Moja polovička má skvelú a prepytujem závideniahodnú vlastnosť: zaspí kedykoľvek a v akejkoľvek polohe, kdekoľvek sa podarí. Takže aj v tomto prípade, v lietadle, úspešne prespal rozšafné kopance do našich chrbtov, ktorými nás častovali naše spoluletiace. Našťastie sa dievčatá po polhodinke zdarne uložili a zaspali nepokojným spánkom. Škoda, že práve začali roznášať občerstvenie… 🙂
Ale po poriadku. Hotelový trasfer na letisko bol bezchybný, za pár minút sme boli na mieste, načekovali sme sa veľmi pohodlne. Leteli sme airberlinom – fungujú už v 21. storočí: do mailu nám s letenkou poslali QR kód, ten sme si jedným kliknutím stiahli do iPhonov (appka Passbook je v telefóne už pri kúpe) a cez všetky kontroly, gejty, vstupy, sme sa dostali ľahko a rýchlo len priložením mobilu na scanner. Príjemné. Musím povedať, že tieto výdobytky techniky napriek tomu, že som predstaviteľkou ženskej časti populácie, milujem. 🙂
Dve hoďky aj niečo z Viedne do Malagy ubehli ako voda, pohľad na Sierru Nevadu bol úžasný. Hneď, ako sme sa ovešali batožinou a pohli k východu hľadajúc “našu” požičovňu áut, bolo jasné, že sme pristáli na letisku plne adaptovanom na turistov. Označenia čohokoľvek sú všade. Takto blbovzdorne bola označená aj naša požičovňa. Hoci ich bolo na tomto letisku nespočetné množstvo, spolu s nami si ju v ten deň vybralo ďalších 1500 ľudí, ktorí nás už čakali v nekonečnom rade. Zaradili sme sa teda do poloorganizovaného stáda a čakali.
Mám veľa nedostatkov, no medzi moje najneobľúbenejšiu patrí moja netrpezlivosť, večný nepokoj urobiť niečo inak, lepšie, rýchlejšie, efektívnejšie. Verte mi, sama si leziem na nervy… Takže státie v trojhodinových radoch nie je moja najsilnejšia stránka. Preto som sa zanechajúc kufre a drahú polovičku, inak veľmi tolerantnú a trpezlivú, vybrala na prieskumy. Všetky ostatné požičovne mali po 0 až 1 klientovi. V tej našej: rad až k východu. Nebudem to nijak zvlášť naťahovať: na potulkách som objavila ďalšie pracovisko našej požičovne, na druhom konci haly. Potešenie bolo nesmierne, vystáli sme si rad s 3 ľuďmi a vybrali autíčko. Nájsť auto v spleti x požičovní a stoviek áut bolo kupodivu tiež jednoduché a rýchle. Všetko prehľadne a jasne označené. Spomínam to preto, aby ste sa nebáli takúto možnosť vyskúšať! V snahe ušetriť pár eur a nervov z neznámych technologických zázrakov, sme si priniesli vlastnú navigáciu (v požičovni za celkom mastný poplatok). Hneď bolo po nálade, keď sme zistili, že v našej ultramodernej, spoľahlivej, blbovzdornej navigácii nie je mapa Španielska… Aleže ani kúsok. Samozrejme sme na to prišli až potom, čo sme veselo sadli do auta a vyviezli sa z labyrintu garáží na svetlo Božie. Takže späť sme ísť nemohli, rad áut nás tlačil k východu na diaľnicu a keďže sme nemali ani kúska mapy, boli sme úplne stratení.
Samozrejme to nebolo natoľko dramatické. Smartfóny to vyriešili, aj keď som sa mesiac triasla, aký príde účet za dátové služby v roamingu. Vážení, ak si chcete zobrať na cesty vlastnú navigáciu, skontrolujte jej obsah ešte pred odchodom. 🙂 Podľa niektorých výrobcov navigácie to vyzerá tak, že so Španielskom v Európe akosi nepočítajú. Asi vedia niečo, čo my nie. 🙂
Cesta do Rondy z Malagy je dlhá 102 km a trvá hodinu a pol. Komunikácie sú v Španielsku prvotriedne, aspoň čo sa týka hlavných ťahov. Míňali sme stovky kilometrov štvorcových olivových hájov a ešte olivových hájov a olivových hájov. Andalúzia je najväčším výrobcom olivového oleja na svete. Asi preto. Cesta A357, 367, 428 nás s istotou doviedla do Rondy. Táto trasa je bezplatná, s peknými výhľadmi, veternými mlynmi, míňali sme tuším aj golfový raj a hlavne nás čas od času milo strašili čierne siluety býka. Kedysi reklama, dnes symbol Andalúzie.
Môžte si vybrať aj spoplatnenú cestu A-7 na Behanavis, a potom sa pustiť hore vraj nesmierne malebnou, kľukatou, nádhernou a náročnou cestou cez národný park Sierra de las Nieves na Rondu.
