Talianska kuchyňa je popri historických pamiatkach a krásnych plážach určite jeden z najčastejších dôvodov, prečo navštíviť Sardíniu alebo Sicíliu. Lámanou taliančino-španielčinou sme sa teda spýtali našej domácej v Bed&Breakfast (Le Pavoncelle) v centre Cagliari na nejakú reštauráciu, ktorú by nám vedela odporučiť. Ihneď dobehla s mapou, dala nám dve vizitky a označila miesta, kde sa reštaurácie nachádzajú. Pizzéria Il Pepe Rosa bola istotka, dokonca mali aj anglické menu. Aj keď som si dal dosť nezvyčajne preloženú pizzu Calzone, bola naozaj vynikajúca a romantický večer pri vínku dopadol presne podľa našich predstáv. Jediná vec, ktorá nás zarazila, bol fakt, že v čase nášho príchodu o 18.30 bola reštaurácia takmer prázdna, no keď sme odchádzali, ľudia už čakali vonku, kým sa uvoľní nejaký stôl.
Druhý večer sme unavení z celodenného túlania po sardínskych plážach a prenasledovania plameniakov zamierili do druhej odporučenej reštaurácie. Vyhladovaní sme si sadli k stolu a po príchode čašníčky sme si vypýtali jedálny lístok. Usmiala sa a s pokojom Angličana nám zahlásila pamätnú vetu: „Solo di Voce“ – iba ústne. Predstava, že v tejto kuchyni sa varí podľa toho, aké suroviny v ten deň kúpili na trhu bez potreby udržiavať dlhý jedálny lístok, bola nádherná. Malo to však háčik – nájsť jazyk, v ktorom by nám čašníčka „aktuálnu ponuku“ vysvetlila. Skúsili sme angličtinu, na čo nám po taliansky odpovedala, že anglicky nerozumie. Vyskúšali sme nemčinu, po pár sekundách dekódovania sa spýtala „Parlez-vous français?“. Po francúzsky sme nevedeli my! Vyskúšali sme teda ešte španielčinu – zase kúsok vedľa, vraj vie trošku po portugalsky, ale po španielsky nie. Takže, napriek tomu, že sme vedeli tri jazyky (anglicky, nemecky, španielsky) a ona dva a pol (taliančinu, francúzštinu a portugalčinu), okrem frutti di mare a pasta sme nerozumeli nič, a tak sme sa poďakovali a rozlúčili.
Hladní a zúfalí sme zamierili trochu ďalej do sídliska, kde sme našli reštauráciu bez neónových upútaviek na colu alebo známe pivo. Už na prvý pohľad nám bolo jasné, že tam vôbec nepatríme. Turisti o tejto reštaurácii asi nevedeli a očividne ju ani nenavštevovali, keďže bola zastrčená v akejsi starej budove pripomínajúcej dom kultúry z menších slovenských mestečiek. Mnohopočetné talianske rodiny vyobliekané v košeliach a krásnych účesoch sa tešili na svoje niekoľkohodinové večerné posedenie sprevádzané hlasným smiechom a rozprávaním rodinných príhod. Vyhli sme sa niekoľkým zvedavým pohľadom a sadli si k stolu vedľa staršieho manželského páru. Prvýkrát sa na nás usmiali, keď sme začali lúštiť taliansky jedálny lístok. Druhý, keď sme sa úplne zbytočne opýtali čašníka, či náhodou nemajú aj anglické menu. A tretíkrát, keď som začal jesť svoje jedlo. Ako pravý fanúšik priateľov som si objednal Joeyho najobľúbenejšiu PEPPERONI pizzu s extra štipľavou salámou. To som však nevedel, že je rozdiel, či si ju objednáte v USA alebo na Sardínii. Pepperoni je totiž po taliansky paprika, takže, keď mi po pár minútach čašník priniesol pizzu, na ktorej okrem syra bola už len nakrájaná paprika (ktorú mimochodom nemám rád), priateľka sa začala pobavene smiať. To, že som kompletne všetku papriku z pizze poskladal a zjedol len cesto so syrom (mimochodom fantastické), prekvapilo okrem susedov aj nášho čašníka. Myslím, že ešte nezažil, aby si niekto objednal paprikovú pizzu, keď práve papriku nemá rád. Takže, ak sa chystáte na Sicíliu alebo Sardíniu, nezabudnite na taliansky slovník, lebo angličtina vám veľmi nepomôže.
