Spočiatku to bol nevinný plán navštíviť pani Moskvu a vysnívaný Petrohrad. Samozrejme na vlastnú päsť. No ako áno, ako nie, raz sa mi pri intenzívnom gúglovaní otvorila stránka na českú cestovku, ktorá ponúkala Bielorusko a Rusko v balíku. 16 dní. Autobusom. Nocovanie v hosteloch. Rozsvietili sa mi všetky kontrolky, veď som si prešla španielske Camino aj s jeho hostelmi a ubytovňami a spomienky mám dodnes… ehm… minimálne zmiešané. Pomyslenie na ruské a bieloruské hostely mi v momente privodilo husiu kožu, na čele sa mi vyhodila vyrážka, žalúdok spravil kotrmelec, tak som stránku rýchlo zatvorila. Bŕŕŕ. To by som musela byť šialená: nechať sa zatvoriť do jedného priestoru na 16 dní a s rovnakými zúfalcami, zdielať izby, deliť sa o sprchy, vecká, pachy, jedálne, reštaurácie, (možno aj o jedlo!), vidieť nočné negližé, absolvovať fakultatívky, prehliadky, priateliť sa, komunikovať, čakať na večných oneskorencov, alebo čo je horšie: nechať čakať na seba, to všetko celých 16 dní… no čo vám budem hovoriť… ZA-VRH-NU-TÉ!
Pripisujem to nejakej chvíľkovej nevoľnosti alebo čomusi podobnému, no po niekoľkotýždňových rozhovoroch doma, som sa dobrovoľne ocitla v autobuse zatvorená do jedného priestoru s rovnakými zúfalcami, tlačím sa s nimi v hosteloch, delím sa o sprchy, vecká, pachy, absolvujeme fakultatívky a prehliadky, trochu sa priatelím, občas vtipne komunikujem, čakám na oneskorencov a oni čakajú na mňa. O jedlo sa zatiaľ deliť nemusím, no viem, že nie je všetkým dňom koniec… 🙂
Bielovežský prales
Po utrmácanej noci v autobuse, (nespala som ani minútu), sme konečne dorazili na prvú, veľmi očakávanú zastávku. Na hraniciach s Poľskom sa rozprestiera najstarší prales v Európe, často sa mu dáva prívlastok posledná nedotknutá piaď divočiny v okolí. Napriek plieneniu, ktorým si tento zelený poklad za existenciu “civilizovaných” ľudí prešiel (počas 1. sv. vojny napr. vyrúbali 350 tis. stromov za pol roka), je unikátny svojím rozsahom skoro 160 tis. m2. Zároveň je najstarším lesom v Európe. Počas storočí ho plienili Švédi, Poliaci, Rusi a samozrejme Nemci. Zmienky o pralese siahajú do 10. stor., hlavne v súvislosti s lovom zveri, neskôr s jeho ochranou. Spomína sa vyhubenie pôvodného zubra, jeho znovurozšírenie, ochrana ďalších desiatok druhov živočíchov a samozrejme prebohatá flóra.
V prebádaných oblastiach sa nájdu stromy, ktoré majú 600 rokov a veľkosť, že z nich postavíte kompletný dom. Prales je štátnou hranicou rozdelený na poľskú a bieloruskú časť. Dnes sú obe časti našťastie zapísané do UNESCO. V okrajových zónach sa les čistí, odstraňujú sa napadnuté stromy a pozornosť je venovaná aj starostlivosti o zvieratá. Do zón s najvyšším stupňom ochrany je vstup celkom zakázaný. Hovorí sa, že sú miesta, kam ešte ľudská noha nikdy nevkročila. Preto ten názov v ruštine: pušča = nepreniknuteľná húština.