Ubytovanie na 2 noci v centre centra sme si našli večer pred. Stránka booking.com bola počas týchto 10 dní naším najlepším kamarátom hneď po našich smartfónoch, kreditkách a “Trip plánu”, ktorý sme si pred odchodom zostavili. Našli sme si chutné ubytko v dosahu asi 15 minút k čomukoľvek, čo je v starom centre zaujímavé. Za skvelých 79 EUR na dve noci. OK, bol to iba dvojhviezdičkový hotel, ale za tú cenu bol viac ako dobrý. V Ronde je parkovanie na kraji cesty zdarma, autíčko sme si po menších peripetiách zaparkovali vo vedľajšej uličke. Lebo ako sme zistili asi po hodine krúženia okolo vytýčeného cieľa, hotel bol v pešej zóne (ako inak) a čo bolo neslýchané, ale v týchto končinách úplne normálne, bez parkoviska.
Nepodarilo sa nám za 10 dní stretnúť 2 ľudí, čo rozprávali po anglicky (ani hotel, ani reštaurácia, ani obchod, ani…). Takže prišla chvíľa, keď som si musela vykasať gate a pozbierať svoje chabé znalosti z tohto temperamentného ale mimoriadne krásneho jazyka hneď pri objednávaní obeda. Zložili sme si veci, zmyli prach ciest a vybehli do ulíc. Ehm, teda nejak zvlášť ďaleko nie, lebo sme boli príšerne hladní a prvá sympatická teraska, o ktorú sme sa potkli, bola práve tá naša, hotelová.
Vážení. Ak chcete najlepšie gazpacho (studená zeleninová polievka) na svete, tak v Ronde. To som si istá. Líši sa od domu k domu, všade je iné, ale jedno je isté: paradajky, uhorka, cesnak, cibuľka, koreniny všetko zmixované na hladkú kašu je tým najlepším osviežením, ktoré si môžte v horúcich letných dňoch dopriať. Gazpacho sme potom jedli stále a všade, ale to z Rondy nemalo konkurenciu. Čo sme si zvlášť užívali pri každom stolovaní, boli božské olivy naložené v oleji, s cenakom, bylinkami, ktorými nás zakaždým časník potešil, aby sme si skrátili chvíle čakania na jedlo. Tento ich milý zlozvyk bol jedným z našich obľúbených. Zlé jazyky tvrdia, že sa tento zvyk vytráca, potvrdiť to však nemôžem, lebo sme sa s ničím takým nestretli. 🙂
Jediné, čo olivové háje sem tam prerušujú, sú upravené vinohrady. Víno v Andalúzii je nádherné, ľahké, príjemné, hlavne keď stavíte na vino blanco (biele) y joven (mladé). Je to to najlepšie, čo si k delikátnym olivám môžte dať, s pečivkom s olivovým olejom a soľou.
V andalúzskej reštaurácii je popri výbornom gazpache isté už len jedno: z vašej objednávky sa vždy, ale úplne vždy niečo zabudne dostať na stôl. Nelámte si nad tým hlavu, to nie sú veci, ktoré budete chcieť pri dobrom jedle riešiť. Treba si o to povedať znova a je to. Milý a usmievaný personál vám to skôr či neskôr donesie. Alebo aj nie. 🙂
V Ronde sa naobedujete za prijateľné ceny. My sme za 2 polievky, vínko, niekoľko tapas zaplatili 16 EUR, čo je za oboch viac ako fajn.
Tapas. Toto slovo mám slovníku niekoľko rokov. Do tohto výnimočného typu jedla som sa zaľúbila pri svojich nespočetných služobných cestách na sever krajiny. Sú to chuťovky, väčšie ako jednohubky, nie sú však plnohodnotnou porciou jedla. Studené tapas sú v baroch často vystavené, teplé sa propagujú na tabuliach a v menučku. Výber nemá hraníc: olivy, syry klasické, syry nakladané v oleji, plody mora, chýrna šunka, grilovaná zelenina, ryby a rybičky, klobásky, studené šaláty. Jednotkou medzi tapas je však špeciálna omeleta s cibuľkou a zemiakmi. Túto dostanete úplne všade. A všade je iná a vynikajúca. Hovorí sa, že názov dostali zo slova pokrievka (po šp. tapa). Pod horúcim španielskym slnkom večne niečo lieta, nielen prach a piesok ale aj mušky a hmyz. Tie isté zlé jazyky tvrdia, že práve tieto menšie kúsky jedla (plátok šunky, trojuhoník omelety, …) položené na pohári mali chrániť ich božský obsah. Vraj pokrievka! Uznajte, istotne si vymýšľajú.
Na tretiu časť o Ronde, vaše pripomienky a ďalšie čítanie s vami sa teší Bero
