Andalúzia za 10 dní. Časť 3. – Ronda

Minulý príspevok sme tuším ukončili jedlom. Priatelia, ostaňme my pekne pri téme! Boli sme takí mlstní a nažhavení na fantastické pochúťky, že sme sa po prehliadke nádhernej, skvostnej býčej arény, perle mesta Ronda, pár krokov od cenrálneho námestíčka, museli opäť posilniť. Tie grilované papričky, v oleji nakladané polosladké pološtipľavé feferónky plnené kozím syrom, jednohubky typu pečivko + sušená v oleji nakladaná rybička + božský vyzretý syr, nemali obdobu. Osviežujúci pohár vína z Rioja lepšie ako dokonale dopĺňal nebeský zážitok.

Som architektofil. Ak máte podozrenie na podobnú diagnózu, spoznáte to dosť rýchlo a jednoducho. Pozrite si svoj posledný fotoalbum z výletu. Ak sú fotky starých, nových, pekných, škaredých budov v prevahe nad tými s vašimi ratolesťami v pomere tak 8:2, tak vedzte krutú pravdu: je to neliečiteľné. 🙂 Prečo to píšem. Prvé, čo ma v Ronde zaujalo, a isto nie som prvá, boli stavby. Na bielo natreté domky s typickými červenohnedými škridľami, kamenné mosty, hradby a cesty, ulice a uličky zdobené kvetináčmi s muškátmi (podotýkam, že sú v takej výške, že keďže som v celej Ronde nikoho s rebríkom nestretla, tak neviem ako ich zalievajú…), starostlivo zamrežované okná aj na poschodí, chodníky vykladané kamienkami do krásnych motívov. Všetko nádherne dozdobené palmami, figovníkmi, pomarančovníkmi obťažkanými ovocím s takou omamnou vôňou, že kým si jedno drzo neukradnete, nebudete mať pokoja. To je tak isté, akože vám teraz píšem tento blog.

Mesto si zamilujete na prvý pohľad. Leží na hrozitánskej skale, ktorej výšku resp. hĺbku si uvedomíte až stojac na “balkóne”, vysutej plošine neďaleko arény. Iba jednoduché železné zábradlie vás delí od 100 metrovej priepasti. Nevynechajte a nájdite ten balkón. Výhľad a pocit nekonečna zľava, zprava, zdola, zhora je strhujúci. Vedie k nemu krásny, kamienkami vykladaný chodník za arénou s podobizňami najväčších rondských torreadorov. Aj výhľad z Puente Nuevo stojí za to.

Potom máte druhú možnosť. Nájsť chodík, ktorý vedie popod hradby do kaňonu. Postupuje nižšie a nižšie až k nohám spomenutého najchýrnejšieho mosta (hlavne v radoch samovrahov) – Nového mosta (Puente Nuevo). Obujte sa lepšie, ako tých pár japonských turistov, ktorým sa nejakým zázrakom chodník podarilo nájsť a šľapky, žabky, sandále nechajte na hoteli. Chodník je úžasný nielen tým, že sú z neho od hora až po samý spodok megafotogenické obrázky do kaňonu a ohurujúci most. Ani tým, že ako postupujete nižšie a nižšie, cítite sa pri rozseknutej skale a sto metrov vysokom kamennom moste ako mravce. Ale hlavne tým, že chodníku sa z nejakého čudného dôvodu vyhýbajú húfy turistov.

Kým sa nad vašimi hlavami tlačia skupiny návštevníkov snažiacich sa prekuknúť cez zamrežované otvory mosta a odfotiť si aspoň kúsok z kaňonu, tu uvidíte tak 6 ľudí, z toho jeden je vaša polovička. Tento fakt je však zrejme zodpovedný za to, že nestretnete kúsok zábradlia dokonca ani v miestach, kde je priechod tak na pol chlapa a pod vami 50 metrová priepasť.

Chodník je samý prach a štrk, niektoré prechody z jednotlivých prevýšení sú vyriešené iba strminou, po ktorej sa môžte zošmyknúť akurát tak po zadku. Alebo budete dúfať, že sa v polceste zachytíte o strom a druhú polovicu absolvujete dostatočne pomaly, aby ste zo zotrvačnosti nezbehli až ku dnu priepasti. 🙂 Nedajte sa však odradiť, prišli by ste o to najkrajšie, čo v Ronde môžete vidieť. Budete sa kŕmiť božskými figami, zrelými a červenými ako krv, budete míňať prastarý aquadukt, ktorý privádzal do mesta vodu, zvyšky vonkajších hradieb, polorozpadnuté strážne stanovište, jašterice a jašteričky, ktoré sú mimochodom ďalším z častých umeleckých motívov v Andalúzii, kamenné ruiny stavby, popod ktorú preteká zdroj pitnej vody – s čudným otvorom podľa všetkého umožňujúcim kontrolovať kvalitu a stav vody.