Vstupné 3,5 BYR. So sprievodcom a vlastným autobusom 10 BYR, k dispozícii je vláčik, požičovňa bicyklov a samozrejme vlastné nohy. Na chvíľu sme zaváhali, ktorou alternatívou sa pustiť a tak sme sa ocitli na prehliadke pralesa na “japonca”. Pozerali sme si ho z okien autobusu, s jednou zastávkou pri 600 ročnom dube a druhou v skanzene s ochutnávkou domácej slaniny a “luxusnej” samohonky – doma pálenej vodky. Nielen autobusová prehliadka ale aj samohonka bola strašná. Bola nedávno stočená, surová a chutila po slanine. Čudné. Moja ruština evidentne potrebovala intenzívne oprašovať ešte niekoľko dní, preto mi výklad trochu ušiel. Ale pani bola milá, interiéry skanzenu pekne zrekonštruované. Samotný prales je aj v tých okrajových zónach (kam púšťajú aj autobusy) nádherne zelený, tučný a už pár metrov od cesty sa zdal byť nepreniknuteľný. Z takejto krátkej návštevy tohto skvostu, navyše z okien autobusu, mi bolo trocha smutno. Vtedy som ešte netušila, že toto bude niečo, na čo si budem musieť veľmi rýchlo zvyknúť… Ale nevadí, budem sa sem musieť teda vrátiť. 🙂
Brest
V Breste som sa tešila hlavne na spánok vo vodorovnej polohe, teplú sprchu a nechrápajúcich spolubývajúcich. Potešil však v mnohých iných aspektoch: potešil dušu, oči a bruško. 🙂
Brest je pre nás známy hlavne pojmami z novodobej histórie: Brest-litovský mier, Operácia barbadossa alebo Mesto – hrdina. Vykopávky však dokazujú, že Brest (Berestejskaja) existoval už v 11. stor. Pevnosť Berestie bola dôležitým obchodným centrom medzi poľskými a litovskými oblasťami. Mesto bolo založené Slovanmi. Vzhľadom na svoju strategickú polohu však putovalo z rúčky do rúčky. Každý chcel uchmatnúť výhody sútoku dvoch riek a fungujúcu pevnosť. Pevnosť je najnavštevovanejšou atrakciou mesta. Obzrieť si môžete skutočne monumentálny pamätník postavený na pamiatku obrancov pevnosti počas 2. sv. vojny, večné ohne pre Hrdinské mestá a nekonečný zoznam padlých vojakov. Smutné, ale dôstojné pietne miesto. V areáli je nedávno zrekonštruovaný pravoslávny Nikolajevský kostol a archeologické múzeum. Nikolajevský kostol má zvláštnu, neopísateľnú atmosféru. Počas vojny bol značne poškodený, v 90. rokoch čiastočne zrekonštruovaný. Vo vnútri sa výnimočne snúbi surová ošarpanosť stien s ligotavým, zlatom obťažkaným lustrom, ťažkým oltárom a úhľadnými ikonami na stenách.
Mimo slávnej pevnosti sa oplatí navštíviť open air múzeum železnice, útulnú pešiu zónu so skvelým pivom a vynikajúcim jedlom. Jedlo je vďaka kríze ruského rubľa (lebo ten bieloruský je na neho organicky naviazaný) nielen v prijateľnej cene ale hlavne vo výbornej kvalite. Mimo pevnosti sa sú ďalšie dva nádherné pravoslávne kostoly, sv. Nikolaja a sv. Christofera.
