Drsný a neprístupný Damaraland sa rozprestiera na severozápade Namíbie, južne od Kaokolandu a severne od hlavnej cesty z Windhoeku do Swakopmundu. Zasahuje asi 200 km do vnútrozemia od pustého pobrežia zvaného Skeleton Coast a 600 km južne od Kaokolandu. Názov Damaraland sa bežne používa v turistických sprievodcoch, aj keď celý región je teraz premenovaný. Sever je súčasťou regiónu Kunene, zatiaľ čo jeho južná časť leží v oblasti Erongo.
Oblasti Erongo dominuje hora Spitzkoppe, nazývaná aj „Matterhorn Namíbie“. S výškou 1 728 m ani z ďaleka nepatrí k najvyšším vrchom Namíbie. Vďaka svojim výrazným kontúram je však najznámejším kopcom v krajine. Členité pohorie sa vypína v strede nekonečnej planiny a je pozorovateľné už z veľkej diaľky. Výškový rozdiel medzi vrcholom a okolím predstavuje 700 metrov.
Žulový skalnatý masív vznikol vulkanickou a erozívnou činnosťou pred viac, ako 100 miliónmi rokov. Magma sa vtedy tlačila z útrob Zeme nahor, ale nevyšla až na jej povrch. Milióny rokov pôsobiaca veterná erózia postupne odstraňovala povrchové vrstvy, až kým sa neobjavili dnešné bizarné útvary.
Územie Damaralandu je obývané hlavne príslušníkmi národnostnej skupiny Damara. Damarovia sú spolu s Krovákmi (Khoi-San) považovaní za najstarších obyvateľov Namíbie. Ich jazyk je príbuzný dialektom Khoi-San a Nama. Damarovia sami seba označujú ako Nukhoek, čo v ich jazyku znamená „čierni ľudia“.
Zaujímavosťou je, že v jazyku Damarov sa podobne ako v Slovenčine striktne rozlišuje podoba priezviska pre obe pohlavia. Mužské priezviská sa vždy končia na písmeno „b“ a ženské na „s“. Tak napríklad manželka muža s priezviskom Geingob má priezvisko Geingos.
Damaraland je jednou z posledných neoficiálnych divokých oblastí Afriky, kde ešte voľne žijú slony, žirafy a levy. Toto rozsiahle a opustené územie je posledným útočiskom pre voľne žijúce vzácne nosorožce dvojrohé, označované aj ako čierne.
Hranicu medzi Damaralandom a Kaokolandom tvorí rieka Hoanib. Jej tichý prúd je skrytý pod spaľujúcim pieskom a jeho cestu je možné vystopovať len vďaka dlhej zelenej oáze. Táto neobyčajná rieka tečie korytom len niekoľko dní v roku, inak sa skrýva pod zemou a na povrchu sa jej vody objavujú len kde tu. Aj napriek tomu je na nej závislý celý tunajší život. Vyschnuté koryto rieky Hoanib je domovom unikátnych púštnych slonov a mnohých iných druhov, ktoré sa prispôsobili neľútostným púštnym podmienkam.
V Afrike žijú už len dve populácie púštnych slonov – jedna je v Mali a tá druhá v Namíbii. Púštne slony nie sú považované za samostatný druh. Od svojich afrických kolegov, žijúcich v oblastiach bohatších na vodu, sa odlišujú dlhšími nohami, väčšou plochou chodidiel a nižšou telesnou hmotnosťou. Počet púštnych slonov v Damaralande sa odhaduje na 600 kusov.
Detské leporelá zobrazujú slony ako milé a priateľské zvieratká. Cestovatelia tvrdia, že opak je pravda. Vraj ak vidíte slona v divočine, utekajte či rovno dupnite na plyn. Pred slonmi mal rešpekt aj náš sprievodca. Každé pozorovanie slonov z úctivej vzdialenosti sa skončilo tým, že jeden z nich stratil trpezlivosť – trúbiac a prudko mávajúc ušami nás vyháňal zo svojho teritória.
Autor textu: Jaroslav Ferianc
Autor fotografií: Julo Nagy