Cestou nás ešte okrem horeuvedeného zamrazil pohľad na “náš” balkón. Predstavte si: zvyslá skala a na samom vrchu, niekde 100 – 150 metrov nad zemou betónová plošinka bez podpery, bez nejakých ďalších úchytov, “pazúch”, lán, hocičoho. Našťastie som to videla až “po”. 🙂 (Skúste ho nájsť na obrázku) Vo všeobecnosti. Tu si z nejakých bezpečnostných opatrení, spevnení, zábradlí, uzatvorení ťažkú hlavu nerobia. Tomuto chodníku dávam šancu iba kým sem nejaký euroúradník nezablúdi. 😀

Bez mučenia priznávam: nepatrím do fanklubu múzeí. Ak je to len trocha možné a neprší, moc ich nevyhľadávam. Ušetrený čas s veľkou obľubou míňam na zvuky, vône, chute, smrady, frekvencie, farby. Ľudí, budovy, stromy, cesty, slnko. Takže múzeum pri býčej aréne som navštívila s istým sebazaprením. Bola to však očarujúca prechádzka storočiami a históriou torreadorstva.
Ale aréna! Najstaršia fungujúca korida v krajine je práve táto.

To hrozivé ticho, atmosféra krvi a potu, smrti a veľkých triumfov, pokory a víťazstiev, sa nedá opísať. Zatvoríte oči a počujete šuchotanie hodvábneho plášťa, ktorý si matador vymení za ťažkú muletu, aby ňou dráždil býka do nepríčetnosti a zničil ho a unavil na pokraj smrti. Počujete kapelu, ako hrá na slávu víťazom a počesť porazeného. Počujete padať vejáre krásnych dám k nohám víťaza, počujete ako k nim prikladá pery a s úklonom ich hádže späť. Vo vzduchu lietajú klobúky, kvety a zamilované dopisy. Každý jeden si matador vloží do záhremia, vľavo, pod srdce. (Aby sme si to vyjasnili. Každý matador či pikador je torreador. Ale nie každý torreador je matador. 🙂 Ale o tom viac v časti Malaga.)

Možno sme mali šťastie, možno bola práve siesta, ale boli sme v aréne hodnú chvíľu sami. Alebo to aspoň tak vyzeralo. Aj keď je táto korida jedna, čo do rozmerov, z najmenších fungujúcich, pocit veľkosti a stratenosti architekt dosiahol kompletným prestrešením sedenia. Ostatné arény sú prekryté iba z časti. Naopak, vraj pojme najväčší počet divákov. Dvojposchodová kamenná pasáž s nepočetným množstvom oblúkov (68) a stĺpov (136), kamenné schody zdobené arabskými motívmi, dômyslený systém vchodov, chodieb, sektorov. Plaza de Toros de Ronda. To všetko za 8 EUR. Nevynechajte. Poseďte, popočúvajte. Ak máte málo času, vynechajte múzeum banditov, starobylé hradby, arabské kúpele, palác Mondragon. Ale toto nie.

Apropo. Arabské kúpele. Tie v Ronde sú vraj najzachovalejšie v krajine. Sú pekne zakonzervované a krátky film, ktorý premietajú dole, v bývalom priestore na relaxáciu, vám dá aký-taký pohľad, ako asi vyzerali v najväčšom rozkvete. V časoch, keď sme sa my, kresťania, topili v špine a smrade a kúpanie či celkovú očistu považovali za hriech a úkon hodný opakovať max 1x ročne, mali arabi rozvinutú, okrem astronómie, architektúry, matematiky, medicíny, obchodu, poézie, gastronómie, aj kultúru očisty. Tela aj duše. Silný arabský vplyv v čomkoľvek, na čo sa v Andalúzii pozriete alebo ochutnáte, pochádza samozrejme z čias arabskej nadvlády. 700 rokov je 700 rokov. Tí, čo sme ich považovali za barbarov, tu zanechali božské jedlá, čaje, rituály, mozaiky, stavby, reliéfy, kachličky, nenapodobiteľné vzory, motívy a …gény. 🙂