Dievčatá, pripravte si šatky, najlepšie z domácich zdrojov, lebo bez nich vás do pravoslávnych kostolov v 99% prípadov nepustia. Na niektorých miestach sú k dispozícii aj erárne, ktoré sa dajú požičať pri vchode, ale tie … no škoda reči. Neocenili by ste ani farby, ani kvalitu materiálu a celkovú čistotu už vôbec nie. 🙂 Ale teraz vážne: ženy chodia do kostola výlučne v sukni, so zahalenými ramenami a šatkou na hlave. V každom kostole vaše ustrojenie prísne kontrolujú. Nohavice ženám niekedy odpustia, niekde nie a potom si musíte pri vchode navliecť erárne sukne. V žiadnom prípade neodpustia kraťasy (ani jednému pohlaviu), minisukne a tričká na ramienka. Na druhej strane, kvôli pár handrám navyše by ste si istotne nemali nechať ujsť ani jeden z pravoslávnych skvostov, ktoré vás v Bielorusku stretnú. Sú absolútne dych vyrážajúce, rozprávkové, prevoňané voskom a horiacimi sviečkami, prezdobené, obťažkané zlatom a drahými kameňmi, ikonami nesmiernej hodnoty a udivujúceho veku, postavené majstrovstvom východných umelcov, presýtené modlitbami, slzami, prosbami, nárekmi, vďakou, pietou, úctou, pokorou a človečinou. Mnohé vojnami a komunistickou ideológiou zrazené na zem, potom znovu postavené z ruín viery, ktorú majú pravoslávni zakorenenú ako nikto.
Hradný komplex Mir
Mir vám nádherne padne do oka hneď ako vystúpite z autobusu. Nachádza sa popri ceste z Brestu do hlavného mesta. Okamžite po pristátí vás prekvapí malebný odraz zámku v priľahlom rybníku a rozľahlý anglický park. Na vodnej hladine sa zrkadlí skutočne zaujímavé zátišie červených tehlových hradieb a mohutných strážnych veží. Zo strany od hlavnej brány zas prekvapí najväčšia z obranných veží, ktorá zároveň slúži ako hlavný vstup. Ďalšie štyri sú umiestnené na rohoch štvorcovej hradby. Pôvodne neskorogotický hrad zažil svoje víťazstvá, slávu i pády. Mnohokrát bol poškodený, opustený, potom zase obývaný, rekonštruovaný a prestavovaný do dnešnej barokovej podoby. V niektorých častiach sú zachované zemné valy a bastióny, inde vidno zvyšky vodnej priekopy. Vnútorné vybavenie sa pre rozsiahle poškodenia nezachovalo. V priestoroch je však zriadené archeologické múzeum, v ktorom vás prevedú podrobnou históriou stavby a udalosťami danej oblasti. Počas okupácie tu bol zriadený zberný tábor pre bieloruských židov.
Dnes je zapísaný v zozname Unesco. Vstupné 10 BYR. Za nejaké 2 – 2,5 hodinky ho máte prelozený skrz naskrz. No ak sa chcete potúlať po kľukatých chodníčkoch priľahlého parku, nedajbože oddýchnuť si na lavičkách pri vode, vyčleňte si podstatne viac času. V priľahlých stánkoch stíhate v lepšom prípade aj pivo, v tom našom sme nestíhali ani to, nieto prehliadku širšieho okolia. Čas a neúprosný program spoločného autobusu zase raz nepustil.
Zámok Nesviž
Ten je ale nádherný! Na rozdiel od Miru očarí aj na druhý pohľad – hneď ako sa pred vami otvorí vnútorné nádvorie paláca. Nesviž je známy hlavne vďaka vplyvným a bohatým vlastníkom a to rodine Radziwill, ktorá zámok vlastnila už od 16. storočia. Vlastníctvo pretrvalo až do roku 1939, keď bola rodina vytlačená Červenou armádou. Zámok právom nesie titul najnádhernejšieho zámku v Bielorusku. Je obklopený žiarivou vodnou hladinou a rozľahlou, starostlivo upravenou záhradou.
Nádvorie objíma komplex niekoľkých prepojených budov, v ktorých je umiestnená stála expozícia zámku – nábytok, obrazy, tapisérie, riady, ďalej hotel a reštaurácia. V priestoroch zámku sa konajú dočasné výstavy, koncerty, festivaly, môžete sa tu sobášiť (rozvádzať tuším nie), prezrieť animovanú prechádzku časopriestorom Nesvižu a rodiny Radziwillov, alebo jednoducho poleňošiť na nádvorí a nasať perfektnú atmošku vkusne uložených mačacích hláv. Vstupné 13 BYR.
