešte veľa nevedela. Ako sa neskôr ukázalo, lepšie som si ani vybrať nemohla. Malajzia spája rôzne národnosti a kultúry, pohromade tam žijú moslimovia, hinduisti a budhisti, Číňania i Indovia. Ostatné krajiny si z nich môžu brať príklad v tom, že žijú v jednej krajine bez akýchkoľvek konfliktov a navzájom rešpektujú svoje zvyky i kultúru. Všetci sú neskutočne priateľskí a vždy ochotní pomôcť. Ja som bývala v meste úplne na juhu Malajzie, na hraniciach so Singapurom. Johor Bahru nie je turistické mesto, mala som pocit, že som tam jediná „biela“. O to výnimočnejšia som pre nich bola, všetci sa na mňa stále usmievali, prihovárali sa mi a boli zvedaví odkiaľ som. Pracovala som v tíme s ďalšími 4 ľuďmi, no všetci boli z Ázie, konkrétne z Číny, Taiwanu a Indonézie. Toho som sa najviac bála, predsa len som mala stráviť 6 týždňov s ľuďmi z úplne inej kultúry, vravela som si, čo ak si nesadneme? Nakoniec som však bola rada, pretože som bola totálne pohltená Áziou. A bolo strašne vtipné každý deň zisťovať odlišnosti v našich kultúrach. Stážisti boli super, veľmi sme sa počas toho skamarátili.
A čo sme vlastne robili? Chodili sme do školy na hodiny angličtiny, kde sme s deckami mali rôzne aktivity, išlo len o to, aby sa nebáli s nami komunikovať v angličtine. Najlepšie bolo sledovať ten pokrok ak sa niekto na začiatku hodiny veľmi bál rozprávať, na konci hodiny to už bolo v pohode. Pripravili sme si pre nich napríklad obdobu našej „Activity“, sedeli sme v kruhu a rozprávali sme sa a kadečo iné. Čo s nimi budeme robiť bolo totálne na nás. Ak nás už nebavilo hrať sa jednu hru, vymysleli sme si druhú. A deckám sa to páčilo a bavili sa s nami. Stali sme sa ich kamarátmi a vôbec sme nevystupovali ako učitelia. V podstate celý projekt bol veľmi flexibilný, učitelia aj riaditeľka nám nechávali voľnosť. A hodiny v škole sme si s nimi tiež dohadovali sami. Najlepšie na tom bolo, že sme neboli klasicky v triede ale vonku na dvore. Nesedeli sme v laviciach ale na zemi. Každý z nás mal tiež pripravenú prezentáciu o sebe aby nás hneď na začiatku hodiny spoznali. No a prezentáciu o našich krajinách sme mali pred celou školou na pódiu s mikrofónom v ruke. Celá táto skúsenosť bola pre mňa veľmi intenzívna. Tie deti boli strašne radi, že nás tam majú, že sa s nami môžu zahrať a porozprávať. No a odfotiť. V živote som sa nefotila toľko ako tam. Niektorí chceli dokonca naše podpisy haha. Po mene nás poznal každý človek zo školy, či už študent, učiteľ alebo pracovníci v jedálni. A všetci boli mega milí. Posledný deň v škole, keď sme sa lúčili som bola veľmi smutná. No a keď sme už sedeli v aute a dobehla za nami slečna z jedálne a dala nám všetkým plnú tašku ich domácich cukroviniek tak som sa neudržala a vyšla mi aj nejaká tá slzička.
No nepracovali sme len v škole. Tri soboty sme boli aj v centre pre mentálne postihnutých a strávili s nimi hodinu kreslením a skladaním papiera. Aj keď som sa najprv veľmi bála, som strašne rada za túto skúsenosť, vďaka ktorej som si uvedomila ako veľmi je dôležité nezištne pomáhať ľuďom. Okrem toho sme tiež pripravili dva workshopy pre deti z rodín utečencov, ktorí prišli do Malajzie kvôli vojne zo svojej krajiny. Tieto detičky boli veľmi chudobné a bez základných hygienických návykov, tak sme ich učili ako dôležité je každý deň sa sprchovať ale napríklad aj ako si správne umývať zuby.
Popri tom všetkom som stíhala aj cestovať. Keďže sme tam boli v období Čínskeho nového roka, zažili sme si aj týždňové prázdniny a oslavy nového roka. Ten trávia tak, že sa stretnú s rodinou a známymi a jedia spolu. Klasika, Ázijci jedia stále. S našim Silvestrom sa to podobá jedine v tom, že tiež majú ohňostroj. Ale ako som spomínala, projekt bol flexibilný a ak niekto u nás chcel deň alebo viac dní voľna kvôli cestovaniu tak ho dostal. Ja som stihla navštíviť indonézske Bali a trikrát som bola v Singapure keďže cesta aj s časom stráveným na colnici trvala dve hodiny. Popri tom som ešte cestovala po Malajzii. No a rozhodla som sa tiež ísť po skončení projektu na týždeň do Thajska. Z cestovania má tiež hrozne veľa super zážitkov, ktoré sú ale na samostatný blog.
Na záver len toľko, že som strašne rada, že som sa ocitla v Malajzii, mám odtiaľ len tie najlepšie spomienky, na ktoré nezabudnem do konca života. Veľmi veľa som sa naučila, spoznala som lepšie samu seba a stala som sa oveľa odvážnejšou ako v minulosti. Stretla som veľa výnimočných ľudí, počula množstvo zaujímavých životných príbehov a mám kamarátov z rôznych kútov sveta. Pochopila som, že nie nadarmo sa vraví, že cestovanie robí ľudí bohatších. Rozhodla som sa, že toto bol len začiatok mojej cesty za bohatstvom.
Autor: Diana, AIESEC