Kúpele v Ronde boli v čase stavby (okolo 12. až 13. stor.) mimo mesta, mimo hradieb. Pocestný, obchodník, pútnik, návštevník si odložil, pred vstupom do mesta (a mešity) sa vykúpal, osviežil. Išlo o to, že sa v špeciálnej miestnosti kúrilo pre ohriev vody. Horúca para sa tunelom privádzala do parnej miestnosti, ktorá bola tradičným miestom stretnutí pocestných i domácich obyvateľov. V komplexe boli miestnosti pre odloženie vecí, bazény, odpočiváreň. Voda sa privádzala z neďalekej rieky pomocou obrovského vodného kolesa – čerpadla. Potom sa čerpadlom rozvádzala v komplexe. Pohon: živý somárik. Za nejaké 3 EURá si spravíte peknú prehliadku. Tie ruiny majú atmošku.

Kdesi som spomínala, že moja polovička má skvelú vlastnosť, že zaspí kedykoľvek a v akejkoľvek polohe. Raz som ho dokonca pristihla, že zaspal v lietadle, ktoré ešte len rolovalo na odletovú dráhu… 🙂 Preto som sa nečudovala, že keď sme sa na chvíľu uložili na lavičku v Barrio de San Francisco, padla mu hlava, tentokrát až na moje kolená a pekne zaspinkal. Nesťažujem sa. Mala som dosť času “rozkukať” sa po námestí, poprezerať budovy, decká na ihrisku, ich večne fajčiacich rodičov, rozšafné teenagerky a ich drzo krásnych nápadníkov… Táto štvrť Rondy je novšia, postavená mimo pôvodných hradieb. Vznikla zo skromných obydlí obchodníkov, ktorí nechceli so svojím tovarom vstúpiť do mesta, aby sa tak vyhli poplatkom. Neskôr sa táto štvrť vybudovala a rozrástla spolu s miestnym trhoviskom, hlavne po ukončení nadvlády arabov. Dnes je známa niekoľkými skutočne dobrými tavernami so skvelým tapas a miestnymi vínami, brandy a sangríou. Napapkajte sa tam.

Neprekvapte sa, ak vám nikto večeru o 18:00 nenaservíruje. Vtedy totiž reštaurácie otvárajú. Rezervácie do dobrých reštaurácií a teda život sa v Andalúzii začína po 20:00. Skutočná vrava, obsadené terasy, plné taverny zažijete tak okolo desiatej večer. Dovtedy si dajte bocadillo (sendvič) alebo tapas (prerastené jednohubky) a vyčkajte si na miestnych. Takú koncetráciu vyfešákovaných starých dám (nazvala som ich veselé vdovy z Rondy), sediacich a klábosiacich pri víne, sangríi, melóne so šunkou, tradičnej omelete so zemiakmi, pochúťkami z morských potvôr som nevidela potom už v žiadnom inom meste. Ronda je predsa len malé mesto. Tradične turistické a “domorodé” lokality pre jedlo a zábavu sa prirodzene prekrývajú. Bolo príjemné sledovať ten virvar, vravu, smiech partií kamarátov, rodín. Smutne som si spomenula na pohľad v našich reštauráciách alebo lavičkách v meste. Uznajte. Ak niekto do niečoho neťuká (smartfón, tablet), tak je podozrivý alebo minimálne nie je “in”… 🙁

Palác Mondragon so záhradou.

Občas si chodím ráno zabehať. Tak medzi 6:00 a 7:00. Pred prácou a povinnosťami. Vybehla som si aj v Ronde. V obvyklom čase. Nerobte to. 🙂 Na recepcii vás budú nenávidieť, smetiari budú nad vami krútiť hlavami, majiteľom barov fajčiacim na chodníku padne sánka a domorodí štangastri po vás budú pokrikovať, že “veď poď, daj si s nami za jeden…” 😀
Dnes sa na tom smejem, vtedy mi to prišlo dosť dosť nebezpečné a nielen kvôli tej tme… V Andalúzii behať pred 7:00 je ako u nás behať o 3 ráno… Darmo. Kde iní končia, my začíname…

S veľkou ľútosťou sme si dali poslednú večeru, kývli sme Elvisovi (patrí do stáleho invetára mesta a ak ste ho tam nestretli, neboli ste v Ronde), ešte v taverne sme bookli ďalší hotel v ďalšom meste a smutne sme sa s Rondou rozlúčili.

Je nad hviezdy jasnejšie, prečo sa do tohto mesta zamiloval Hemingway, Orson Welles a … aj keď to nie je mienkotvorné, …aj Madonna.

Na štvrtú časť venovanú Seville, vaše pripomienky a ďalšie čítanie s vami sa teší – Bero