Dudutki
Také ozajstné múzeum bieloruskej dediny. Každý domček je živou súčasťou jedného čulého organizmu: tu sa pečie chlieb, ktorým vás privítajú, tam sa varí samohonka, ktorú vám dajú ochutnať a hádať z čoho je uvarená. Inde sa rovno pred vami rodí nádherná keramika a tú si priamo v dielni môžete zakúpiť. Ďalej sa stáča med z vlastných včelstiev, v kováčskej dielni vám aj s vašou aktívnou pomocou vyrobia podkovičku, alebo si vyberiete nejaký iný kus z podkladov, ktoré vyhňa ponúka. Páčila sa mi dielňa na výrobu sviečok, aj gazdovský dvor, ale najlepší bol mlyn. Ten sme si preliezli od prízemia po povalu. Dali nám tu najesť skvelého chlebíka s v celosti nakladanou kapustou. Výborné to bolo. Celé hlavy kapusty naložia do suda, zalejú osolenou vodou, zaťažia kameňom, nechajú skysnúť a pochúťka na dlhé zimné večery je hotová. Vynikajúco chutí s domácim syrom a cibuľkou. Isteže, bez ochutnávky páleného by sa návšteva nikomu nerátala.
Úplne najsamlepšia bola sprievodkyňa. Taká ozajstná bieloruská baba. Krv a mlieko. Komandovala nás ako generál, no v živote som nezažila nikoho, kto by rozprával o svojej práci s takým oduševnením, láskou, úctou a vtipom. Bola plná encyklopedickej a životnej múdrosti starých Bielorusov. Jej výklad bol vyčerpávajúci, zábavný, plný povier, múdrostí, tradícií, hádaniek a hier. Veľa sme sa nasmiali, poochutnávali, mnoho tradičných nástrojov sme si sami vyskúšali a nakúpili krásne, zmysluplné veci. Skvelá, skvelá zastávka.
Minsk
S alkoholom je to tu čudné. Bielorusi pijú ako dúhy, všade a stále a kupujú si ho na gramy. Je bežné, že postávajúc pred potravinami, sa vám môže kedykoľvek pritrafiť ponuka kúpy fľaše vodky pol na pol. Na verejnosti sa však alkohol piť nesmie a nedostanete ho kúpiť po 22. hodine. Je pomerne drahý, platí totiž prísne stanovená minimálna cena. A keďže je Bielorusko policajný štát (počet policajtov sa rovná počtu policajtov v Nemecku), o porušenie horeuvedených bodov sa nikto nepokúša. Ani my sme sa nepokúsili.
Mesto bolo založené v 9. stor. staroslovanskými kmeňmi. Je teda jedným z najstarších miest Európy. Bolo súčasťou Litovského kniežatstva, Poľsko-litovskej únie, Ruského impéria, Sovietskeho zväzu. Od roku 1991 je hlavným mestom nezávislého Bieloruska. Mesto a obyvatelia zažili množstvo vojen, katolizáciu, pravoslavizáciu, nemecký nacionalizmus, nacizmus, vyhladenie židovského obyvateľstva, totálnu deštrukciu počas oslobodzovacích bojov počas 2. sv. vojny, znovupostavenie a reindustrializáciu. Mesto má vďaka tomu veľmi nízku nezamestnanosť, je hospodárskym, politickým, vzdelanostným (12 univerzít) a kultúrnym centrom (11 divadiel) Bieloruska. Má letisko, skvelú železničnú a mestskú dopravu. Dá sa tu výborne presúvať metrom, keď ste však ubytovaní v okolí Ostrova sĺz, najzaujímavejšie miesta si pokojne prejdete aj pešo. Výstavba po druhej sv. vojne spravila z mesta moderné, vzdušné a príťažlivé miesto na život.
