Náš výlet do prírodnej rezervácie El Tórcal de Antequera sme si naplánovali prstom na mape a s google vyhľadávačom. Prečítali sme si, že obrovské vápencové skaly a útvary ležali kedysi pod morom. Fakt, že to bolo pred 150 miliónmi rokmi a prostredníctvom zemetrasení sa z nich postupne vytvorili vysoké hory sme si už prečítať nestihli. Fotky sa nám páčili, zhodnotili sme, že to bude niekde v nížine a tak sme si tento výlet pridali na zoznam ako zastávku po ceste do Córdoby.
Cesta bola nečakane zaujímavá, z diaľnice musíte odbočiť doslova na poľnú cestu, ktorá vedie do dediny Villanueva de la Concepción. Míňali sme nádhernú prírodu, pár krát sme museli vystúpiť a vynadívať sa. Cesta začala mierne stúpať, kľukatila sa pomedzi kopce, hore dole, čas pokročil a my sme stále boli v krajine nikoho.
Už sme sa pomaly začali báť, že sme sa stratili, keď sa zrazu zjavila pred nami v peknej výške spomínaná dedina. Opäť sme mali problém nájsť tabuľu so smerom na El Tórcal, tak sme auto vytúrovali po strmej ceste až do tejto pútavej horskej dedinky. Zahliadla som jediného človeka, staršiu dámu, pristavila som ju a vychrlila na ňu moju nacvičenú vetu v španielčine. Pani mierne dezorientovaná začala koktať a potom sa ma opýtala, či viem aj po anglicky, lebo po španielsky veľmi nevie. Bola to Angličanka.
Ukázala prstom na tabuľu len pár metrov od nás, smerovala ďalej do kopcov. Už sme aj začali šípiť, že tu niečo nehraje. Stúpali sme stále vyššie, až sme sa dostali pod obrovský mohutný kopec, na ktorého vrch sme nedovideli. Parkovisko bolo poloprázdne. Váhali sme, či auto zaparkovať alebo sa dá isť ďalej. Takže dobrá rada: neparkujte pod kopcom, až na vrchol vedie asfaltová cesta. My sme spravili chybu, že sme tam auto nechali a hore sme sa vybrali pešo a iba v mikinách. Bolo krásne slnečné počasie. S veľkými ťažkosťami sme vyšliapali asi kilometer, až sme usúdili, že to nepôjde inak ako stopom. Hore nás vyviezol postarší manželský párik. Vietor tu fúkal studenší a slnko pomaly začalo zachádzať za mraky. Ocitli sme sa v inom svete. Keby tu boli dinosauri, tak uverím, že som v Jurskom parku. Práve v tomto období sa totiž skaly vplyvom vetra a dažďa dotvorili to súčasnej podoby. S celkovou rozlohou približne 17 štvorcových kilometrov rezervácia patrí dokonca k najvýznamnejším krasovým oblastiam v Európe.
Toto miesto sa pýši bohatou faunou a flórou. Predstavte si, že tu rastie až 30 rôznych druhov orchideí, ruže, ľalie a pivoňky. Domov tu má aj jeden z najväčších európskych hadov: Bojga jašteričia. Pre človeka nepredstavuje nebezpečenstvo, živí sa plazmi, ktoré sa tu vo veľkej miere vyskytujú. Žijú tu aj lasice, jazvece a iné hlodavce. Kamzíky sme zahliadli iba z diaľky, zato kravu sme mali možnosť vidieť celkom zblízka (a nevyzerala veľmi prívetivo), keď sme hľadali a objavili najfotografovanejší kameň. Na cestu k nemu sa ale musíte spýtať vnútri v bufete alebo v múzeu.
Okruhy sú tu dva – väčší červený a menší zelený. My sme obišli iba menší, nebude vám to trvať viac ako hodinku. Samozrejme, dá sa tu stráviť oveľa viac času, trebárs aj celý deň. Nám bola v nadmorskej výške 1339m trochu zima, domáci boli prezieravo poobliekaní od hlavy po päty a obuté mali trampky. S holými rukami, nohami a plátenkami sme sa cítili ako českí turisti v Tatrách.
Napriek tomu, že rezervácia El Tórcal nie je pre turistov príliš známa, oplatí sa urobiť si sem výlet. Ponúka relax pre dušu, pohyb pre telo. Panoramatický výhľad na okolitú krajinu, neskutočne krásna príroda a rezervácia sama o sebe je hlbokým zážitkom. Tu si uvedomíte, akí sme my ľudia oproti prírode maličkí.
Ak plánujete výlet na Andalúziu, pozrite si Lacné letenky- MalagaChcete vedieť viac o Španielsku? Prečítajte si zaujímavosti o krajine býčich zápasov
