Suchý a pustý Kaokoland, ležiaci na severozápade krajiny, patrí k najneporušenejším oblastiam Namíbie. Jeho neprístupné územie, rozkladajúce sa južne od pohraničnej rieky Kunene, je domovinou kočovného kmeňa Himba.
Do oblasti Kaokolandu sa dá cestovať len terénnymi autami, v rámci špeciálnych expedícií, so skúsenými sprievodcami. Takmer nezjazdné cesty nie sú označené dopravnými značkami. Často sú extrémne kamenisté, poprípade vedú hlbokým pieskom. Okrem pár kempingov nie sú v Kaokolande takmer žiadne možnosti ubytovania. Väčšinou sa nocuje priamo v divočine.
V oblasti Kaokoland žije asi 6 000 príslušníkov kmeňa Himba. Himbovia patria do etnickej skupiny Hererov, dorozumievajú sa spoločným jazykom a poniektorí sú i vo vzájomnom príbuzenskom vzťahu. I napriek tomu vládnu medzi nimi značné rozdiely. Hererovia boli v rokoch 1904 až 1907 účastní, a napokon i porazení, v krvavom povstaní proti nemeckým kolonizátorom. Svoj život prispôsobili západoeurópskym predstavám a z mnohých sa stali kresťania. Pôvodné oblečenie zamenili za typické pestrofarebné viktoriánske kroje. Naopak, životným priestorom Himbov je Kaokoland. Tento pôvodný pastiersky národ si vďaka odlúčenosti a uzavretosti svojho životného prostredia zachoval etnickú osobitosť a kultúru dodnes.
Ešte nikomu sa nepodarilo presvedčiť ženy z kmeňa Himba, aby upustili od „nemorálneho“ oblečenia typu „hore bez“. Proti spaľujúcim účinkom slnka si Himbovia chránia pokožku balzamom, ktorý je zmesou tuku, rozdrvených železitých skál a rôznych aromatických bylín. Ženy sa natierajú červenou zmesou a muži čiernou. Okrem toho, že ich tento balzam chráni pred potením a stratou telesných tekutín, aj príjemne vonia. Neodporúča sa približovať sa k červeným slečnám, či sa ich dokonca dotýkať. Tá červená farba vie byť čertovsky priľnavá a dokáže človeka poriadne umazať. Záletníci tak v osade nič neutaja. Červená farba totiž zanecháva jednoznačné stopy!
Ako všetky černošky, tak aj ženy kmeňa Himba majú od prírody krátke, brčkavé vlasy. Na vylepšenie svojho vzhľadu si zapletajú vrkoče z kozej srsti a vlasov ich dohola ostrihaných mladších súrodencov. Na prvý pohľad je jasné, že si ich neumývajú a ani nečešú. Vrkoče sú totiž obalené rovnakou červenou hmotou, akou si natierajú telá. Takéto účesy sú síce pomerne trvácne, ale ak sa predsa len rozpadnú, sú na ich obnovu potrebné mnohé hodiny mravenčej práce.
Tak ako všade vo svete, i tu sa pomaly upúšťa od starých zvyklostí. Farbenie pokožky je samozrejmosťou už len v odľahlejších oblastiach Kaokolandu. V blízkosti ciest, hlavne pri vodopádoch Epupa a tam kde sa pohybujú turisti, si Himbovia zachovávajú svoje zvyklosti len vďaka všemocnej moci peňazí. Bez mihnutia oka si za jedinú fotografiu zapýtajú až 100 namíbijských dolárov, inak spoluprácu odmietnu. Väčšina turistov im požadovanú čiastku zaplatí a poniektorí aj blahosklonne pridajú.
Po Kaokolande sú roztrúsené kopulovité hlinené chatrče. Konštrukcia týchto obydlí pozostáva z konárov, ktoré sú pozliepané zmesou z bahna a hnoja, tvrdou ako betón. Vo vnútri je príjemne chladno. Himbovia ich obývajú len dotiaľ, kým ich dobytok nespasie okolité pastviny a potom sa presúvajú ďalej. Na pôvodné miesta sa vracajú až vtedy, keď sa tam príroda zregeneruje.
Mimoriadne zaujímavé sú ich zvyky, obzvlášť vzťah Himbov k svojim mŕtvym. Pripisujú im dôležitú úlohu vo vzťahu k životu a blahu. Na vytvorenie akéhosi mostu medzi živými a mŕtvymi im slúži svätý oheň, plameň ktorý strážia, aby nikdy nevyhasol. Donedávna neporušený svet Himbov sa však pomaly, ale isto rozpadá. Príslušníci tohto národa stále častejšie prichádzajú do miest a nechávajú sa turistami za prepitné fotografovať, prípadne chodia po žobraní.
Autor textu: Jaroslav Ferianc (offroadtours.sk)
Autor fotografií: Julo Nagy