Keď mám vybrať highlighty mesta Minsk, určite sú to široké, veľkorysé, v noci krásne vysvietené bulváre. Centrálny zábavno – oddychový Gorkého park, majestátna budova Štátneho cirkusu, Veľkej opery, maličká radnica, pamätník padlých hrdinov na prosptekte Nezaležnaznasci, Palác republiky, Palác nezávislosti i kľukatá rieka Svislach s Ostrovom sĺz v srdci mesta. Vodku, skvelé jedlo, čistučké ulice, “grafity free” verejné plochy, upravené ženy a nulový počet obéznych ľudí.
Určite treba navštíviť ortodoxnú katedrálu Svätého ducha. Ak si chcete trochu oddýchnuť od pravoslávnej ťažkej ikonografie, potom osvieži katolícky chrám Svätej panny Márie. V Gorkého parku sa oplatí vysadnúť na ruské kolo a pozrieť si zhora celú panorámu mesta.
Na ruský balet by som moju polovičku istotne nenahovorila, tak som si nechcela nechať ujsť aspoň pravé cirkusové predstavenie. Cirkus bol však zatvorený, bol mimo sezóny, na akékoľvek predstavenie som sa teda tešila zbytočne. Okrem cirkusových predstavení hostí zvučné mená svetového showbizu, divadelné súbory a všakovaké iné eventy. Takže ak pôjdete okolo, s určitosťou ho omrknite.
Palác republiky je výkladnou skriňou socialistickej megalomanskej architektúry. Staval sa od r. 1985 do 2001. Oprávnene. Rozlohou 13 ha, kapacitou pre 3500 návštevníkov, stropmi vysokými 10 poschodí, celkovým technickým vybavením je skvostom metropoly a krajiny.
Víza a hranice v Bielorusku
Som z generácie, keď na hraniciach s Maďarskou ľudovou republikou, na prekročenie ktorých ste mali nárok 2x ročne, colníci vyzliekali ľudí zo šiat a autá z poťahov. Preto mi srdce plesá dvojnásobne, že nám už nikto nevytláča z tuby zubnú pastu v úsilí “niečo” nájsť, alebo cestou späť potupne neskúma váš sveter, či nie je príliš nový a moderný a nedovážate si ho ilegálne z MĽR. Toto všetko sa vám však na bieloruských hraniciach stať môže, ak sa práve colníkom chce pracovať. Našim sa chcelo, takže vybaliť autobus, kufre, prekutrať osobné veci a šikanovať nás trvalo 3,5 hodiny. Pripravte sa na vypisovanie najcennejšieho dokladu, Migračnej karty, ktorú si budete musieť strážiť po celý čas pobytu. Tento zdrap opečiatkovaného (u niektorých účastníkov zájazdu na štvrtý krát vyplneného) toaletného papiera je dôležitejší ako cestovný pas. Týmto kvázi dokladom sa legitimujete, ubytujete a s ním a iba s ním sa dostanete domov. Nestratiť!
Návod ako si vybavíte víza do Bieloruska. O naše sa postarala cestovka, spolu s ruskými stáli 90 eur.
Bieloruská mena a menová reforma
Po potupnej, v poradí už druhej, denominácii v roku 2000, Lukašenko sľúbil bieloruskému ľudu, že odteraz bude viesť zodpovednejšiu a lepšiu menovú politiku. Rovnako sľúbil, že nič podobné sa viac opakovať nebude. Vtedy, v roku 2000, škrtol z bankovky 3 nuly. Výsledok jeho zodpovednej menovej politiky bol, že v roku 2016 škrtol rovno nuly štyri. Pre istotu. 🙂
Táto zmena nás zastihla nepripravených tesne pred odchodom, no nebol to veľký problém, pretože add 1: slovenské banky nemajú bieloruské ruble (iba na objednávku!), add 2: ešte chvíľu sú v obehu oba typy bankoviek, takže si poradíte, čokoľvek vám v zmenárni vydajú.
Vydať nám však vydali tie nové. Škoda. A ja som sa tak tešila, že raz v živote budem milionárka… Miesto toho sme dostali pár papierikov v kurze cca 2,1 BYR za 1 euro.
